Herečka Vica Kerekes: Aj ja mám právo vyjadrovať sa k politike

Okrem vás si tento rok prevzal ocenenie Umelcova misia aj herec a spevák Václav Neckář. Ako ho vnímate?

Je to legenda. Teraz sa s ním stretávam prvýkrát a je úžasný pocit môcť sa dotknúť človeka, ktorého odkaz tu zostane naveky. Z jeho tvorby je pre mňa najdôležitejší film Ostro sledované vlaky.

Bolo niečo, čo vás na ňom prekvapilo, keď ste sa spoznali osobne?

Sú ľudia, ktorých poznáte z ich tvorby, ale prejde povedzme 30–40 rokov, a zmenia sa. No jeho človek bez problémov spozná. Udržiava sa vo forme, vidno v ňom to vnútorné dieťa a vitalitu, čo na ňom neskutočne obdivujem. Zároveň mi to dáva nádej, že to stále môže byť dobré, aj keď čas plynie (smiech).

Teraz má pán Neckář sériu koncertov, niektoré aj na Slovensku. Išli by ste sa pozrieť?

Musím povedať, že nemám rada veľké koncerty. Nikdy som ich nemala rada a nikdy som si ich ani neobľúbila. Moje povolanie je o tom, že je okolo mňa neustále veľa ľudí, preto vyhľadávam skôr intímnejšie koncerty. Také väčšie už nie sú pre mňa, necítim sa v tom prostredí dobre.

Videli ste v rámci festivalu Film Square aj nejaký film?

Bohužiaľ som to nestihla, pretože som ešte v Budapešti mala skúšku inscenácie, ktorá bude mať premiéru budúci týždeň.

O akú inscenáciu ide?

S kolegami pripravujeme divadelnú hru o závislostiach. Je unikátna tým, že my herci si píšeme svoje postavy. Každý z nás si mal vybrať postavu, ktorá má nejakú závislosť. Mohla som si tak naštudovať, od čoho budem závislá, a potom napísať svoj životopis – ako vyzerám, čomu holdujem. Je to veľmi vzrušujúci projekt.

Akú závislosť ste si vybrali?

Moja postava je závislá od plastických operácií, berie rôzne tabletky na upokojenie. Keď je človek závislý, nie je to len jedna vec, viaceré sa k tomu ešte pridajú. Moja postava, Alexandra, nemá rada samu seba. Korení to v detstve a v rodine. To sa ťahá celým jej životom.

Znie to celkom smutne.

To áno, ale režisér sa snaží o to, aby tam boli aj vtipné momenty, pretože taký je život. Je v tom veľmi dobrý.

V seriáli Vedma stvárňujete „obyčajnú“ ľudskú postavu, ktorá nemá žiadne schopnosti. Netúžili ste po tom zahrať si nejakú magickú bytosť?

Bola som práveže vďačná za to, že je moja postava reálna (smiech). Veľmi si vážim, keď tvorcovia skúšajú nové veci a vydávajú sa novými smermi. V dobe, keď si tvorcovia vyberajú skôr tie dobre fungujúce a zarábajúce formáty, si cením, že si vybrali fantasy. Hlavne, keď na to v Amerike a inde vo svete dávajú šialené peniaze, a my vieme, že na to nemáme.

Chceli to však vyskúšať, a ja sa pred tým skláňam. Osobne však veľmi nevyhľadávam filmy a seriály s touto tematikou. Vica Kerekes ako osoba je ale úplne iná než Vica Kerekes ako herečka. Rada skúšam nové veci.

Čítajte viac Gabika Marcinková: Počas natáčania Vedmy sme si občas zalietali

Nebolo vám ľúto, že ste si nevyskúšali kaskadérske kúsky ako vaši seriáloví kolegovia?

To áno, pretože ich milujem. Istý čas som dokonca chcela byť kaskadérkou, pretože som si hovorila, že herectvo mi asi nevyjde. Je to ale dosť ťažké. Keď je človek kaskadér, nemôže byť herec. Keď podpisujeme zmluvy, nesmieme podnikať žiadne nebezpečné veci, nie sme Tom Cruise (smiech). Ten je už aj producentom, takže si to môže dovoliť. Ja keď točím, nemôžem ísť ani na túru či lyžovať – a ak hej, idem potajomky (smiech).

Už ste nejaké kaskadérske kúsky robili?

Áno, mala som skok zo skaly do jazera v českom filme Zejtra napořád. Bola tam síce kaskadérka, no režisér mi povedal: „Čo keby si to skúsila?“ Vonku bolo horúco, voda bola studená. Povedala som si, že dobre, môžem síce skolabovať, ale nejako to zvládnem. Ten voľný pád, kým som sa dostala do vody, bol brutálny.

A vyšlo vám to na prvú?

Našťastie áno. Museli sme k tomu pristupovať naozaj profesionálne, lebo druhýkrát by som to asi už nedala (smiech). Ale mala som aj rôzne iné scény, napríklad, keď som padala po postrelení – aj to si treba naštudovať. Keď som bola inšpektorka, mala som výcvik, ako narábať s pištoľou a ako sa policajt správa, aby to nebolo amatérske. Vo filme Vtedy v raji, kde som hrala horolezkyňu, som musela natáčať počas lezenia na skalách v ohromnej výške. Nebola to prechádzka ružovým sadom.

Foto: Pravda, Ivan Majerský

Vica Kerekes Herečka Vica Kerekes a režisér a riaditeľ festivalu Film Square Fest Peter Hledík.

Čítala som, že ste pôvodne chceli byť policajtkou. Ešte stále po tom túžite?

Áno, rada by som si to vyskúšala, ešte stále totiž neviem, čím chcem byť (smiech).

Čo vás na tom láka?

Páči sa mi, ako používajú svoj rozum a aj fantáziu pri rozuzlení prípadov. A že sú tu preto, aby svet fungoval lepšie, strážia pokoj na Zemi. Nezdá sa mi, že by sme predtým toľko počúvali o ich činnosti, téma polície dnes ide ruka v ruke s politikou. Mnohí z tých vyššie postavených policajtov sú dnes viditeľní, napriek tomu, že po tom netúžia.

Toto nemám rada ani na svojom povolaní, preto mi je ľúto tých ľudí, že sa takto nevedia sústrediť na svoju prácu. Veľmi ma však baví to riešenie prípadov, rozmýšľanie nad tým, ako to mohlo byť, čo sa mohlo stať. Vyšetrovateľ je svojím spôsobom aj tak trochu scenárista.

Ste fanúšikom detektívok?

Knihy z tohto žánru veľmi nečítam, pretože som herečka a mám to s tým spojené, takže sa zameriavam skôr na filozofiu, psychológiu, politológiu a sociológiu, teda na to, čo nás obklopuje. Romány hrám, takže to nepotrebujem. Sledujem však napríklad rozuzlenia rôznych prípadov, verejné tlačovky polície, súdne verdikty a podobne, to ma zaujíma.

Čítajte viac Herečka Vica Kerekes: Som súčasťou niečoho veľkého

Keď hráte v adaptácii nejakého konkrétneho románu, vtedy si ho prečítate?

To áno, najmä ak ide o nejakú skutočnú alebo historickú udalosť. Je to také pátranie, vtedy sa cítim ako detektív. Je to súčasťou mojej práce. Aj k spomínanému predstaveniu v Budapešti som si veľa študovala o tom, prečo sú ľudia od niečoho závislí, sledovala som ich životy, ako rozmýšľajú a podobne. Na druhej strane mám pocit, že aj detektív musí byť občas trochu hercom. Vidím tam viaceré paralely, sú to podľa mňa v istom zmysle veľmi podobné povolania.

Hrali ste aj v Slúžke, ktorá je adaptáciou románu Hany Lasicovej. Ten ste čítali?

Áno. Najprv som si prečítala knihu, na scenári v tom čase ešte pracovali.

Čím vás ten príbeh zaujal?

Najmä dobou, v ktorej sa odohrával – o tomto konkrétnom období sme toho totiž ešte veľa nenatočili. Slovensko môže byť také šťastné, že spája toľko národov. Obohacuje nás tým. Vieme, že v Bratislave sa hovorilo po slovensky, maďarsky, nemecky aj po česky. Bolo to krásne rôznorodé, je to pre mňa bohatstvo. Služobníctvo v tých časoch malo svoj vlastný život kdesi v úzadí, inak sa správali, žili úplne inak.

Mám však pocit, že vedeli oveľa viac o svojich pánoch. Mohli mať tajnosti, ich páni však nie, tí boli ako na tácke. Služobníctvo pre nich pracovalo s akousi gráciou. Bola to, samozrejme, veľmi ťažká doba. Dnes má človek oveľa väčšiu moc zmeniť svoj osud. Aj moja postava Líza neustále snívala. Bolo to krásne a dojemné, lebo aj keď vedela, že to nezmení, stále dúfala. Bol to pre mňa veľmi silný príbeh. A tiež hovorila viacerými jazykmi, nemala s tým absolútne žiadny problém.

Čítajte viac Recenzia: Film Slúžka kritizuje spoločnosť na pozadí lesbickej lásky

V Slúžke je stredobodom príbehu láska dvoch žien. Sú podľa vás takéto témy dostatočne zastúpené v našej kinematografii?

Chvalabohu, že sa o tom teraz rozprávame, a že tu panuje otvorenosť. Udalosti, ktoré sa nedávno stali, otvorili brány, ktoré boli predtým zatvorené. Je dôležité, aby sme tieto veci ventilovali. Nie je to iba Slúžka, ale aj Běžná selhání, film česko-slovensko-maďarsko-talianskej koprodukcie. Vítam takéto príbehy, je však dôležité, ako sú prerozprávané. Nemám rada, keď je to niečo nanútené, malo by to byť prirodzené.

Máte napríklad politika, ktorý napíše status o tom, že je hrdý na to, že je muž, a že matka je preňho žena a otec zasa muž. Keď pod to napíšem nejaký komentár, tak som považovaná za tú nenávistnú. Vraj je to nevinný status – každý však vidí, čo tým chce povedať. Nemôžem byť ticho, musíme o tom hovoriť inteligentne a s citom. Politici sú tí, ktorí by mali meniť životy, ale určite nie takým spôsobom, ako to robia. To, čo hovoria, je neustále prezentované v médiách, takže aj my musíme byť so svojimi názormi a presvedčeniami neustále viditeľní. Zraňuje a rozčuľuje ma, čo sa deje.

Hovoríte, že sa k takýmto veciam vyjadrujete, ako herečka máte aj väčší dosah, sleduje vás množstvo ľudí. Myslíte si, že známe osobnosti dostatočne využívajú svoje platformy, aby sa vyjadrili k dôležitým témam?

Keď hovorím svoj názor, hovorím o chorobe, ktorá je medzi nami a o ľuďoch, u ktorých to korení. Nebaví ma rozprávať sa o tom, čo používam na pleť alebo o tom, aké šaty mám na sebe. Svet to totiž nikam neposúva. Mám právo vyjadrovať sa aj k politike.

Samozrejme, že nebudem hovoriť o poľnohospodár­stve, pretože nevidím úplne dovnútra problému a neviem, ako by som to mohla ovplyvniť. Ale o veciach, ktoré sú ľudské, morálne a etické, hovoriť budem. Nemám rada, keď ľudia hovoria, že herci by sa nemali vyjadrovať k politike. Chcem, aby boli ľudia okolo mňa citliví. Keď už sme raz viditeľní, tak o týchto veciach hovorme. Nie vždy je to však príjemné.

Pred rokmi ste účinkovali v seriáli Odsúdené, ktorý bol na svoju dobu neuveriteľne aktuálny a priniesol témy, o ktorých sa u nás vtedy veľmi nehovorilo. Ako si naň spätne spomínate? Bol to podľa vás prelom v slovenskej seriálovej tvorbe?

Určite áno, pekne ste to zhrnuli. Bolo to veľmi dávno, vtedy som ešte len začínala, mala som asi 25 rokov. Mám na to veľmi dobré spomienky. Bol to seriál, ale prežívali sme to úplne inak, ako dnes. Vtedy sme ešte denne nemuseli točiť osem až desať obrazov. Odsúdené otvorili nové dvere a mali skutočný zmysel. Natáčanie bolo veľmi herecky intenzívne, veľa sme sa toho naučili. Dnes už sa veľa vecí odohráva len pri stole, čo nemám rada, lebo sa pri tom človek nezapotí.

Neskôr vzniklo niečo podobné aj v Amerike, seriál menom Oranžová je nová čierna. Ten ste náhodou nevideli?

Nie, ja veľmi televíziu nesledujem, pretože ani nevlastním televízor. Ale teraz už mám predplatené nejaké streamovacie platformy a rada chodím do kina. Milujem plátno.

Zaujal vás v poslednej dobe nejaký film? V kurze je teraz Barbie.

Na to určite chcem ísť, každý o tom hovorí. Nedávno som videla film Blond o Marilyn Monroe.

Ten film bol dosť skritizovaný pre to, akým spôsobom sa rozhodli prerozprávať jej príbeh.

Ani mne sa to nepáčilo. Nevidela som tam nič nové. Navyše mám dosť problém s príbehmi podľa skutočnej udalosti, pretože nikto nevie, ako to naozaj bolo. Tiež by som nechcela, aby o mne niekto nakrútil film, keď už nebudem nažive. V tom filme ma navyše urážali niektoré scény a to, čo z Marilyn urobili. Asi by z toho nebola šťastná.