Blízko aj ďaleko
Debut škótskej režisérky Charlotte Wells je krehký film, vypletený z pavučiny presne odpozorovaných detailov o zdieľanej melanchólii a očakávaniach dvoch blízkych ľudí s rôznou skúsenosťou. Sophie je dieťa, no pomaly, ale iste vstupuje do puberty a jej otec Calum, hoci má tridsať, stále nedospel. Film je o dospievaní, ale o dospievaní človeka, ktorý vekom dospelosť dávno dosiahol.
Nad rodinným vzťahom sa potichu vznáša hrozba pretnutia, opustenia či tragédie, môžeme ju však len tušiť. Vyviera z vnútorných krajín mimoriadne plastických hrdinov, ktorí sú si tak blízky a zároveň tak vzdialení, ako si len dieťa s rodičom môžem byť.
Režisérka aj scenáristka filmu pri písaní voľne nadviazala na vlastnú skúsenosť a práve to obklopilo jej subtílnu momentku o detstve v dotyku s blížiacou sa stratou rodiča, mimoriadnou silou intímnej pravdivosti. Pomalé kino s jednoduchou premisou skrýva mnohé nástrahy a vyžaduje absolútnu dôveru v látku, osobnú skúsenosť pri fabulovaní a citlivosť pri odkrývaní neviditeľných konfliktov. Inak hrozí zakopnutie o falš. Aftersun je v tomto poctivý a dokonalý film od prvého po posledný záber.
Familiárne situácie dieťaťa, ktoré spoznáva kým sa môže stať, zatiaľčo otec už kľučkuje medzi obmedzeniami vlastnej skúsenosti, vytvárajú pre publikum priestor na reflexiu vlastnej intimity, nostalgiu aj zdieľanie. V dotyku s postavami sa vynárame my a film podporuje potrebu vzájomnej opatery, aj uvedomenie si pominuteľnosti momentov a prchavosti pamäte. Vyvoláva nezmieriteľný smútok zo straty blízkeho človeka.
Wellsovej rozprávanie je civilné, úsmevné, konflikty otvára bez expresívneho dramatického klišé, v náznakoch, medziriadky, pošepky a najmä obrazom a atmosférou. Režisérka a kameraman filmu Gregory Oke rozprávajú predovšetkým prostredníctvom výnimočnej, no miniatúrnej situácie a jej výtvarným zhmotnením. Aj preto je dôležité, že sa nakrúcalo na 35 mm film kamerou ARRICAM a „súkromné“, domáce videá fiktívne snímané otcom a dcérou vznikli na kameru Panassonic. Podobná bola bežnou súčasťou domácností.
O dospievaní dospelých
Sophie má jedenásť a do leta stráveného s otcom sa vracia v retrospektíve, s prižmúrenými očami v nočnom klube, už ako dospelá. Wells rámcuje príbeh odohrávajúci sa v 90. rokoch, súčasnosťou, tento spôsob artikulácie odlúčenia a spätnej reminiscencie však nebol potrebný. Rozprávanie podceňuje a divákom zaberá priestor imaginatívne si domýšľať.
Vzťah Sophie a Caluma je veľmi blízky a taktilný, no autorka zdôrazňuje ich odcudzenie, nepreniknuteľnosť do čistého vnútra. Dievča sa otca pýta, ako si predstavoval budúcnosť keď bol v jej veku, ale odpoveď, pre jeho bolesť, neprichádza. Calum fajčí potajme, v tme, keď dcéra zaspí. Skrýva bolesť, niečo je nevypovedané. Až do takej intimity nás nepustí, nedozvieme sa to my, ani Sophie. Tichý strach z ich odlúčenia zintenzívňuje vedomosť, že ich nevypovedateľný vzťah môže prerušiť iba smrť.
Foto: Filmtopia
Sophie sa počas voľna stretáva so skupinkou starších detí a v dotyku s nimi pozvoľna opúšťa detstvo. Otec je, aj nie je na blízku. Aj on sa v toku lenivých dovolenkových dní norí do seba, odrazu má čas premýšľať, cítiť, vyčítať si, prekonávať úzkosť. Napokon sa jeho dych upokojí a prizve aj dcéru. Učí ju precvičovať tai-chi a tento moment je katarziou ich vzájomnosti, rovnako ako spoločný tanec počas posledného večera.
“Niekedy sa v škole cez prestávku pozriem na nebo a uvedomím si, že sme pod ním obaja. Aj keď nie sme spolu, sme pod jednou oblohou a tak trochu spolu.” Sophie sa vracia domov do Škótska. Sama. Napriek tomu Wells nepripúšťa otcovu vinu, práve naopak, skrz Sophie mu rozumie aj odpúšťa. Komplikované dospievanie analyzuje inak, z perspektívy rodiča, ktorý nedokáže prevziať zodpovednosť. Táto črta sa v príbehu prejavuje napríklad jeho ekonomickou situáciou, ktorá je kľúčová a nepriamo podnecuje aj jeho vnútorný konflikt.
Čítajte viac Joaquin Phoenix ako syn psychotickej matky v horore On sa bojí: zasúťažme si o bobríka odvahy
Charlotte Wells letmo nadväzuje na tradíciu britského filmu, ktorému v rôznych obdobiach dominovali sociálno-kritické témy a tento silný prúd v súčasnosti reprezentuje Ken Loach či Andrea Arnold. Wells sa debutom zaradila medzi najvýraznejšie nové talenty nielen britského, ale svetového filmu.
