Podľa synopsy sa film Hadí plyn zdá byť až surreálny. Režisér David Jařab ho označil za trochu divnú komédiu. Ako by ste ho žánrovo zaradili vy?
David Jařab termín "divná komédia” použil iba raz a bolo to, samozrejme, trochu s nadsádzkou. Asi by som súhlasil s tým, že film môže pôsobiť surreálne. Napokon, všetky Davidove filmy v sebe majú prvky surrealizmu, je to jeho veľká inšpirácia a nijako sa tým netají. Dokonca, myslím, bol v nejakom spolku surrealistov.
Náš film je otvorená obrazová štruktúra, akési mystérium. Je to film režiséra, ktorý hovorí síce filmovo, ale možno k tomu využíva aj divadelné postupy. Je to film, ktorý sa pokúša „naťuknúť“ niekoľko aktuálnych tém. Ponúka otázky, na ktoré ale možno zámerne neodpovedá.
Čítali ste novelu Josepha Conrada Srdce temnoty, ktorá je inšpiráciou pre film?
Samozrejme, niekoľkokrát. Je to absolútne magická, hypnotická kniha, a bol to môj veľký zdroj inšpirácie. Aj počas nakrúcania som ju mal neustále po ruke. Tá moja sa už značne rozpadá a je plná osobných a dosť vtipných poznámok.
Táto istá publikácia inšpirovala aj Dnešnú apokalypsu Francisa F. Coppolu. Ako by ste porovnali tieto dva filmy?
Nemyslím si, že akékoľvek porovnanie je vhodné. Conradovo Srdce temnoty je naozaj veľmi hutný a mnohovrstevný materiál, ktorý ponúka mnoho interpretácií. Coppola vyšiel z tohto textu veľmi slobodne a urobil to absolútne brilantne. Je to epos, obrovské dielo, a pre mňa je Dnešná apokalypsa v režisérskej verzii jedným z najlepších filmov, aké som kedy videl.
Aj David Jařab vyšiel z tej istej látky veľmi slobodne, urobil to po svojom a z môjho pohľadu veľmi odvážne. Navyše s rozpočtom mnohonásobne menším. Je to jednoducho úplne iný film, iný kontext, doba a žáner.
Ako by ste opísali postavu, ktorú stvárňujete? Čo je pre ňu príznačné?
Dalo by sa povedať, že je to portrét muža po päťdesiatke, ktorý niečo hľadá, ktorého niečo poháňa. Temnota, ktorú v sebe pociťuje, nemusí byť nevyhnutne definovaná nejakým diabolským spôsobom, ale môže spočívať v jeho neschopnosti dospieť, v neschopnosti prevziať zodpovednosť za svoj život, v neschopnosti milovať.
Kam podľa vás smeruje naša spoločnosť, keď hovoríme o jej nezastaviteľnom využívaní prírodných zdrojov? Neexistuje iný spôsob života? Môžeme sa inšpirovať inými kultúrami, ktoré vedia žiť v symbióze s prírodou?
Sú to veľmi zložité otázky a mám pocit, že bez komplexnejších poznatkov z mnohých oblastí na ne nemožno odpovedať inak ako všeobecne, stereotypne a povrchne. Navyše som veľký skeptik a môj skeptický, všeobecný a povrchný pocit je, že tento svet sa končí a nikto to nezastaví. Veď to, čo sme s touto planétou urobili za posledných povedzme päťdesiat rokov, je úplne šialené.
Čítajte viac Herečka Mahulena Bočanová: Srdce mi stále funguje, ale vyhovuje mi bývať sama
Dalo vám účinkovanie v tomto filme nejaký nový uhoľ pohľadu?
Skôr ma to utvrdilo v tom, že ak nedokážeme prijať svojich „démonov“, nemôžeme ich ani „vyliečiť“. Čo nemusí nutne znamenať, že sa mi to v živote darí. (smiech)
Na akých miestach prebiehalo natáčanie?
Lokalita je naozaj nádherná a som veľmi rád, že som ju vďaka filmu mohol „ochutnať“. Dokonale poslúžila nášmu účelu a interpretácii filmu. Dunajské luhy – zasnená a hypnotická krajina. Lužné lesy plné vtákov, mokrade, močiare a mŕtve stromy trčiace z vody. To, čo s týmto miestom dokázalo urobiť svetlo, bolo úplne úžasné.
Ráno začínate po kolená v hmle a na poludnie vás oslepí slnko odrážajúce sa od hladiny. To, čo sa dialo so svetlom večer, keď sa všetko sfarbilo do červena a začalo spať, nedokážem opísať. Je to jednoducho čarovné. Takto nejako si predstavujem jungovskú krajinu nevedomia, kde môžeme nahliadnuť do svojich najosobnejších nočných môr.
Čo by ste chceli, aby si diváci odniesli z kina po zhliadnutí Hadieho plynu?
Milujem, keď ma scény alebo pocity z filmu prenasledujú ešte niekoľko dní po odchode z kina. V snoch, v električke, vo výťahu, v lese. Tak by som si prial, aby sa to stalo aj divákom nášho filmu. Samozrejme, skôr v pozitívnom kontexte. Ak by ich to malo nejako strašiť, to by som nechcel. Aj keď…
