Ako sa vlastne umelecký maskér pripravuje na prácu, keď sa dozvie, že má pracovať napríklad na filme o rozdelení Česko-Slovenska, ako je A máme, čo sme chceli? Študujete si dobu, alebo fotografie?
V prvom rade si prečítam scenár, a nie raz, aby som sa stotožnil s témou. Mal som to o to ľahšie, že si to dianie pamätám. Ako postupne vzniká a ustaľuje sa názor na herecké obsadenie, vynárajú sa mi určité možnosti, ako by sa mal vyvíjať zovňajšok postáv. Tu bolo určujúce, že film sa odohráva v priebehu necelých 24 hodín, preto je dôležitá nadväznosť. Zovňajšok postáv nemôže byť veľmi komplikovaný, dôležité je, aby sa doň zasahovalo len minimálne. Každý z hercov predstavuje určitý charakter a situácie, prináša určité napätie. Potom pri kostýmových skúškach s výtvarníčkou, pani Krejskovou a s hlavnou maskérkou Alicou Dvorskou zosúladíme názory. Samozrejme, diskutujeme aj s umelcami, ako to vidia, aby im nič pri hraní neprekážalo.
Vždy herci súhlasia s tým, ako ich upravíte a namaskujete?
To nie je podmienka, aj v remeselnej aj tvorivej časti povolania treba dosiahnuť konsenzus. Je to vždy súbeh názorov. Rodina vo filme bola štvorgeneračná, každý filmovací deň napríklad bolo 12–13 účinkujúcich a museli sme všetko zvládnuť tak, aby herci nemuseli nastupovať 3–4 hodiny pred nakrúcaním. Preto tam muselo byť dosť maskérov, aby všetko šlo plynule. V takýchto filmoch nechceme herca zmeniť, len mu pomôcť postavy a scény lepšie stvárniť, často pomôžu detaily. Keď je dramatická situácia, tak napríklad Ady Hajdu nebol oholený, ale zase nesmel byť vernou kópiou Bolka Polívku. Jan Budař sa napríklad pýtal, či neprekáža jeho brada, ktorú potrebuje mať kvôli inému projektu. Snažíme sa vytvoriť zaujímavú skupinu, aby to nebolo stereotypné. Keď ide o masky dám, vychádzali sme napríklad z toho, že mamička pár dní po pôrode – hrá ju Judit Pecháček – má iné priority a povinnosti ako starať sa o svoj zovňajšok. Na rozdiel od postavy Janky Kovalčikovej, ktorá ako jej švagriná Božena prišla z Prahy a žije s priateľom v podaní Jana Budařa. Alebo aby päťročná Anička nepôsobila ako princeznička.
Preto je Janka Kovalčiková vyfintená a naopak jej švagriná v stvárnení Judit Pecháček má neveľmi pekné okuliare?
To je jedna z ciest. Zaujímavá pre nás bola aj mamička dieťaťa na pohotovosti, u tej sme mohli niečo aj prehnať, nadsadiť.
Koho podľa vás najviac osloví tento film?
Myslím, že najviac asi staršiu a strednú generáciu. Pre mňa je to príbeh medzi eufóriou a nostalgiou, tiež mám českých predkov, študoval som v Prahe, mám tam príbuzných a nepotreboval som pre svoju identitu samostatnú krajinu. Dúfam, že si na filme nájdu niečo aj dnešní mladí, pre ktorých je tá časť histórie vzdialená, nezaujímavá minulosť. Verím, že v takýchto príbehoch nájdu aspoň impulzy na zamyslenie. Samozrejme, že si človek k dobe študuje materiály a dajú sa nájsť aj modelové zovňajšky, dá sa nájsť, čo sa vtedy písalo v médiách. Mojou úlohou je aj vyjadriť situácie s napätím aj vizuálne – to znamená, ukázať aj nedokonalosti, hoci aj pot či strapaté vlasy.
Foto: Ľubos Pilc
Kto z hercov bol pre vás najtvrdší oriešok?
Oriešok je skôr to, keď sa tvorcovia rozhodnú využiť moje skúsenosti, no remeselné schopnosti niekoho iného. Alica Dvorská a jej tím maskérov spolu s pani výtvarníčkou museli tiež nájsť spoločnú reč. Ja som im napríklad odporúčal, aby z postavy babičky, ktorú hrá Eva Holubová, nerobili nejakú dámu z čias monarchie či prelomu storočia. Veď ona má niektoré dialógy v celkom inom – humornom – duchu, napríklad pred kostolom v mrazivom počasí vytiahne ploskačku s alkoholom, pije aj v kuchyni na zdravie svojej vnučky Boženy. Alebo zmysel pre humor a prirodzený šarm Bolka Polívku. V scenári bola replika, čosi o „pomoci“ Boha, keď odvážajú otca (Adyho Hajdu) s infarktom do nemocnice. On na to povedal: to budú mať lekári menej práce, keď im bude pomáhať Boh. Takže ja prispievam svojimi názormi, nájdem si v scenári miesta, ktoré možno bežný „remeselník“ len zbežne prečíta, ale ja viem, že môžu pozitívne ovplyvniť zovňajšok postáv a tým aj celé vyznenie filmu.
Takže už keď prvýkrát čítate scenár, máte o postavách predstavu?
Nemám ju hneď, prvýkrát čítam scenár orientačne. Napadá mi postupne sociálne rozdelenie postáv, každá z nich má predsa svoju sínusoidu s vrcholovými momentmi. Vtedy sa dajú využiť rôzne maskérske možnosti, trebárs účes možno rozstrapatiť. Danovi Fischerovi sme vymysleli iný účes, vyrobili sme mu vlasy, aby vyzeral inak než v predošlých filmoch. Nechceli sme mu opakovať príčesok, aký už mal. Cieľom bolo, aby vyzeral prirodzene. To sa týkalo aj postavy mladej Kanaďanky. Nechceli sme módne ani iné stereotypy.
Dá sa o filmovom maskérovi povedať, že je muž mnohých tvárí? Alebo skôr vyrába mnohé tváre?
Mužom mnohých tvárí bol ruský komik Arkadij Rajkin, ten mal rýchlo vymyslené zmeny zovňajšku. Seba by som tak neoznačil. Ja viem vytvárať pre diváka ilúziu, mám schopnosť vizualizovať pocity, premieňať napísané do obrazu a pomôcť hercom tlmočiť ich herecké umenie divákovi.
Foto: Archív Juraja Steinera
Ešte sa vráťme k dobe, keď sa delil spoločný štát na dve samostatné republiky. Zdá sa aj vám tá doba vzdialená?
Mne sa zdá byť stále aktuálna. Neboli sme jedinou krajinou, kde boli separatistické ciele. Dialo sa to aj v bývalej Juhoslávii, deje sa to aj v iných krajinách Európy, či ide o Španielsko, Belgicko či Kanadu. Na Slovensku sme to veľmi emotívne prežívali. Keď sa to dialo, nakrúcali sme práve na Morave film Noc lukostrelca – denne sme chodili „za hranice“ autom. Bol to jeden z prvých komerčných filmov, čo vznikol po rozpade Koliby. Chodili sme z Lednice hore-dole, po Silvestri 1992 stáli na hranici ľudia v civile s páskami, akoby sami nevedeli, prečo tam stoja. Dodnes patrím do skupiny ľudí, ktorí sa to snažia ignorovať. Žijem 77. rok života a pre mňa je dôležité, že moje vzťahy s českými priateľmi sa nenarušili. Kultúrne vzťahy pokračujú, napríklad nedávno dostala v Prahe Emília Vášáryová cenu Thálie. Máme Schengen, ja by som dokázal žiť aj niekde inde, nemám potrebu prináležať k nejakému národu, cítim sa tak voľnejšie. Pracoval som aj mimo Čiech a Slovenska, priateľov mám po celom svete.
Dala vám už nejaká doba, ktorú ste museli stvárňovať, zabrať?
Určite áno. Ono sa zdá, že som toho veľmi veľa vytvoril. V dobe, keď som bol zamestnancom štátu, či už v Slovenskej televízii alebo na Kolibe, boli všetci pracovníci začleňovaní do produkcií, vo fermanoch boli kolónky, kto kedy čo robí. Takže som robil veľa, lebo štát so mnou tie kolónky vypĺňal. No a potom nastala doba, keď štát prepustil filmárov a všetci sme sa stali akýmisi bezdomovcami. Museli sme sa stať živnostníkmi, začali sme spolu obchodovať, aj keď sme boli priatelia. A či bola nejaká doba ťažšia než iná? Nuž, boli rôzne projekty, ako Vivat Beňovský, ten sa realizoval rok a pol. Bolo to náročné zladiť so súkromným životom. Niektoré filmy sú výpravnejšie, vyžadujú viac materiálu, ale aj predvídania, lebo scény sa pripravujú vopred – materiálovo aj personálne. Museli sme včas upozorniť produkciu na to, koľko môže trvať príprava jedného herca a koľko desiatich hercov alebo sto komparzistov.
Foto: Archív Juraja Steinera
Spomínate si, koľko trvalo vytvoriť masku napríklad Jozefovi Adamovičovi ako Beňovskému?
To netrvalo až tak dlho. Niektoré masky vyžadujú filigránsku prácu a trvajú dlho, niektoré extrémne masky, ktoré vytvára Martin Jankovič a jeho tím pre šou Tvoja tvár znie povedome, vznikajú aj 4–5 hodín. Ale aj vo filme ide o zápas s časom a produkcia chce časy nekompromisne poznať, podľa toho sa aj obsadzujú tímy. Niekde treba päť maskérov, niekde štyroch – občas trebárs má nástup niekoľko hercov naraz v tú istú hodinu. To je vec organizačná aj finančná, ak to nejde, robia sa kompromisy alebo sa hľadajú menej finančne náročné riešenia.
Ako vlastne ľudská tvár vyjadruje charakter? Je vo vašej moci zmeniť aj výraz očí?
Určite áno. V prvom rade je to vec hereckých schopností, nenamýšľam si, že to dokážem len ja. Ale pomáham mu, výrazne sa dá zmeniť pohľad tvarom obočia alebo intenzitou lesku pleti. Viac ako zarobiť peniaze za prácu pre mňa vždy znamenalo, keď mi herec povedal, že mu maskérsky zásah pomohol lepšie stvárniť postavu.
Aj pri tomto filme vám to niektorí povedali?
Áno, Anička Šišková, Ady Hajdu aj Honza Budař. S Honzom sme už viackrát spolupracovali, raz mi dal kompliment, že sa mu so mnou dobre robí, lebo rýchlo prídem na to, čo by mohlo pomôcť. Môžem prísť s akýmikoľvek nápadmi, no rozhodujúce je, aby to herec prijal. S Honzom sme robili na viacerých filmoch Juraja Nvotu, napríklad na Muzike, ktorá bola ako jeden z prvých filmov na Slovensku ocenená Slovenskou filmovou a televíznou akadémiou, ale spolupracovali sme aj na filme Jakuba Červenku Hovory s TGM, kde hral Karla Čapka.
Keď už s niekým spolupracujete opakovane, je to pre vás ľahšie?
Nesporne ľahšie. Maskérčina je totiž veľmi intímna práca.
Ste aj psychológ?
Hm, maskér musí nájsť takú formu, aby sa herec mohol sústrediť na prácu. Trebárs lepenie fúzov či brady nie je príjemné, je tam lepidlo, to akoby ste mali ruku od marmelády. Pracujete zblízka, niekedy sa herec potrebuje sústrediť na texty či na premenu z civilu do postavy. Keď pri tom nevládne vo filmárskom zázemí pohoda, prejaví sa to negatívne v hodnotení profesionality remeselníkov. Ak to však funguje, rodia sa osobné vzťahy. Napríklad s Adym Hajdu či Aničkou Šiškovou sme osobní priatelia. Posledné roky som už zo zdravotných dôvodov nechcel byť výkonným maskérom – ale ak ma niekto požiada o analýzu scenára či o názor na zovňajšok postavy, tak to robím. Takto to bolo aj pri snímke A máme, čo sme chceli. Hlavné zásluhy má maskérka Alica Dvorská a jej tím. Ja som rád, že ďalšia generácia má na čo úspešne nadviazať.
Foto: Archív Juraja Steinera
Vyznáte sa vďaka svojej práci lepšie v ľuďoch? Viete podľa zovňajšku odhadnúť, aký daný človek bude?
Netrúfal by som si povedať áno. Fantázia sa ukladá v hlave, keď si skenujem ľudí v rôznych situáciách. Ženy napríklad majú výhodu, že ráno vyzerajú nenalíčené celkom inak, ako večer, ak majú nejaký zámer a podľa toho upravia svoj vzhľad.
Viete aj sám sebe vytvoriť rôzne tváre pre rôzne situácie?
Myslím, že nie. Prestal som sa holiť, toto je skôr pohodlie – tak to má väčšina mužov. Človek by si mal uvedomiť, kde sa v živote nachádza. A keď človek žije 77. rok, nemôže prehnať svoj vzhľad a vytvoriť nejakú „šaškáreň“. To by mi mohli povedať: pozrite sa na toho dedka, on sa zbláznil. Takže myslím, že mám len jednu, svoju tvár. Rád hovorím repliku, že mozog s telom sa dennodenne hádajú. Rozum by chcel niečo iné a telo naznačuje, že sú limity. Starnúť sa tiež treba naučiť, ja sa to tiež teraz učím. Ale každá možnosť odovzdať svoje skúsenosti mi robí psychicky dobre.
Človek ale môže mať priateľskú či neprístupnú masku, nie?
To nenazývam maskami. Masky sú v gréckom či antickom divadle, maska môže byť klaunská, benátska, inkognito… Ľudská pretvárka mi nie je blízka, citliví ľudia faloš rozpoznajú. Aj keď čisto pragmaticky je v tom kus herectva. Herci však občas aj také momenty musia divákom pretlmočiť. Dokonalosť nie je prirodzená. V praktickom živote by som nerád mal viac tvárí, som vďačný za to, že mám jednu.
Čítajte viac Je lepšie byť eštebákom či neverným manželom? Ady Hajdu: Bez odpustenia sa žiť nedá
Dostali ste niekedy už aj neočakávané ponuky? Nechceli od vás podmanivé „líčenie“ napríklad aj politici?
V poslednom čase nie, ale viem, že to stále funguje. Ľudia, čo sa zaoberajú imidžom, ponúkajú politikom aj stylingové a vizážistické služby. Robil som na takých kampaniach, ale potom to prebrali mladí šikovní počítačoví grafici, ktorí dokážu vizualizovať, či má mať politik viac alebo menej ostrihané vlasy, alebo aký typ účesu ako pôsobí na divákov.
Naozaj to funguje?
Samozrejme. Veď keď sa stane niečo dramatické, všetci politici sa prezentujú v normálnych tričkách či košeliach a v džínsoch. Inokedy si podľa protokolu oblečú to najlepšie, čo si môžu dovoliť. Citlivo vnímam, kedy si rozopnú košele a kedy je to čistý protokol.
Nikdy ste neľutovali, že ste sa stali maskérom alebo je to tá najlepšia profesia, akú ste len mohli mať?
To druhé. Považujem za veľké osobné šťastie, že som celý život mohol robiť niečo, čo mám rád. Nepoznám pocit, že sa mi nechce ísť do roboty. Vždy príde nový scenár, nové obsadenie. Samozrejme, v živote ma stretli aj určité súkromné ťažkosti, lebo filmárčina je nomádske povolanie. Ľudia, čo sa na filmovaní podieľajú, sú veľa na cestách, no všetko sa dá zvládnuť. Niekedy padla veta, že som viac ženatý s televíziou ako s manželkou. Potom sa to človek snaží nasilu vykompenzovať, no nejde to lusknutím prsta. Taký Beňovský sa robil rok a pol. Môj pražský bratranec mi raz povedal: žiješ papierový život. Musel som sa totiž vždy pozrieť do papierov, do dispozícií, kedy mám čas. Ale tak to majú mnohí umelci, odmenou je, že divákom odovzdávate ilúziu a potom, zarábate si tým peniaze.
Foto: B Production
Spomínate si na prvú masku, ktorú ste vytvorili?
Zmaturoval som v roku 1966 a v septembri som nastúpil do televízie. Keď mi dali príležitosť namaskovať nejakú menšiu, vedľajšiu postavu v nejakej dobovej inscenácii, mal som raz urobiť briadku. Dal som si veľmi záležať a nezostalo to bez povšimnutia. Vtedy som chcel ukázať, že so mnou môžu rátať. Bol som veľmi usilovný aj za kamerami, staral som sa o hercov. Maska vedľajšej postavy bola vtedy pre mňa veľmi dôležitá.
Je pre maskéra eldorádom relácia Tvoja tvár znie povedome?
Keď sa ten projekt objavil, komunikovali aj so mnou. Na Slovensku je jeden z najlepších odborníkov na protetické masky, pán Martin Jankovič. Masky tam sú prácne a dlho trvá vyrobiť ich, takže v každom diele bola jedna, maximálne dve postavy so zásadnou premenou. Zároveň je to obrovská príležitosť aj pre kostýmový tím. Každý diel sa realizuje asi týždeň. Nie je tam veľa času, musia tam pracovať profesionálne zruční a flexibilní maskéri, kaderníci, vizážisti, ktorí presne vedia, ako na to. Všetko je ilúzia. Reláciu som z kolegiality rád sledoval.
| Juraj Steiner |
|---|
| Narodil sa 13. júna 1946 v Bratislave. Vyštudoval Strednú umelecko-priemyslovú školu v Prahe, odbor umelecký maskér. Po škole, v roku 1966, začal pracovať v Slovenskej televízii, kde bol dvadsať rokov. Po odchode z televízie pracoval do roku 1991 ako maskér v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe. Podieľal sa na vyše stovke filmov – Južná pošta, Utekajme, už ide, Rabaka, Rivers of Babylon, Modré z neba, Všetci moji blízki, Deviaty deň, Muzika, Noc kúzelníkov, Nedodržaný sľub, Kruté radosti, Rukojemník, Johankino tajomstvo, Konfident, Hovory s TGM, Kryštof, A máme, čo sme chceli. V roku 2016 získal cenu Český lev v kategórii Najlepšie masky za filmovú rozprávku režisérky Alice Nellis Sedem zhavranelých bratov. Spolupracuje aj s divadlami – so SND, Divadlom L&S, Divadlom Astorka Korzo '90 a Divadlom Aréna. |
