Recenzia filmu Svetloplachosť: Keď je vojnovým hrdinstvom naučiť sa nanovo žiť

Napokon tu – kombinujúc postupy dokumentárneho a hraného filmového druhu – nakrútili Svetloplachosť, aby prostredníctvom miniatúrneho príbehu o “obyčajnej” sile prežiť podali svedectvo o vojne v jej reálnych kulisách. Dokumentárnymi postupmi na míle prekonávajú imagináciu, ktorá by len sťažka postihla krehké detaily sociálnej reality súčasnej Ukrajiny.

Láska v čase vojny

Krehká dráma o rodine ukrývajúcej sa nekonečné dni pred bombardovaním vznikla v extrémnych podmienkach s okliešteným štábom tvoreným výhradne režisérmi. Nakrúcali s nehercami vychádzajúc z prežívania reálnej situácie. Skrz detskú perspektívu a rodiacu sa lásku medzi Nikim a jeho kamarátkou Vikou umocňujú hodnoty vzájomnosti a opatery, ktoré dávajú nádej na prekonanie traumy.

Deťom a ich rodičom hrozí na zemskom povrchu smrť a zatiaľčo v úkryte čakajú na zlepšenie situácie, musia sa tu naučiť žiť nanovo. Niki nevidel denné svetlo niekoľko mesiacov, Vika s rodičmi sporadicky vychádza von a tým umocňuje túžbu chlapca nadýchnuť sa svetla spolu s ňou. Ich rodiaci sa vzťah je zobrazený lineárne a s rešpektom voči reálnym pocitom detí. Vika vstúpi do Nikiho monotónneho koloritu ako rozprávková bytosť. Chlapec v jej prítomnosti postupne prekonáva apatiu bezčasia a metro sa stáva ich spoločným útočiskom. Filmári, hoci realita prostredia bola podľa ich slov bezútešnejšia ako vo filme, nachádzajú spolu s deťmi novú intepretáciu prežívania vojnovej skúsenosti.

Čítajte viac Režiséri filmu Svetloplachosť: V metre sme videli 1 500 ľudí, ktorí prišli o všetko

Verní observácii inciovaných situácií a dialógov sa zriekajú drastických obrazov. Práca s nehercami ich limituje pri zobrazovaní fiktívnej lásky medzi deťmi. Tvorivé prekážky však naplneniu autorského zámeru nebránia. Podmienky nakrúcania nedovoľovali dodatočne nakrútiť chýbajúce obrazy, navyše dievča z metra odišlo a tým pre režisérov možnosť nakrúcať s ňou zákonite skončila, aj napriek tomu je film dramaturgicky ucelený. A to aj tým, že tému lásky či “obyčajného” hrdinstva bez hrdinských gest prehlbujú motívy vedľajších aktérov ako Nikiho rodičia, lekárka či osamelý zabávač, ktorý si hľadá spoločníčku, aby tiež prekonal stratu láskou.

Vypointovaný scenár v spolupráci s Markom Leščákom, ktorého rukopis je neodkšiepiteľný práve v jemnom nuansovaní vnútorného prežívania náklonnosti medzi deťmi aj rodičmi, zdieľa katarznú emóciu.

Foto: Punkchart films / Filmtopia

PHOTOPHOBIA, Zábery z filmu Niki a jeho rodičia nevideli denné svetlo niekoľko mesiacov.

Zajačie uši a mäkká srsť

Explicitné útržky vojny vplyvom dlhotrvajúceho konfliktu, pod záplavou mediálnych správ z frontu stratili na sile výrazu a stali sa banalitou. Príbeh Svetloplachosti je na rozdiel od toho štúdiou každodenného koloritu metra, ktoré sa stáva paradoxne domovom, bezpečným útočiskom aj estetizuúcim prvkom filmu. Čakanie na zlepšenie situácie či možnosť odísť sú uväznené v statických kompozíciách, no autori ho dynamizujú detskou predstavivosťou. Všímajú si magické detaily ako zajačie uši na Vikinej mikine, ktoré sa tancujúc refrénovito vracajú aby ohlásili nádej.

Vojna je sprítomnená v expozícii, v statickom zábere na robotníkov nútených utiecť pred zintenzívňujúcim sa bombardovaním. Sugestívny a presný obraz vrhá tieň na každý ďalší záber v metre, akokoľvek veľmi uveríme, že sú tu ľudia v bezpečí. Mapu zničenej Ukrajiny vidia aj deti, skrz zábery nakrútené na Super 8 kameru, ktoré náhodne nájdu v metre ako fiktívne staré obrázky. Detské oko vidí realitu opäť optimistickejšiu, ako v skutočnosti je. Ľudia, hoci stoja pred troskami svojich obydlí ako preživší apokalypsy, držia v náručí domáce zvieratá. Hebkosť srsti si režiséri všímajú aj v metre, kde zvieratá zvláčňujú a prekonávajú tieseň.

Foto: Punkchart films / Filmtopia

PHOTOPHOBIA, Zábery z filmu Ani ponuré prostredie metra a vojna nad hlavami nezabránia deťom odpútať sa od reality prostredníctvom priateľstva.

Hoci Niki a Vika žijú nespravodlivú dystopiu zatiaľčo deti z mierových krajín ich utopickú predstavu o návrate do normálu, vzájomné priateľstvo im dovoľuje odpútať sa od tragédie. Ich hrdinstvo spočíva v obyčajnej schopnosti vydržať. Rovnakými hrdinami sú ich rodičia usilujúci vytvoriť bezpečný priestor a zázemie. V Nikiho tichu a mĺkvej odovzdanosti je však zvnútornená symbolika smútku a traumy, zástupná pre všetky deti, ktorým vojna odopiera detstvo.

Svetloplachosť je výnimočný film aj kvôli (až romantickej) odovzdanosti režisérov priniesť svedectvo. Upriamuje pozornosť na neviditeľných a je prejavom solidarity, nielen s ľuďmi zasiahnutými vojnou v Ukrajine, ale so všetkými, ktorým bol nárok na život v dôstojných podmienkach z politických či sociálnych dôvodov odopretý. Zároveň podnecuje empatiu s konkrétnymi ľuďmi a túžbu po dobrom konci ich príbehov. Pozrieť si Svetloplachosť môže byť prvým krokom scitlivenia voči druhým.