Ako ste sa dostali k filmu A máme, čo sme chceli?
Môj agent ma predstavil producentom tohto filmu a Peter Veverka sa so mnou v Los Angeles spojil. Pýtal sa, či by som o projekt mala záujem. Porozprával mi príbeh filmu a mňa to hneď zaujalo. Nepoznala som poriadne príbeh rozdelenia Československa v roku 1993. Keď som si prečítala scenár, zdal sa mi úžasný. Mala som hneď niekoľko hudobných nápadov, ktoré sme spolu prebrali, ujasňovali sme si tón filmu a čo chceme povedať o roku 1993.
Čo ste vlastne vedeli o Československu?
Nie veľa, len to, že vaše dve krajiny sa rozdelili, zato som sa veľa dozvedala za posledné mesiace. Vedela som niečo o okupácii v roku 1968, ale nevedela som o národnom povstaní. Teraz som na Slovensku po prvýkrát.
Koľko toho vlastne potrebujete vedieť z histórie, aby ste zložili dobrú filmovú hudbu?
Vlastne veľa, je dôležité prinajmenšom poznať pocit generácie z čias, ktorá žije v spoločnom štáte a potom sa krajiny rozdelia. To bola kľúčová nálada filmu, tie zmiešané pocity sme chceli zachytiť.
V traileri k filmu hovorí herec Jan Budař: „Tá naša hymna je taká pekná, taká nežná, až trošku filozofická, však? A po nej dnes naposledy prichádzajú Slováci s tými vašimi hromami a bleskami.“ Ako sa vám páčila naša hymna, inšpirovala vás tiež k hudbe?
Určite, aj do filmu sme použili hromy a blesky. Neverím, že slovenská hymna je len o hromoch a bleskoch, ide o posolstvo, ktoré sme zmanipulovali.
Vedeli ste, že melódia slovenskej hymny je pôvodne ľudová pesnička Kopala studienku?
Ok, to som nevedela.
Aká bola spolupráca s dirigentom Antonom Popovičom?
Fantastická, cítim sa mimoriadne šťastná, že som s ním mohla spolupracovať.
Ako ste si podelili prácu?
Ešte kým som pricestovala na nahrávanie hudby k filmu so symfonickým orchestrom v Slovenskom rozhlase, rozdelili sme si prácu cez e-maily. Ale ide to tu rýchlo a efektívne, všetci sú chápaví a ústretoví, je to neuveriteľné.
Čítajte viac Československá tragikomédia prinesie nostalgiu, nechce však byť druhými Pelíškami
Keď ste sem prišli, aká bola vlastne vaša úloha?
Mám zabezpečiť, aby to, čo je na papieri, sa prenieslo do zamýšľaného tónu, vyznenia filmu. S výsledkom som po dvoch dňoch veľmi spokojná, na ďalší deň nahráme sólistov a začneme s mixovaním hudby.
Čítala som, že ste vždy snívali o zložitejšom zvuku, aký vie vytvoriť napríklad orchester. Bola toto vaša prvá spolupráca s orchestrom?
Áno, splnil sa mi sen, je to až surreálne. Asi si tento veľký moment naplno uvedomím, až keď sadnem do lietadla a poletím domov. V tejto chvíli je to ešte práca.
Môžete detailnejšie opísať, ako ste tvorili hudbu? Koľko vám to vlastne trvalo?
Veľa som sa inšpirovala klasickou hudbou, Smetanom, Dvořákom, Chopinom – veľa som počúvala ich hudbu, kým som čokoľvek napísala, absorbovala som ju do seba. Niektoré časti mi zabrali viac času než iné, občas sme sa vracali, ale celá partitúra mi trvala od začiatku do konca asi dva mesiace. Pracovala som na nej každý deň nonstop.
Nešpecializujete sa skôr na hudbu k filmovým hororom?
Začínala som s komponovaním hudby pre hororový žáner, ale dostala som sa aj k iným žánrom.
Až k česko-slovenskej tragikomédii. Hádam z nej nebude horor…
Nie, nebude, Začínala som s horormi, ale keď som vyrastala, bola som pesničkárka – skladala som si songy aj spievala, venovala som sa hudobnej produkcii. Okrem hororov som sa dostala aj k romantickým filmom, dokonca aj vianočným. Tam som sa naučila pracovať s orchestrálnymi aranžmánmi, odtiaľ som sa vyvinula až k dnešnej tvorbe.
Čo hovoríte na budovu Slovenského rozhlasu, na jej netradičnú architektúru?
Je absolútne neuveriteľná. Počula som, že píšťalový organ v tunajšej koncertnej sále je najväčší vo východnej Európe. Takže som sa sem veľmi tešila.
Organ však vo vašej filmovej hudbe nebude znieť, či áno?
Nie, keby som však vedela, že ho tu máte…
Ešte to môžete zmeniť?
Nie, ale prídem o týždeň, jedine že by som niečo rýchlo napísala (smeje sa). Ale má neuveriteľný zvuk, veľmi sa mi páči.
