Robert De Niro: dva Oscary, sedem detí a 80 rokov

Jeho meno je ako značka kvality. Nech už pred kamerou stelesňoval kohokoľvek – boxera, gangstra, policajta, kňaza či pacienta, ktorým lomcujú záchvaty „tikov“, do úlohy sa vkladal naplno. Premýšľal o nej, dôkladne sa na ňu pripravoval a snažil sa do nej vžiť.

Herecká legenda Robert De Niro

Fotogaléria 7 fotiek

+4

Pre úlohu mladého Vita Corleoneho v slávnom filme Krstný otec II. (1974) sa napríklad štyri mesiace učil sicílsky dialekt. Kvôli životopisnej snímke New York, New York (1977) si osvojil hru na saxofóne a pred nakrúcaním vojnovej drámy Lovec jeleňov (1978) chodil do práce aj do baru s robotníkmi z oceliarní, aby zistil, ako žijú.

Pre úlohu šampióna vo filme Zúriaci býk (1980) trénoval box, nastúpil v troch zápasoch a nakoniec sa prejedal cestovinami a zmrzlinou, aby pribral 30 kíl.

V trileri Mys hrôzy (1991) mal pôsobiť odpudzujúco, a tak zubárovi zaplatil 5 000 dolárov, aby mu poškodil chrup, a potom zase 20-tisíc, aby mu ho dal do poriadku. Stotožnenie sa s hocijakou postavou mu šlo tak dobre, že si v Hollywoode vyslúžil prezývku „chameleón“.

Liek na ostýchavosť

Na svet prišiel 17. augusta 1943 v New Yorku. Otec talianskeho pôvodu bol maliar, no ženu s dieťaťom už po dvoch rokoch opustil, keď sa priznal, že je gej. Výchova syna tak spočívala na pleciach matky – vzdelanej maliarky a poetky.

Robert vyrastal v skromných podmienkach v talianskej štvrti Little Italy, ale aj keď neskôr tak presvedčivo stvárňoval mafiánov, až tak blízko k nim nemal. Bol skôr plachý a uzavretý.

Ako desaťročný sa prvý raz postavil na javisko v školskom predstavení a divadlo sa mu zapáčilo, lebo si ním kompenzoval svoju hanblivosť. V šestnástich sa napokon rozhodol odísť zo strednej školy a skúsiť šťastie ako herec.

So skupinou kočovných divadelníkov sa potuloval po americkom juhu, až kým si neuvedomil, že potrebuje, aby ho niekto učil. „Keď som mal asi osemnásť, pozeral som nejaký televízny program a povedal som si: ak títo herci z toho žijú a v skutočnosti ani nie sú takí dobrí, nemôžem to robiť horšie ako oni,“ zaspomínal si.

Herecké kurzy absolvoval v prestížnom Actors Studiu Leeho Strasberga v New Yorku a u herečky Stelly Adlerovej, kde sa naučil používať v tom čase obľúbené metódy ruského odborníka Konstantina Stanislavského. Hercov nabádali na to, aby skúmali psychológiu postáv a hranie postavili na vlastnej emocionálnej skúsenosti. Práve tieto techniky De Niro neskôr obratne využíval.

Producent aj režisér

Pred kamerou debutoval v roku 1965 a nasledovali ďalšie filmy, z ktorých ledva vyžil. Niekedy sa musel uspokojiť s honorárom 50 dolárov.

Nadviazal však spoluprácu s nádejnými režisérmi Brianom De Palmom a Martinom Scorsesem, ktorá sa vyplatila. Kritici vyzdvihovali jeho talent a predpovedali mu skvelú budúcnosť.

V roku 1975 ho ocenili prvým Oscarom za vedľajšiu úlohu v Krstnom otcovi II., čo mu tak rozbehlo kariéru, že ho nominovali aj neskôr v dvojročných intervaloch – za filmy Taxikár (jeho hrdina inšpiroval psychicky chorého Johna Hinckleyho, aby v marci 1981 spáchal neúspešný atentát na amerického prezidenta Ronalda Reagana), Lovec jeleňov a Zúriaci býk, ktorý mu vyniesol druhú zlatú sošku.

Odvtedy zažiaril v množstve snímok, kde sa osvedčil ako všestranný herec. Vystriedal rôzne žánre aj typy postáv. O jeho úspechu vypovedá i to, že až jedenásť filmov, v ktorých účinkoval, nominovali na Oscara a dva ho aj dostali. Aktívny je tiež ako producent a dvakrát si už vyskúšal i réžiu – v krimidráme Príbeh z Bronxu (1993) a trileri Kauza CIA (2006).

De Niro má za sebou dve rozvedené manželstvá a niekoľko vzťahov. So štyrmi ženami má sedem detí (jedno z nich si adoptoval), poslednú dcéru mu priviedla na svet 45-ročná inštruktorka bojových umení Tiffany Chen.

Presvedčením je pacifista a demokrat. O bývalom prezidentovi USA Donaldovi Trumpovi otvorene vyhlásil, že je idiot. Starostlivo si stráži súkromie, a ak aj zriedkavo poskytne interview, mnohým otázkam sa vyhýba. Jediné, o čom sa v médiách rád baví, je jeho práca.

Čítajte viac Robert De Niro na úteku z dôchodkovej nudy

„Budem hrať, až kým sa nebudem plaziť po štyroch,“ prezradil nedávno a zdá sa, že to tak naozaj bude.