Keď sme robili rozhovor naposledy, bolo to v septembri 2015, vraveli ste, že pätnásť večerov z mesiaca nie ste doma. Ako je to dnes, keď len v televízii JOJ máte päť rôznych projektov, na Markíze pokračuje seriál Mama na prenájom a v Českej televízii moderujete šou Zázraky prírody?
Tie večery som asi spomínal skôr v súvislosti s divadlom než s nakrúcaním, ale bude to asi podobné číslo. Niečo mi pribudlo, ale na druhej strane už nehrám v Prahe, len na Slovensku, hoci sem-tam chodíme so slovenským divadlom aj na zájazdy do Čiech. A čo sa týka nakrúcania, raz ste hore, raz dole. Keď bol covid, nerobil som vôbec nič. Teraz akoby sa roztrhlo vrece, mal som toho viacej.
Mali ste vôbec čas užívať si leto alebo ste ho mali pracovné?
Bolo napoly pracovné, ale spojilo sa užitočné s príjemným. Na ostrove Brač sme napríklad točili seriál Na vlnách Jadranu, trikrát som tam bol na otočku, to bolo dosť náročné. Hodina cesty na Schwechat, potom čakáte dve hodiny na letisku, hodinu a pol trvá let, potom strávite hodinu na trajekte, čiže keď nemeškalo lietadlo, trvalo aj sedem hodín, kým sme sa dostali na miesto nakrúcania. Poslednýkrát som letel do Chorvátska koncom júna, to sme tam boli štrnásť dní v kuse, nemusel som letieť naspäť, čo bolo super. Vlastne to bola práca spojená s dovolenkou, nakrúcania som už nemal veľa, mal som čas aj vykúpať sa v mori. Milujem Chorvátsko, ale dosť dlho som tam nebol. Totiž odkedy bývam pri vode, nepotrebujem veľmi chodiť k moru.
Pre televíziu JOJ ste nakrúcali seriály Prokurátorka, Duch, Na vlnách Jadranu, Láska v Istanbule a pokračuje Inkognito. Čo bolo najpríjemnejšie, najzábavnejšie a čo najťažšie?
Do Inkognita už toľko nechodím, zavolajú ma sem-tam, striedame sa totiž viacerí. To je zábavné, odpočinkové, netreba sa učiť texty. Najťažší bol Duch, a to preto, že som hral šéfa policajného oddelenia. Šéfovia totiž veľa rozprávajú a ostatní len počúvajú, takže na učenie bol najťažší tento seriál. V seriáli Prokurátorka sa o mne viac rozpráva, než sa konečne objavím (Maroš Kramár tu stvárni nezvestného manžela prokurátorky – pozn. red.). To je zaujímavá vec, seriál vznikol podľa skutočnosti. Predlohu napísal prokurátor Ján Šanta. Moja postava je trošku tajuplná, je z čohosi obvinená, zmizne a vráti sa po dlhšom čase, keď už sa nebojí o svoj život.
Momentálne hráte v niekoľkých kriminálkach – Duch by však na rozdiel od Prokurátorky malo byť zábavné krimi. Vraj sa tu bude zjavovať duch zavraždeného mafiánskeho bosa Darka Besarabiča, ktorého bude hrať srbský herec Predrag Bjelac. Nebude to pripomínať trochu starý britský seriál Randall a Hopkirk z konca 60. rokov?
Presne, aj ja som si na Randalla a Hopkirka spomenul pri čítaní scenára, bolo to moje detstvo, mal som ich rád. Seriál nakrútili aj v Česku a Predrag hrá ducha aj u nás na Slovensku, zvyšok obsadenia je slovenský. Mal som strašne veľa textov. V seriáli z normálneho rodinného prostredia sa texty dajú prispôsobiť, no keď hráte šéfa detektívov, musíte dávať presné príkazy, presné mená, presné dátumy, to všetko si treba pamätať. Hrať doktora a šéfa polície je asi to najťažšie, lebo v medicíne je veľa odborných výrazov, ktoré sa nám laikom zdajú nezmyselné. Pre lekárov je to každodenný chlieb, ale nám hercom to nedáva zmysel.
Foto: TV JOJ
Baví vás krimi aj vo voľnom čase? Čítate rád detektívky?
Myslím, že detektívok máme dosť každý deň, stačí si pustiť správy, ja skôr čítam scenáre detektívnych seriálov. Napríklad Na vlnách Jadranu, kde hrám správcu maríny. Myslel som, že stvárnim fešáka bonvivána, lebo v seriáli mám peknú dcéru, ale urobili sme z neho trošku alkoholika, čo žije v Chorvátsku a teší sa zo života. Ďalší projekt som mal v Turecku – seriál Láska v Istanbule, aj ten bola pre mňa trošku namáhavý. Nehrám tam veľkú postavu, objaví sa len v jednom diele, ale nakrúcanie bolo namáhavé – pracovali sme na troch miestach a ja som medzitým musel odlietať za robotou aj na Slovensko, takže aj do Istanbulu som letel trikrát. Najhoršie na filmovaní je cestovanie, každý sa ma pýta: Ako bolo v Istanbule?
Čítajte viac Herečka Zuzana Mauréry: Ženské telo je stále veľká zbraň
No ako?
A ja len odpovedám: Neviem, ja som priletel, išiel rovno do hotela, vyspal som sa, od rána som točil a zasa som odletel, takže veľmi som si Istanbul neužil. Bol som tam ešte asi pred 25 rokmi a pamätám si, že sa mi to mesto veľmi páčilo. Istanbul je priam Babylon, obrovské zaujímavé mesto, kde sa stretáva Ázia s Európou, ale nemal som tam pocit strachu, cítil som sa tam veľmi príjemne. V Istanbule výborne varia, ľudia sú tam veľmi slušní. Na rozdiel od Egypta, kde vás hneď ťahajú do svojich obchodíkov, tu vás nechajú ísť a slobodne sa popozerať. Je to neskutočné mravenisko ľudí s úžasnými kaviarničkami, ale užiť som si ho teraz mohol len jeden večer a jedno dopoludnie, kým som čakal na lietadlo.
V seriáli Láska v Istanbule má byť okrem romantiky aj humorná linka, aké to bolo?
Ja účinkujem len v jednom diele s Veronikou Žilkovou – je to o láske a o ľuďoch, ktorí sa 35 rokov nevideli. Ona je výtvarníčka, on fotograf, on odišiel, ona prichádza na svoju výstavu v Istanbule. Viac neprezradím, uvidíme, čo na to povie divák.
Foto: TV JOJ
Nedávno som čítala v českom magazíne rozhovor s vami a vaším moderátorským kolegom Vladimírom Kořenom zo šou Zázraky prírody a pobavila ma vaša historka, ako sa vám pri zjazde zo skokanského mostíka v Ještěde zaseklo lano. Vôbec často zažívate adrenalínové situácie. Ako to všetko vôbec stíhate?
Zázraky prírody robíme už asi 15 rokov, nakrútili sme za ten čas 130 dielov. Pre mňa je zázrak, že sa tá šou tak dlho robí a je v Čechách taká obľúbená, má vysokú sledovanosť. Vysiela sa na ČT1 v sobotu večer o ôsmej, lepší prime time si ani neviem predstaviť. Veľa Slovákov mi vyčíta, že v relácii hovorím po česky. Mali by byť skôr pyšní, že v cudzom jazyku som sa ocitol v českom prime time a držím sa tam 15 rokov. A ako to stíham? Zo začiatku sme točili šesť dielov za rok, teraz ich točíme 12 – tri diely naraz. Tomu predchádza natočenie pokusov, to sú naše súťaže s Vladimírom Kořenom v niečom zábavnom i poučnom. Takže trikrát vycestujem na pokusy a potom som štyri dni v Prahe a natočíme v štúdiu tri diely naraz, to sa dá stihnúť. Možno sa to zdá jednoduché, ale zo všetkých mojich projektov je pre mňa práve toto najťažšie.
To vám verím.
V pokusoch niekedy ide naozaj o život, občas si vravím, že pani dramaturgička robí všetko pre to, aby sa nás zbavila. Naposledy nás vyhnali na výškovú budovu a chceli, aby sme umývali okná na výškovej budove a spúšťali sa na lane dole. Lenže ja už mám 64 rokov, Vladimír je o 14 rokov mladší. Pred 14 rokmi som aj ja ešte všeličo robil, ale teraz si už hovorím, že život sa mi kráti a nechcem ho predčasne ukončiť. Tak sa už toľko nevrhám do nebezpečných vecí. Ako starý človek už začínam mať aj klaustrofóbiu, viac sa o seba bojím. Predtým som chcel mnohé veci aj sám sebe dokázať. Vlastne súťažím sám so sebou, lebo honorár mám ten istý, či skočím, alebo nie. Nejde o peniaze, ale bojujem sám so sebou. Idem do Prahy autom a hovorím si: Viem, že máme liezť do výšky alebo skákať, čo to idem robiť? Ale prídem na miesto a povedia mi: Budeme radi, keď to urobíš, ale nemusíš, je to len na tebe. V poslednej dobe už to občas vzdávam.
Foto: TV JOJ
Ste ako taký Tom Cruise, čo skáče v šesťdesiatke na motorke zo skál?
Takto by som to neprirovnával (smeje sa), ale pri niektorých kúskoch ide o život. Podľa mňa ide o život vždy, aj keď hovoria, neboj sa, nič sa ti nemôže stať. Ja vravím, no dobre, ale do toho lietadla, čo spadlo, tiež nikto nevstupoval s tým, že ide padnúť. Vždy sa môže niečo stať. Ja už som lietal vo vetroni aj s Martinom Šonkom, majstrom sveta v akrobatickom lietaní 20 minút. Keď som vystúpil, nevedel som, kadiaľ skôr ísť. Potápali sme sa, v šiestich metroch sme varili večeru, liezli sme vo výške po lane – no bláznovstvá. Ako to spúšťanie sa zo skokanského mostíka na Ještěde. Keď sa zaseklo lano, čo ma istilo, a ostal som visieť v nepohodlnej skrčenej polohe kdesi uprostred, kričal som: Pustite ma! Nejaký český turista z blízkej lanovky kričal: Ustřihni se a leť! Strašné veci. Ja som kaviarenský typ, ale vďaka svojej robote sa dostávam k neskutočným veciam, za ktoré iní platia, lebo ich chcú zažiť. Som vďačný za chvíle, keď sa odhodlám. Ten adrenalín urobí človeku dobre.
Foto: TV Markíza
Tak sa vráťme ešte k pohodovému seriálu Mama na prenájom.
To je celkom iné, keďže ide o denný seriál, vysielajú ho o šiestej. Som veľmi rád, že chytil takú vysokú sledovanosť. To je príjemná robota. Keď tam chodíte dlhodobo, celý štáb sa vám stáva akoby rodinou. Točí sa už od siedmej ráno, mne vstávanie robí problém, ale keď každý deň s kolegami trávite 6–7 hodín, seriál sa stane súčasťou vášho života. Iné seriály, kde sa človek na chvíľu objaví a potom zasa odíde, tie vám vypršia z hlavy.
Foto: Markíza
Hádam už máte pocit, že Martina Zábranská, Kamila Heribanová a Martin Klinčúch sú vaše deti?
Áno, niekedy už riešime priam rodinné veci. Mladý Klinčúch chodí cvičiť a vravím mu zo žartu, nech urobí pár drepov aj za mňa, nech aj ja mám peknú postavu.
Pri našom spomínanom rozhovore spred ôsmich rokov boli aj vaši skutoční synovia, Timur a Marko. Vtedy boli nádejnými hercami aj oni, dnes už ich herectvo nezaujíma?
Timurko mal nejaké ponuky, ale sám to zastavil. Povedal mi: „Tato, ja už sa nechcem pretvarovať.“ Bral herectvo ako pretvarovanie sa. Dnes na vysokej škole študuje matematicko-počítačové modelovanie, sám neviem, čo to je. Minule som sa bavil s jeho profesorom a ten vravel, že je veľmi šikovný. Takže som na Timura pyšný. Marko mal teraz 15 rokov, ten by mohol ísť v mojich šľapajach, ale nikto ho práve neobsadzuje. Čo mám robiť? Ja neviem robiť protekciu, chalani by to ani nechceli. A dcéra Tamarka sa vydala hudobnou cestou, má bakalára z neurovedy v anglickom Brightone, ale už rok robí hudobnú produkciu.
Tak to sa vybrala celkom inou cestou, však?
Veľmi ju baví skladanie pesničiek, nakoplo ju, že sa stala Objavom roka na Rádiu FM. Už ju pozývajú na rôzne festivaly, aj nedávno som bol na Tyršáku.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Teší sa, keď ste v publiku?
Nemá to veľmi rada – to má po mne. Aj ja keď mám v divadle premiéru a sú tam známi a rodina, som nervóznejší, ako keď sú v publiku cudzí ľudia. Minule sme jej vystúpenie prišli pozrieť celá rodina a ona celkom znervóznela. Aj povedala z javiska: Mám tu toľko známych, že sa trošku začínam báť. Tá jediná z detí sa dala umeleckou cestou.
Syna Timura herectvo omrzelo, mali ste aj vy niekedy v živote pocit, že by ste mali vyskúšať niečo iné?
Nie, mal som to šťastie, že som začal hrať veľmi zavčasu a všetko šlo kontinuálne. Marko hral v seriáli Búrlivé víno, to bol ešte malinký, ale nič väčšie potom neprišlo. Ja som v detstve šiel z postavy do postavy. Pamätám si, že keď som hral vo filme Ivkova biela mať, to som mal asi 9–10 rokov a keď sme dotočili, ležal som v posteli a plakal som, lebo mi bolo smutno, že sa to celé skončilo. Nevedel som, čo bude ďalej, ale prišli ďalšie úlohy. Zdá sa mi škoda, že Marka nepodchytili, lebo by mohol rásť. Ale veľmi sa o tom nebavíme. Doprial by som mu to.
Aj keď, herectvo je strašne nevďačné povolanie. U nás je to tak, že keď to človeku vyjde, je to super. Ale je strašne veľa vyštudovaných hercov, čo by to chceli robiť a celý život sa k niečomu dobrému nedostanú, a potom stále trpia. Ja mám šťastie, že robím veľa. Ale mal som aj hluché obdobie. Počas covidu som vedel, že nikto nerobí, to bolo dobré, ale keď ani potom nezvoní telefón, je to hrozne divný pocit: Čo už som skončil, nie je o mňa záujem? V mojej hlave sa mi krížia myšlienky, vravím si, že v 64 rokoch už by som mal robiť menej, odpočívať, no na druhej strane, ak telefón nezvoní, je to nepríjemné. A potom si poviem, chvalabohu, že nezvoní, aspoň mám viac voľna. Iné je, keď niečo odmietnete, a iné, keď nevolajú.
Ešte sa necítite ako dôchodca, čo by mal sedieť doma?
Nie, ale v rámci covidu som si skúsil, aké to je byť dôchodca a nebolo to najhoršie. Mám šťastie, že bývam pri vode, nechce sa mi ani odtiaľ chodiť preč.
Synovia v našom rozhovore povedali, že by s vami nechceli hrať a vy ste na to poznamenali: Už som pre nich brontosaurus z minulého tisícročia, ktorý ničomu nerozumie. Ako je to dnes, zmenilo sa to, alebo ste stále brontosaurus?
My starší budeme pre mladých navždy brontosauri. Sú dnes starší, je to iné. Kedysi starí rodičia boli tí, za kým mladí šli porozprávať sa, pretože oni boli tí skúsení, mali vedomosti. Dnes máte google, to je neskutočná vec. Pocit rešpektu k starším sa absolútne vytráca aj preto, že deti už sa nepotrebujú informovať od vás…
Možno sa skôr vy musíte informovať od nich?
Hej. Predtým to bolo: Otec alebo dedo, ako to bolo predtým? Múdrosť sa dedila od starších, ale dnes starší nič nevedia, všetko vie google. A sociálne siete.
Vy ste na sieťach?
Som, v rámci roboty, ale som z toho dosť nešťastný. Je tam veľa násilia a zloby, to mi prekáža. A to, že sú tam ľudia hlúpi a zlí, čo podporuje anonymita. Už dlho hovorím, že ľudia by sa mali na internet prihlasovať pod svojím pravým menom, nejako sa identifikovať, trebárs odtlačkom palca. Za to, čo človek napíše, by sa mal zodpovedať. Neznášam nevkusné diskusie pod článkami na webe. Nemôže byť absolútna sloboda, musí byť aj nejaká zodpovednosť. Nemôžete beztrestne ohovoriť niekoho len tak, a to sa dnes bežne deje – to mi na sociálnych sieťach prekáža. Pokiaľ sa ľudia vyjadrujú v krčme, dobre – tam všetci vedeli hrať futbal, variť, robiť politiku. Babky na priedomí ohovárali, ale dnes ohovára celý národ verejne a beztrestne, a to sa nepatrí. Táto doba je smutná, som rád, že som vyrastal, keď sme boli normálni. Dnes sa bojíte niečo povedať, urobiť, naznačiť či zavtipkovať…
Veď aj vás obvinili v Inkognite…
No hej, dnes zavtipkujete a neviete, komu sa to páči a komu nie, hneď z vás urobia monštrum.
Foto: Markíza
Vy ste vždy mali fanúšičky všetkých generácií. Vaši synovia povedali, že vďaka seriálom si získali fanúšičky babky a vy všetky ostatné vekové kategórie. Ešte to trvá?
Neviem, kedysi chodili za mnou podpísať fotky dievčatá a chceli sa všelikde dať podpísať. Dnes je smutné, že za mnou príde mladé dievča a povie: Ujo Kramár, podpísali by ste sa pre moju babku? Ona vás má rada už od narodenia. To vyzerá, akoby jej babka bola mladšia odo mňa.
Kde si vás ľudia môžu prísť pozrieť napríklad v divadle?
Od septembra pokračuje predstavenie Lordi, s ktorým spolu s Jožkom Vajdom a Peťom Šimunom chodíme po Slovensku, to je dobrá komédia. Robím aj divadelné večierky u mňa doma vo veži – hráme s Jurajom Hrčkom predstavenie Tajomné variácie, o tom si prečítate na mojej webstránke maroskramar.sk. Hráme už asi 26 rokov aj Mandarínkovú izbu. Prípadne ma môžete vidieť v španielskej komédii Už ti nikdy nenaletím, kde hráme spolu s Markom Igondom, Lenkou Barilíkovou a Heňou Mičkovicovou, s tou tiež cestujeme po Slovensku. Divadlo, to je živý kontakt. A divadelné večierky u mňa, to je niečo špeciálne – každého hosťa privítam osobne, ponúkneme mu občerstvenie, to je niečo iné ako v normálnom divadle. Už len preto, že sa to koná v mojom staromládeneckom byte, je tam kus histórie.
Ako sa to ľuďom páči?
Jedna diváčka mi povedala: Pán Kramár, už ani hrať nemusíte, ja mám zážitok už len z toho bytu, je naozaj krásny. V podkroví s 12-metrovou vežou, na Ulici Fraňa Kráľa neďaleko Prezidentského paláca. Mali sme od roku 2014 už vyše 360 repríz. Mám dve kroniky, jedna už je celkom plná. Volám to posledný konšpiračný československý byt, lebo mi tam chodia diváci od Čiernej nad Tisou až po Aš, z Liberca, z Karlových Varov, Ostravy, Košíc, Prešova, Banskej Bystrice… Ľudia si rezervujú hotel v Bratislave, takže podporujem aj cestovný ruch – vyslovene chodia ku mne na divadelný večierok. Pre zájazdového herca je to splnený sen – diváci prídu ku mne domov, po predstavení oni cestujú domov a ja už som doma. Naopak, po zájazde v Banskej Bystrici ľudia už sú doma a my sedíme v aute. To je pre mňa strašne dobrý pocit, že sú ľudia ochotní kvôli mne pricestovať 600 kilometrov a majú z toho zážitok, neodchádzajú sklamaní a ešte k vám pošlú susedov zo svojho mesta.
Maroš Kramár
Herec, moderátor a spevák sa narodil 26. apríla 1959 v Bratislave. V roku 1978 ukončil štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Brne. Rok pôsobil v divadle v Brne a neskôr v Divadle Andreja Bagara v Nitre (1979 – 1985). Od roku 1985 je členom Činohry SND v Bratislave. V divadle a televízii účinkoval už ako chlapec. Z filmov: Princezná a pol kráľovstva, Muzzikanti, Únos, Princezná a pisár, Kráľovský sľub, Suzanne, Na krásnom modrom Dunaji, Fontána pre Zuzanu II… Seriály: Mama na prenájom, Chatári, Slunečná, Lajna, Mária Terézia, První republika, Za sklom…
