Pospomínali sme nielen na jeho úspešnú komédiu Utekajme, už ide, kde hrali hviezdy ako Milan Lasica, Július Satinský, Marián Zednikovič či Zuzana Bydžovská. Prezradil tiež, prečo v jeho rozprávke Keď draka bolí hlava hovoril Karel Gott po slovensky a Kamila Magálová po česky. Nakrútenie žiadneho svojho filmu neľutuje.
Pripomeňte si ich na fotografiách.
Fontána pre Zuzanu má zrejme vo vašej tvorbe výnimočné miesto. Čo pre vás znamená?
Fontána mi do života priniesla Evu, a tá ho naplnila niečím nebesky krásnym a výnimočným.
Apropo, máte nejaký rebríček svojich najvydarenejších filmov? Na čo z vlastnej tvorby ste najviac hrdý? Je nejaký film, ktorého nakrútenie aj ľutujete?
Aj keď ma verejnosť vníma hlavne ako filmára, najviac som hrdý na operu Pietro e Lucia a balet Deti Titanicu. Filmy mám rád všetky do jedného a nakrútenie žiadneho z nich neľutujem. Nemám rád spätné alibistické vyhlásenia, že „dnes by som to urobil inak“, lebo dnes je dnes a vtedy bolo vtedy.
Foto: archív Dušana Rapoša
Čoskoro – už 20. júna budete mať 70. narodeniny, bilancujete alebo sa skôr vrháte do nových projektov?
Vek je pre mňa iba číslo. Preto som odmietol niekoľko ponúk z Prahy i Bratislavy na nakrútenie „jubilejného portrétu“ a dotyčným redaktorom a filmárom odkázal, nech prídu, ak zase vytvorím niečo, na čo budem hrdý a o čom budem chcieť hovoriť. Ale hovoriť o sedemdesiatke? To je len matematické pomenovanie vzdialenosti od narodenia po dnešok a to sa predsa mení každým dňom.
Vraví sa, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, no vy sa k Fontáne neustále vraciate. Nedá sa inak? Je láska večný námet?
Láska je Boh. A Boh stvoril vesmír i ľudí. A tak láska je Všetko. Ak ju v sebe zabijeme, všetko sa navždy zastaví a nastane už len studená prázdnota. A aj keď je láska tou najotrepanejšou témou umeleckej tvorby, je našou morálnou povinnosťou pripomínať ľuďom, aké je krásne milovať a byť milovaný. A to občasné „peklo na zemi“ nám nikto „nezoslal“, to si vytvárame sami svojou chamtivosťou, nenažranosťou a chorou ambíciou ovládať ostatných.
Čítajte viac Nová Fontána pre Zuzanu má hneď tri Zuzany, mladé a talentované. Kto dostal rolu Evy Vejmělkovej?
Za 14 rokov ste nakrútili tri filmy o Fontáne pre Zuzanu. Prečo ste sa teraz rozhodli pre muzikál? Nebolo vašej manželke ľúto, že v ňom tentoraz budú účinkovať iné Zuzany?
Naopak. Eva bude dievčatám určite úprimne držať palce, nech to zvládnu, ako to kedysi musela zvládnuť ona vo filme. A určite si príde niektoré predstavenia pozrieť. A prečo muzikál? Lebo by bol hriech neurobiť aj scénickú verziu muzikálu, keď Vašo Patejdl, Boris Filan a Jožko Urban vytvorili toľko nádherných piesní, ktoré si môže spoločne s aktérmi šou spievať celý amfík. A Fontána lásky by nemala prestať nikdy striekať.
Schvaľovala Eva Vejmělková výber konkrétnych predstaviteliek?
Nie. Rovnako ako ja aj Eva absolútne dôveruje divadelnému mágovi Jarkovi Moravčíkovi, ktorý kedysi nádherne inscenoval našu operu Pietro e Lucia. Obaja ho máme nesmierne radi aj ako človeka, ktorý má nielen veľký tvorivý talent, ale aj veľké a láskavé srdce.
Keď ste robili rockovú operu Pietro e Lucia, priznali ste, že novela Romaina Rollanda vás ako gymnazistu veľmi nebavila. Ako to bolo s knižkou Eleonóry Gašparovej Fontána pre Zuzanu, ktorá vyšla v roku 1971? To ste mali osemnásť. Kedy ste ju prvýkrát čítali a ako sa vám vlastne dostala do rúk? Komu napadlo túto knihu sfilmovať?
Nápad sa zrodil v hlavách dnes už, žiaľ, nebohého kolibského dramaturga Jožka Fila a spisovateľa Karola Hlávku, ktorý k efjedničke napísal scenár. Mňa si vybrali hlavne preto, že som aj muzikant, ktorý prešiel viacerými kapelami a chalani sa rozhodli adaptovať Gašparovej dievčenský román, ktorý sme si, samozrejme, všetci „povinne“ prečítali, do podoby hudobného, až muzikálového filmu. A keďže v tom čase sa na istý čas od Elánu odpojil Vašo Patejdl, aby sa mohol prioritne venovať vlastnej tvorbe, napadlo nám osloviť ho na skomponovanie hudby a piesní. No a ako textára sme si spontánne zvolili Borisa Filana. A šlo sa na vec!
Koľko mala Fontána divákov?
Jeden a pol milióna platiacich a ďalšie státisíce neplatiacich divákov, ktorí v letných amfíkoch v roku 1985 preliezli aj s frajerkami ploty. A to vtedy neboli kiná s mnohými sálami. Nikdy nezabudnem na pocit, ktorý by som doprial každému filmárovi, keď sme v desiaty deň premietania odovzdávali s Evou a Robom Grigorovom v bratislavskom amfíku moped milióntemu divákovi, navyše pred ôsmimi tisícmi ďalších divákov. Pritom predtým komunistická cenzúra film nadlho pozastavila.
Jaroslav Moravčík nám nedávno povedal, že v muzikáli použijú motívy zo všetkých troch filmov o Zuzane, no vraj to bude iný príbeh. V čom? Vraj bočné motívy sa škrtali a vám to občas bolo aj ľúto. Ktoré pasáže vám chýbali?
Čo použiť a čo okresať, samozrejme, rozhodol režisér Jarko Moravčík. K napísaniu libreta sme si s Jarkom prizvali scenáristu efjedničky a vynikajúceho spisovateľa Karola Hlávku, ktorý dodal našej scénickej verzii patričné poetično a filozofickú hĺbku na tému: „Láska je tá voda, čo nás drží nad vodou“. A bez vody a lásky dlho neprežijeme.
Čítajte viac Jaroslav Moravčík chystá s Dušanom Rapošom muzikál Fontána pre Zuzanu. Vypočujte si zábavné verše, ktoré v ňom budú znieť
V čom si vyhovujete s Jarom Moravčíkom, s ktorým ste spolupracovali aj na Pietrovi a Lucii, že ste sa zasa dali tvorivo dokopy? On tvrdí, že vy chcete všetko veľké a najlepšie a že to vás dvoch spája. Súhlasíte? Ste obaja aj optimisti?
Napriek neskutočným fackám a kopancom, ktoré sme Jarko i ja od života či skôr od zlých ľudí utŕžili, obaja sme zostali optimistami a naďalej v ľuďoch vidíme hlavne to dobré. Tvorivo nás spája túžba inscenovať svoje nápady na veľkom pódiu pre tisíce divákov, ako sa nám to podarilo v Prahe, kde našej opere Pietro e Lucia tlieskalo 15 minút v stoji vyše 6¤000 divákov. To boli neskutočne silné emócie, na aké sa nezabúda. Tie vás nabijú nádejou, že aj v relatívne malej krajine, ako je Česko a Slovensko, je možné vytvoriť projekty pre tisíce ľudí a naladiť ich na rovnakú emocionálnu strunu.
Pre koho je nový muzikál určený – pre fanúšikov starej trilógie Fontán, alebo máte ambíciu osloviť aj dnešných tínedžerov? Kedysi vám vraj vyčítali, že je Fontána „pubertálny film“.
Režisér Jarko Moravčík má od Boha ten dar, že dokáže osloviť svojou fantáziou, dynamickou choreografiou a spektakulárnym javiskovým konceptom dve až tri generácie divákov, teda nielen babky a dedkov, mamy a otcov, ale aj ich deti či vnúčatá, preto dúfam, že na muzikál Fontána pre Zuzanu prídu aj tínedžeri.
Môže muzikál Fontána osloviť aj v zahraničí, ako sa to podarilo napríklad vášmu baletu Deti Titanicu a opere Pietro e Lucia? Šnúra na Slovensku má pokračovať aj v Česku. Pamätajú si Česi staré Fontány?
Pamätajú a na muzikál sa už tešia. Veď z tých jeden a pol milióna divákov bola viac ako polovica z Čiech, kde bolo vždy dvakrát toľko kín a amfíkov než na Slovensku. A Vašove fontánové ikonické hity, ako Voda, čo ma drží nad vodou, Ak nie si moja, Dvaja, Mopedová, Poďme spolu lietať a desiatky ďalších dodnes frčia v českých rádiách. Samozrejme, že v Česku zahrá všeobecná obľúbenosť Evy a popularita Paľa Haberu svoju pozitívnu úlohu, ale tou najdôležitejšou pozvánkou pre divákov bude samotná značka „Fontána“, super muzika, choreografia nabitá priam živočíšnou energiou, z ktorej vystreľuje Jarkova inšpirácia krásou a vášnivosťou slovenského folklóru a to všetko v mene posolstva lásky, priateľstva a dobra.
Vaša tvorba je často spätá s hudbou. Elánu ste spolu s Borisom Filanom venovali film Rabaka, nakrútili ste poslednú Krylovu spoveď aj film Muzzikanti. Čo pre vás hudba znamená?
Ako režisér vnímam hudbu ako jeden z hlavných prvkov filmového rozprávania. Dobre vymyslená muzika dokáže vo filme nahradiť slová a z priemerného filmu urobiť film pozerateľný. A ako skladateľ hudbu vnímam ako útek pred realitou všedných dní. Komponovanie hudby mi prináša vzácne okamihy absolútnej tvorivej intimity a vždy ma nabije novou pozitívnou energiou. Možno preto sme s Jarkom Moravčíkom k našej opere Pietro e Lucia priradili slogan: „Čoho sa dotkne láska, je navždy zachránené od smrti.“
Foto: archív Dušana Rapoša
Točia sa ťažšie hudobné filmy alebo komédie? Ako ste sa kedysi dostali k režírovaniu filmu Utekajme, už ide? Bolo to zrejme celkom iné, ako keď ste pred dvoma rokmi nakrútili Ženskú pomstu.
Chaplin to pomenoval veľmi výstižne: „Je ľahké ľudí v kine rozplakať, ale ťažké rozosmiať.“ Nakrútiť dobrú inteligentnú komédiu je určite ťažšie než hudobný film, kde vám k diváckemu úspechu a ich citovej zainteresovanosti silno napomáha muzika. A keď dostane skladateľ šancu robiť hudbu alebo piesne do filmu, väčšinou si dá na výsledku sakramentsky záležať. Preto si cením, že moja komédia Utekajme, už ide! ako historicky prvý slovenský film získala hlavnú cenu na 9. festivale českých a slovenských veseloherných filmov v Novom Měste nad Metují v roku 1987 a vlani moja najnovšia komédia Ženská pomsta získala na tom istom festivale vzácnu Cenu divákov, pričom diváci sa vraj presmiali 27,6¤% času trvania filmu. Inak na réžiu filmu Utekajme, už ide ma oslovili autori scenára Jozef Slovák a Jozef Heriban. O film bol taký veľký záujem na zahraničných festivaloch, že sme s autormi následne precestovali vyše 35 krajín sveta. Určite aj preto, že vo filme hrali Zuzka Bydžovská, Marián Zednikovič, Milan Lasica, Július Satinský a Jiří Menzel. Z nich okrem Zuzky sú už všetci v hereckom nebi, a tak nepochybujem, že je tam veselo.
Foto: archív Dušana Rapoša
Zažili ste niekedy ženskú pomstu aj v skutočnosti? Obávali ste sa jej?
Našťastie nie, mám ale odpozorované, že ak sa rozhodne niekomu pomstiť žena, je to oveľa krutejšie a hlavne rafinovanejšie, než by to vymyslel a zvládol muž. Žena totiž vkladá do vzťahu oveľa viac než muž a preto, keď je zradená a podvedená, o to viac aj trpí a o to väčšia je aj jej pomsta…
Čo pre vás znamenajú rozprávky? V rozprávke Falošný princ z roku 1984 hrala kráľovnú Kamila Magálová , ktorá sa neskôr objavila, tiež ako kráľovná, vo vašej rozprávke Keď draka bolí hlava. Práve táto snímka sa dočkala kritiky za to, že Karel Gott v nej hovoril po slovensky a Kamila Magálová po česky. Bolo vám to ľúto?
Neodradilo ma to od túžby robiť rozprávky. A čo sa týka tejto „jazykovej výmeny“, tú si vymyslel a na nej trval samotný Karel, ktorý hrá v príbehu slovenského kráľa, a tak sa mu zdalo logické, že bude hovoriť po slovensky. Navyše Karel miloval slovenské publikum a nechcel ho uraziť, že bude hovoriť iným jazykom, ako by mal hovoriť slovenský kráľ. A Kamila, ktorá u mňa hráva kráľovné, lebo je to naozaj „kráľovská herečka“, pochádza v príbehu z vedľajšieho českého kráľovstva, tak logicky hovorí po česky. Žiaľ, hlavne v Prahe nám ten slovensky hovoriaci „národný poklad“ Gott neprešiel a vyvolalo to niekoľko negatívnych reakcií v médiách. A na to, že to tak bude, som Karla dopredu upozornil nielen ja, ale aj viacero jeho blízkych spolupracovníkov, ale on trval na svojom. A hoci tá slovenčina nie je perfektná, vážim si to, ako sa bez váhania postavil za svoje rozhodnutie.
Foto: archív Dušana Rapoša
Sú pre vás dôležitejšie odborné kritiky alebo úspech u divákov?
Samozrejme, preferujem ohlasy divákov. V kritikách je často cítiť malosť, závisť, až nenávisť tých, ktorí nenašli odvahu robiť v živote to, na čo ste vy odvahu našli. Otvoriť sa svetu a nehanbiť sa za svoje city, chyby, slabosti a byť tiež hrdý na svoje víťazstvá. Inak, na zlé kritiky má skvelý recept obľúbený herec a náš rodinný priateľ Pavel Kříž, ktorý keď ho niekto skritizuje, len – akoby mimochodom – skonštatuje: „To mně netrápí, vždyť je to jen názor jednoho Čecha z deseti miliónů…“
Študovali ste až dve školy, okrem VŠMU aj žurnalistiku. Ovplyvnil vás otec novinár?
Áno. Svojou čestnosťou a až sizyfovskou snahou šíriť pravdu. Ako chalanovi mi to pripadalo jánošíkovské až frajerské. Bol som na otca neskutočne pyšný. Pamätám si, ako celé noci kontroloval aktuálne vydanie novín, ktoré išli ráno do tlače a volal s redaktormi, či si informácie a fakty naozaj overili. No a práve za pravdu ho najprv vyhodili z východoslovenskej Pravdy a v Bratislave prišiel následne o miesto šéfredaktorka magazínu Rodina. Nejaký čas bol úplne bez práce, chodil len na brigády a doučoval za pár korún deti zbohatlíkov. Vtedy sa ako hrdinka ukázala naša mama, ktorá robila vo Figare a dokázala nás aj so sestrou všetkých uživiť.
Váš dedo Ľubomír Rapoš, významný európsky architekt, ktorý má v parku v Trnávke pamätnú tabuľu, bol istý čas hlavný architekt Bratislavy i Trnavy. Povolanie architekta vás nelákalo?
Lákalo a veľmi, ale bol som blbec na matiku i fyziku, a tak som to radšej dopredu čestne vzdal.
Vraj muži Rapošovci sa doma vždy snažia vytvárať pohodu, vášho otca to naučil dedo a vás otec. Máte teda doma stále pohodu? Ako ju vytvárate?
Pohodu hádam áno, ale dávame si s Evou pozor, aby sa pohoda nepremenila na nudu. A tak to niekedy zaiskrí, ale bez iskier niet ohňa.
Foto: archív Dušana Rapoša
A poradíte aj recept na dobré manželstvo?
Neexistuje. Teda, recept. Dobré manželstvo sem-tam áno. Rady som dával v čase, keď som toho o živote veľa nevedel. Teraz, keď už mám niečo tzv. „nažité“ a o živote niečo viem, už rady nedávam, len slová povzbudenia, ak sa niekto, koho mám rád, trápi.
Dušan Rapoš
Režisér, scenárista a hudobný skladateľ sa narodil 20. júna 1953 v Moravanoch, vyštudoval žurnalistiku na FFUK a filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, venuje sa filmovej a hudobnej tvorbe. V roku 2000 sa v Las Vegas oženil s herečkou a poetkou Evou Vejmělkovou, majú dve deti. Z prvého manželstva má dve dcéry. Z tvorby: Falošný princ, Fontána pre Zuzanu 1¤-¤3, Utekajme, už ide, Rabaka, Miluj život, nie drogy, Suzanne, Cinka Panna, Muzzikanti, Keď draka bolí hlava, Ženská pomsta, Karel Kryl – Kto som?, balet Deti Titanicu rocková opera Pietro e Lucia.
