Zvieratá sú hercami už takmer rovnako dlho ako ľudia. Prvou hviezdou na štyroch labkách bola kólia Blair, ktorá si zahrala v nemej britskej dráme Rescued by Rover v roku 1905. V Hollywoode sa zase začiatkom 20. rokov preslávil nemecký ovčiak Rin Tin Tin.
V tom čase ešte neexistovali zásady pre nakrúcanie so zvieratami. O to, aby plnili, čo sa od nich očakáva, sa neraz starali ľudia, ktorí ich týrali. Keď sa v roku 1925 organizácia na ochranu zvierat American Humane Association (AHA) dopočula o prípadoch krutého zaobchádzania so „štvornohými hercami“, zriadila výbor, ktorý mal podozrenia vyšetrovať a obhajovať ich práva.
Čítajte viac Najväčší masaker psov? Vitajte na čínskom festivale
Ako rozmach filmu pokračoval, producenti a distribútori si uvedomili, že potrebujú zaviesť pravidlá. V roku 1930 preto vznikol tzv. Haysov kódex, ktorý určoval, čo filmové dielo môže obsahovať a čo je, naopak, neprijateľné. Bola to vlastne forma cenzúry, ale ochranárom sa tam podarilo presadiť i smernice pre etické zaobchádzanie so zvieratami.
Filmári ich však naďalej porušovali, a tak aktivisti z AHA v roku 1937 navrhli, aby mohli na dodržiavanie ustanovení dohliadať priamo na pľaci v Kalifornii, s čím, žiaľ, nepochodili.
Zmrzačiť a zastreliť
Zvieratami, ktoré vtedy pri filmovaní asi najviac trpeli, boli kone. Nebezpečenstvu ich vystavovali najmä v historických snímkach či v obľúbených westernoch.
Na to, aby pri cvale padli, sa napríklad používali natiahnuté drôty, na ktorých sa potkli, alebo ich na zem strhli lanami priviazanými k predným nohám. Mnohé kone si pri tom zlomili väzy alebo sa zmrzačili, takže ich museli usmrtiť. Napriek tomu sa našli ľudia, ktorí to obhajovali.
„Spravil som zhruba tristo podrazení na lane, a nikdy som nedokaličil nijakého koňa,“ chválil sa napríklad známy kaskadér, herec a bývalý šampión rodea Yakima Canutt, ktorý tieto techniky aj sám vymýšľal.
Foto: AHA
Pravdou je, že v hollywoodskych začiatkoch sa na bezpečnosť príliš nedbalo, a to sa netýkalo iba zvierat. Podľa filmových historikov zahynulo v USA pri nakrúcaní v rokoch 1925 až 1930 až 55 osôb a vyše 10-tisíc sa zranilo. Ľudia však riziko podstupovali dobrovoľne.
Zarážajúce je, že filmoví tvorcovia zabíjanie zvierat na pľaci ani nepovažovali za niečo nezvyčajné. Akoby to bola nevyhnutná daň za to, že dielo vyzeralo hodnoverne. Pri výrobe nemého historického eposu Ben Hur (1925) napríklad obetovali vyše sto koní len preto, aby sa vydarili zábery s pretekmi štvorzáprahov. Všetky zvieratá, ktoré sa pri tom zranili, prikázali zastreliť.
Keď podobnú, no oveľa veľkolepejšiu a strhujúcejšiu scénu nakrúcali pri remakeu Bena Hura v roku 1959, ktorý získal až jedenásť Oscarov, o život už neprišiel ani jeden kôň. Za tieto kaskadérske kúsky zodpovedal práve Yakima Canutt.
Rozčúlený Errol Flynn
Otrasným príkladom nehumánneho správania bol film Útok ľahkej kavalérie (1936). Režisér Michael Curtiz bol síce zručný majster, no k všetkým na pľaci bol bezohľadný. A zatiaľ čo diváka ohúria zábery pobitých žien a detí, pri nakrúcaní sa odohral skutočný masaker – zvierat.
„Útočiacej kavalérii“ podrážali nohy natiahnuté drôty, ktoré kone v plnej rýchlosti zrážali na zem. Zo 125 ich 25 prišlo o život. Slávneho Errola Flynna, ktorý stvárnil ústrednú postavu, to tak rozzúrilo, že sa vrhol na Curtiza, a zrejme by ho bol zmlátil, keby ich neboli od seba odtrhli.
Foto: AHA
Flynn sa na také zaobchádzanie s koňmi sťažoval a incident viedol k tomu, že sa bezpečnosťou zvierat pri nakrúcaní zaoberal i Kongres. Americká spoločnosť pre prevenciu proti krutosti na zvieratách (ASPCA) zároveň dosiahla, že sa pri filmovaní zakázalo používať nastražené drôty. Krutý prístup k zvieratám však pokračoval, o čom svedčí western Jesse James z roku 1939.
Pohoršenie vyvolala scéna, kde sa hlavný hrdina na koni pokúša uniknúť prenasledovateľom odvážnym skokom cez útes. Aby k tomu filmári zviera donútili, museli mu zaviazať oči. Kaskadér potom s koňom vybehol na klzkú šikmú plošinu, ktorú nastavili tak, aby sa naklonila.
Čítajte viac Počet prípadov týraných zvierat za posledných deväť rokov stúpol
Obaja sa tak zošmykli do jazera, pričom padali z výšky asi 21 metrov. Kaskadér vyviazol bez ujmy, ale kôň skončil so zlomenou chrbticou a vydesený sa tak metal, že sa vo vode utopil. Keď sa o tom začalo hovoriť, verejnosť to šokovalo.
Výsledkom bolo, že Americká filmová asociácia (MPAA) združujúca päť najväčších hollywoodskych štúdií v roku 1940 súhlasila, aby AHA dohliadala na umeleckú tvorbu jej členov. Dohodli sa na dodržiavaní Haysovho kódexu, pričom filmári boli povinní konzultovať s ochranármi scény so zvieratami a dovoliť im prístup na nakrúcanie.
Ochrana bez podpory
Zavedené opatrenia pomohli a hoci sa občas porušovali, systém celkom dobre fungoval. Pobočka AHA na západe krajiny dokonca začala udeľovať schvaľovaciu známku filmom, ktorých tvorcovia sa zaviazali dodržiavať humánny prístup k zvieratám.
V roku 1966 však nastal zvrat, keď Najvyšší súd USA rozpustil úrad zodpovedný za dodržiavanie Haysovho kódexu. Aj keď cieľom bolo uvoľniť cenzúru a poskytnúť filmárom väčšiu slobodu, pre AHA to znamenalo, že pri ochrane zvierat prišla o podporu vládnej agentúry. Snažila sa síce ďalej pokračovať v monitorovaní filmov, no ak ju k tomu producenti nepustili, nemala sa o čo oprieť.
Čítajte viac Tresty za týranie zvierat by sa mali sprísniť
To viedlo k tomu, že sa zaobchádzanie so zvieratami na pľaci opäť zhoršilo a pribúdalo prípadov ich týrania. AHA však pracovala ďalej a v roku 1972 prvý raz použila dnes už známu formuláciu: „Pri nakrúcaní tohto filmu sa neublížilo žiadnym zvieratám…“ Ako prvá získala toto potvrdenie komédia The Doberman Gang.
Zo začiatku 80. rokov je známych niekoľko prípadov, keď sa filmári vracali k brutálnemu správaniu k zvieratám. Napríklad pri nakrúcaní drámy Červení (1981) znova použili drôtené laná na podrážanie koní, hoci to v Amerike dávno zakázali.
Warren Beatty, ktorý snímku režíroval a za stvárnenie hlavnej úlohy dostal Oscara, sa za to ospravedlnil. Na filmovaní spornej scény sa vraj nezúčastnil a drôty bez jeho vedomia použili členovia jeho španielskeho štábu. Rozbehnuté kone strhávali na zem lanami aj v britsko-irackej vojnovej snímke Clash of Loyalties (1983), ktorá sa nakrúcala v Iraku.
A keď mal v USA premiéru fantazijný film s Arnoldom Schwarzeneggerom Barbar Conan (1982), aktivisti z AHA zorganizovali protestnú akciu. Filmový štáb im totiž zakázal prístup na nakrúcanie v Španielsku, kde vraj kone potkýnali lanami a zabili aj nejaké psy a ťavy.
Návrat ku kontrole
Najväčší rozruch vyvolal western Nebeská brána z roku 1980. Hoci mal hviezdne herecké obsadenie a režíroval ho Michael Cimino, ktorý len rok predtým získal Oscara za drámu Lovec jeleňov (1978), dielo skončilo ako prepadák.
Okrem obrovskej finančnej straty sa do histórie zapísalo ako príklad bezohľadnej krutosti k zvieratám. Zranenia napríklad nakrúcali tak, že hercov potreli krvou z volov, ktorým podrezali krk a nechali ich vykrvácať bez toho, aby im utíšili bolesť.
Pri záverečnej bojovej scéne podľa AHA uhynuli štyri kone a viaceré sa zranili, ďalšieho údajne roztrhalo pri výbuchu dynamitu. Týrať mali aj kohúty, ktoré nútili ku skutočnému zápasu, a zabili niekoľko ďalších zvierat vrátane „vypitvaných“ kráv.
Filmový štáb ochranárom síce nedovolil zúčastniť sa na nakrúcaní, ale zverejnené podrobnosti pomohli k tomu, aby Hollywood konečne zmenil prístup a oprášil staré zásady. Organizácie filmových zamestnancov a producentov vďaka tomu uzavreli zmluvu, ktorá AHA oprávňuje dozerať na využívanie zvierat pri každom nakrúcaní.
V roku 1988 AHA vydala aj pokyny pre filmárov, ako majú zaistiť bezpečnosť a starostlivosť o zvieratá. V súčasnosti ochranári dohliadajú na približne 100-tisíc „hercov“ zo živočíšnej ríše, ktorí sa každý rok objavujú v tisícke filmových a televíznych produkcií. Sledujú nielen filmovú tvorbu, ale aj reklamy, videoklipy či internetové médiá.
CGI ako východisko?
Ak filmári dodržia pravidlá, AHA ich dielo certifikuje uvedeným oznamom o tom, že neublížili nijakým zvieratám. V prípade, že sú s niektorými produkciami problémy, organizácia by na to mala upozorniť. Neprístojné zaobchádzanie so zvieratami pri výrobe amerických filmov by teda malo patriť minulosti, ale v skutočnosti to tak nie je. A čo je horšie – AHA to často prehliada či dokonca kryje.
V novembri 2013 prestížny časopis The Hollywood Reporter zverejnil správu, že k týraniu zvierat dochádza i pri snímkach, ktorým AHA dala svoj certifikát. Napríklad pri nakrúcaní komédie Lemra lemravá (2006) vraj ošetrovateľ hodil o zem veveričku a zašliapol ju, pri prácach na filme 8 statočných (2006) mal zase cvičiteľ biť jedného huskyho (AHA vyhlásila, že to bolo nutné, aby zabránil potýčke medzi psami).
Čítajte viac Kasový trhák aj zlom v špeciálnych efektoch. Jurský park má 30 rokov
Nešetrnému zaobchádzaniu sú podľa správy stále vystavené aj kone. Pri výrobe seriálu Luck (2011) uhynuli tri plnokrvníky, jeden kôň skonal i pri nakrúcaní drámy Stevena Spielberga Vojnový kôň (2011). Ako upozornila bývalá šéfka produkcie Barbara Caseyová, AHA o tom vedela, ale z úcty k slávnemu režisérovi to zamlčala.
Ďalších 14 koní sa zranilo pri príprave fantazijného príbehu Letopisy Narnie: Princ Kaspian (2008) a pri nakrúcaní eposu Hobit: Neočakávaná cesta (2012) podľahlo vyčerpaniu, dehydratácii, chorobám či nehodám minimálne 27 zvierat, väčšinou ovce, kozy a kone. Sú tiež svedectvá, že cvičitelia kone týrali, aby ich naučili poslušnosti.
Zlé svetlo na činnosť AHA vrhá i to, ako sa jej pracovníci zachovali pri hodnotení dobrodružného filmu Pí a jeho život (2012). Aj keď v ňom väčšinu scén so zvieratami vytvorili pomocou počítačových trikov, občas bolo nutné nasadiť skutočného tigra menom King.
A práve ten pri jednej scéne vo vodnej nádrži na Taiwane spanikáril a takmer sa utopil. Na verejnosť unikol e-mail, v ktorom o tom dozerajúca pracovníčka AHA informovala kolegu s tým, že to má pred nadriadenými zatajiť. Po škandále z funkcie odstúpila. V roku 2015 zase ochranárska organizácia PETA zverejnila video, kde vidno trénera zvierat, ako spomenutého tigra bičuje a nadáva mu.
Ako je možné, že všetky tieto filmy dostali potvrdenie, že pri ich nakrúcaní neublížili zvieratám? Niektoré prípady sa dajú vysvetliť osobným zlyhaním ochranárov, AHA tvrdí, že viaceré boli neúmyselné alebo nesúviseli s prácou, iné sa udiali mimo pľacu. V drvivej väčšine sledovaných filmov však ochranári zvieratám údajne zaistili bezpečnosť.
Faktom je, že podozrení z týrania výrazne ubudlo a ide skôr o ojedinelé prípady. Situácia sa preto nedá porovnávať so stavom, aký vo filmovom priemysle vládol pred sto rokmi alebo ešte pred štyrmi dekádami.
Ochranári však pripomínajú, že každé vystupovanie pred kamerou znamená pre zvieratá stres, a preto je najlepším riešením obmedziť ich „hranie“ na minimum. Ich nasadenie dnes už navyše ani nie je potrebné, keďže ich v plnej miere dokáže nahradiť moderná technológia, ako je CGI, teda počítačom vytvorené snímky.
Ako je to u nás a inde v Európe?
Podobná organizácia, ako je v USA American Humane Association, v európskych krajinách nepôsobí. To však neznamená, že by zvieratá účinkujúce vo filmoch zostávali bez ochrany.
Jednotlivé štáty v Európe majú zákony, ktoré zakazujú akékoľvek týranie zvierat. Aj legislatíva Európskej únie ich definuje ako „cítiace bytosti“ a vyžaduje, aby členské krajiny venovali pozornosť ich dobrým životným podmienkam.
Ani na Slovensku nie je zvykom, aby filmári ochranárom ponúkli možnosť dozerať na nakrúcanie so zvieratami. „S takou požiadavkou nás ešte nikto neoslovil,“ potvrdila Pravde predsedníčka Slobody zvierat Pavla Dugovičová.
K zlému zaobchádzaniu so zvieratami pri nakrúcaní však v minulosti dochádzalo i v Európe. Známy španielsky režisér Luis Buñuel dal napríklad iba pre efekt usmrtiť dve zvieratá (kozu a osla) v dokumentárnej snímke Zem bez chleba (1933).
V sovietskom filme Andrej Rubľov (1966) zase ukázali, ako kôň padá dole zo schodov a len čo sa opäť pozviecha, prevráti sa a vojak ho prepichne oštepom. Režisér Andrej Tarkovskij na tú scénu kúpil koňa z bitúnku a nakoniec ho zastrelili, aby netrpel. Aj v komédii Weekend (1967) dal uznávaný režisér Jean-Luc Godard zabiť prasa a kozu, aby divákov šokoval.
V škandalóznom talianskom trileri Kanibali (1980) zabili dokonca až sedem zvierat. Kamera napríklad sleduje, ako domorodci odseknú hlavu korytnačke alebo opici, ktorej mozog potom zjedia.
Drsnú scénu nakrútil aj kontroverzný dánsky režisér Lars von Trier. V dráme Manderlay (2005) nechal vykrvácať oslíka, kvôli čomu z projektu odstúpil americký herec John C. Reilly, ktorý so zabitím zvieraťa nesúhlasil. Režisér si neskôr uvedomil, že to prehnal, a z obáv, ako by to prijali diváci, scénu z filmu napokon vystrihol.
Foto: RTVS
Na druhej strane sú známe i pozitívne príklady, keď sa filmový štáb k zvieratám správal veľmi dobre, hoci to v tej dobe oficiálne nik nevyžadoval. Tak sa zachoval aj francúzsky režisér Robert Bresson pri nakrúcaní drámy A čo ďalej, Baltazár? (1966)
Aj keď sa dej krúti okolo somárika, ktorého každý týra a ponižuje, Bresson ako milovník zvierat nedovolil, aby ho niekto čo len udrel. Pre zábery, kde dedinčania oslíka surovo bijú, dal dokonca vyrobiť maketu.
(rak)
