Čo prebudilo potrebu nakrúcať práve tento príbeh?
Pekarčík: Napadnutie Ukrajiny Ruskom je najnásilnejšia udalosť, ktorá sa deje veľmi blízko nás a my filmári sme tu na to, aby sme prinášali svedectvo. Čím viac rôznorodých typov ľudí tam pôjde, tým viac rôznorodých pohľadov na situáciu prinesú a tým komplexnejší pohľad na túto udalosť budeme mať. Je to naša povinnosť.
Ostrochovský: Poľahčujúcou okolnosťou bolo, že som nakrúcal s Petrom Kerekesom film Cenzorka a chodili sme na Ukrajinu roky. Paľo nakrúcal dokumentárny film v Donecku tesne pred vypuknutím vojny. Mali sme teda predstavu o krajine, vedeli sme, kde ideme. Niekto, kto tam nikdy nebol a má informácie len zo záberov z televízie, mohol mať dojem, že je to tam oveľa strašidelnejšie.
Prvotný impulz bol vycestovať za ľuďmi, ktorých poznáme a priniesť im, čo potrebujú. Na začiatku vojny sme nevedeli, aká bude situácia, nevedeli sme, že budeme môcť nakrúcať film, mohlo sa stať, že sa vojna skončí rýchlo. Do Charkova sme sa dostali zhodou okolností. To je príbeh viacerých filmov, aj pri Cenzorke sme zamýšľali iný film, ale realita to upratala za nás.
Čím bola situácia v metre pre film jedinečná?
Ostrochovský: Metro je metafora. Mnoho filmov z Ukrajiny, ktoré sa zaoberajú vojnou, sú reportáže z rôznych miest. Snažia sa ukázať a tematizovať mnoho, ale výsledok je potom filmársky neurčitý. Vo Svetloplachosti sme mali pasáž, kde chlapec Nikita robí v metre rozhovory s ľuďmi. Pri strihu, po roku od nakrúcania, sme vyhodnotili, že tieto príbehy už ľudia počuli z médií a ich záujem oslabol. Uvedomili sme si, že je potrebné rozprávať niečo iné.
Pri Svetloplachosti, rovnako ako pri Cenzorke a filme Koza (film Ivana Ostrochovského, pozn. red.), kombinujete prvky hraného a dokumentárneho druhu, respektíve autentickú realitu posúvate do polohy imaginárnej. Ako tento tvorivý proces prebieha?
Ostrochovský: Realita je vždy základ. Realita vymyslí to, čo scenárista nevymyslí nikdy. Realitou chceš niečo povedať a pomôžeš tomu jej posunom k hranému druhu. Oblúk je síce vytvorený autorom, ale skladá sa z reálnych východísk. Nenapíšeme scenár v kaviarni v Bratislave a potom ideme nakrúcať, ale hľadáme realitu a potom ju vpíšeme do príbehu.
Keď v škole prednášam, zaujíma ma, čo si o téme myslia študenti, nie protagonisti ich príbehov. My rozprávame ich príbeh a tým pomáhame pochopiť tému. Emócia je nástrojom k pochopeniu. V dokumentárnych filmoch je častokrát emocionálna zložka chudobná, no je veľmi dôležité, aby sa divák s postavou identifikoval. O emocionalitu nechceme prísť a v hranom filme sa akcentuje lepšie.
Divákom možno bude vŕtať v hlave, ako ste nehercov stavali do dialógu. Pôsobia veľmi úprimne.
Pekarčík: Opýtali sme sa ich, čo si myslia o danej téme a nechali sme ich rozprávať sa. My sme len pozorovali a príbeh tvorili z ľudí.
Ostrochovský: Nehercovi nemôžeš napísať text, pretože to zahrá zle. Neplatí ani to, že splnia naše očakávania na prvú klapku. Nemôžete sa spoliehať, že neherci a ich autenticita vyrobia film. Každá metóda má úskalia.
Čítajte viac Svetloplachosť zabojuje o Oscara
Ako nakrúcanie ovplyvnilo realitu v metre a, naopak, ako vás ako autorov posunula práca v náročných podmienkach?
Ostrochovský: Zostávalo nám len dúfať, že filmom môžeme niekomu pomôcť. Deti ležia v metre mesiace a nakrúcanie im prinieslo rozptýlenie, na realitu mysleli menej. Snažili sme sa im pomáhať, na rozdiel od nich sme chodili von a mohli sme im priniesť, čo potrebovali.
Pekarčík: Pre nich bola obrovská udalosť, že sme im dokázali priniesť nákup, ale pre nás to bol banálny úkon.
Ostrochovský: Nakrúcanie nevnímali ako veľkú udalosť. Keď bol Martin Šulík s filmom Cigán na festivale v Karlových Varoch a predstaviteľa hlavnej postavy ocenili za herecký výkon, povedal, že sa mu nechce po cenu prísť. Nehercov to nezaujíma, pre nich je dôležité niečo iné, pre nás film.
Pekarčík: Istú výnimočnosť, že sú súčasťou tohto príbehu však cítia.
Čo navzájom do kreatívneho procesu vnášate? Čo je čia parketa?
Ostrochovský: Už počas štúdia som Paľa zneužíval na komunikáciu s ľuďmi, čo mne veľmi nejde. Pri nakrúcaní Svetloplachosti bol problém udržať pozornosť nehercov, urobiť šou, na čo nemám vlastnosti. Ja som premýšľal o prepájaní scén, myslel som na to, čo ešte potrebujeme nakrútiť. Paľo bol priama réžia aj kameraman, musel sa sústrediť na obe naraz. Ja som popritom naháňal, čo nám uniklo.
Pekarčík: Mal som plnú hlavu problémov, ktoré sme museli zdolať, aby sme to vôbec dokázali zachytiť. Bol som úplne ponorený v realite metra a bolo ťažké udržať si pri tvorivom procese nadhľad. Ivan mal viac priestoru premýšľať koncepčnejšie.
Foto: Punkhart films
Predpokladám, že ste nakrúcali bez scenára.
Ostrochovský: V prvom rade sme sa sústredili na nakrúcanie celkov, aby sa nestalo, že metro odrazu vypracú, a potom sme sa mohli sústrediť na príbeh zbližovania detí. Keď máš zámer, nepotrebuješ scenár, ale musíš vedieť, čo ten zámer akcentuje.
Zbližovali sa deti aj v realite?
Ostrochovský: Niki je veľmi plachý, nemohli sme ho tlačiť do niečoho, čo mu nie je prirodzené. V skutočnosti medzi ním a Vikou nič nebolo, aj preto je Svetloplachosť hraný film. Nenakrúcali sme rodiacu sa lásku, vytvorili sme ju. Filmov o láske sú stovky, aj príbehov, kde sa v šialenej realite dejú pekné veci. Záleží na tom, čo otvára nový variant tohto archetypálneho príbehu.
Žili ste niekoľko mesiacov v metre s ľuďmi, ktorí ušli z domova a skrývajú sa pred bombami. Ako ste to prežívali?
Ostrochovský: Bolo to náročné. Aj napriek tomu, že v príbehu komunikujeme nádej, v metre sme videli 1 500 ľudí, ktorí prišli o všetko a budú sa z toho ešte veľmi dlho spamätávať.
Pekarčík: Boli sme z depresie metra unavení. Keď nás poprosili, aby sme odviezli lieky do Bachmutu, nadýchli sme sa šťastím, že ideme von. Cesta na front bola pre nás výletom. Vrátili sme sa oddýchnutí a pripravení opäť sa ponoriť do nakrúcania.
Čítajte viac Slovenský film Photophobia o ukrajinských deťoch v Charkove ocenili na festivale v Benátkach
Aké sú vaše očakávania od nastupujúcej vlády v kontexte podpory Ukrajine?
Ostrochovský: Na Slovensku vždy rozmýšľame, čo bude robiť vláda. Keď budú ľudia chcieť pomáhať, tak budú pomáhať. Vláda bude robiť to, čo budú chcieť ľudia.
Pekarčík: To je základ populizmu.
Ostrochovský: Je prirodzené, že keď sa o niečom dlho rozpráva, ľudia strácajú pozornosť a záujem a nové udalosti prekryjú staré. Práve preto sú filmy, aby tému prinášali v novom kontexte, aby ju rozširovali.
Už nestačí vidieť bombardovanie miest, keď to vidíš tisíckrát, citlivosť sa oslabuje. Ľudia majú mnoho svojich vlastných problémov a vzbudiť záujem o tému a priblížiť im problematiku z nových perspektív a novou formou je úlohou filmárov a novinárov. Je veľmi úbohé hnevať sa na ľudí, keď si myslia niečo zlé.
Pekarčík: Mali by sme sa hnevať na seba, že robíme svoju prácu zle. Možno robíme filmy, ktoré ich nezaujímajú. Kedysi mali ľudia pocit, že ich umelci zastupujú, že komunikujú ich problémy, ale dnes majú mnohé skupiny obyvateľov pocit, že na nich všetci kašlú. Tak prečo by mali cítiť potrebu pomáhať niekde na Ukrajine?
Je mi veľmi ľúto, že aj napriek snahe nedokážeme preniesť emóciu z miest zasiahnutých vojnou tak, aby zasiahla rovnakou silou aj sprostredkovane. Naliehavosť pomoci či naliehavosť klimatickej krízy cítim inak než sústružník z Michaloviec a tu sa cítim vinný, že robím niečo zle. Ľudia to necítia ako naliehavý problém a našou úlohou je pokúsiť sa to zmeniť.
