Režisér filmu Emília hovorí, že to je poďakovanie za vašu tvorbu. Tešíte sa z takého ocenenia?
Nedávno som film videla a chcem sa poďakovať režisérovi Šulíkovi, dal si s tým veľkú robotu. Ďakujem mu, i keď som sa dosť dlho bránila, že taký film už nepotrebujem. Ale je tu.
Čím vás filmári presvedčili, že predsa len takýto film potrebujeme?
Párkrát prišli za mnou, že by to chceli natočiť. Medzitým som mala prvý covid, druhý covid, do toho sme točili. Vo filme vidno, ako mi covid nivočil oči aj uši, ale už som sa na to dala, tak teraz som len vďačná všetkým, čo si s tým filmom dali robotu.
Čo ste hlavne filmom chceli povedať vy? Čo bolo pre vás dôležité, aby sa do filmu dostalo?
Sama som čakala, čo sa ma režisér bude pýtať, a odpovedala som na otázky. Bolo z toho toľko materiálu, že režisér mi vravel, že mu ostal materiál na ďalší film. To už beriem len ako humor.
Sú v dokumente len vážne veci alebo ste sa vrátili aj k humorným situáciám zo svojho života?
Musíte sa na to pozrieť sami, ale celý život – hlavne v divadle – som sa živila komédiami, čo je jeden z najťažších žánrov. Občas sa to premietlo do filmov, lebo pravda života je v tragikomičnosti.
Film má predstavovať hlboký prierez vašou tvorbou – divadelnou aj filmovou. Keď sme spolu robili rozhovor v roku 2011, povedali ste, že mnohé svoje filmy ste dodnes nevideli alebo ich pozeráte až po rokoch. Ako ste ich teda do filmu vyberali?
To šlo všetko mimo mňa, je to pre mňa jedno veľké prekvapenie. Myslím si, že je tam dosť vecí zo začiatkov, ale na posledných osem-deväť rokov nebolo dosť miesta. Potom do všetkého vstúpil covid. Celé to záležalo na tom, ako si to pán režisér rozvrhol. Je veľmi skúsený v týchto veciach.
Aj vás zábery z niektorých filmov prekvapili?
Rôzne z mladosti, ktoré som ani nevidela, ale sú len spomenuté. Sama som sa musela opýtať: Toto je z čoho? Nechodievam ani na premiéry svojich filmov, málokedy prídem a nedívam sa na ne spolu s divákmi, mám pred tým veľký ostych. Mnohé veci som naozaj nevidela dodnes. Ale cez covid televízia dávala rôzne prierezy, vtedy som videla aj také veci, čo som si myslela, že už nikdy neuvidím.
Aké to je, pozerať sa na seba takto po rokoch?
Nie je to príjemné, človek vidí, čo všetko mohol urobiť inak. Aspoň ja vidím, že som tam ešte len také ucho. Ešte som o kamere veľa nevedela, ani o ničom. Načo to pozerať?
V dokumente je pasáž o vašej návšteve v Cannes, kde ste boli s filmom Až přijde kocour (1963). Vtedy ste sa stretli aj s Picassom v jeho ateliéri. Prezradíte nám o tom niečo?
To nebudem prezrádzať, lebo je to milé, uvidíte to vo filme. Nedávno som bola v Cannes, pred tromi rokmi ma tam pozvali, hoci sme už vtedy točili film Emília. Nečakane som dostala pozvanie, pretože Kocúra digitálne reštaurovali a uviedli ho tam znova. Užila som si červený koberec a vrátila si spomienku na Cannes. Dokumentaristi so mnou chceli ísť do Cannes, ale vravela som im, že to nemá význam, keď nie je práve festival. Ale pred troma rokmi som si to užila, neviem, kde som vzala tú odvahu a vycestovala som do Cannes. Veľmi sa o mňa starali, bolo to milé.
Dá sa niekde ešte tento legendárny film režiséra Vojtěcha Jasného, kde hráte spolu s Janom Werichom, vidieť?
V Čechách ide, neviem, ako na Slovensku. Nie som ani na sociálnych sieťach, ale každú chvíľu mi niekto napíše, že ma videl v Kocúrovi. Moji kolegovia sa dívajú na všelijaké filmy, ale ja neviem zapnúť ani počítač, som v tomto veľmi negramotná.
Prezradíte, koho z vašich kamarátov či kolegov v dokumente Emília uvidíme? Sú tam aj amatérske zábery Petra Mikulíka z vašich študentských čias na VŠMU…
Áno, ale Peter tam nie je prítomný, možno je uvedený v titulkoch. Sú tam moji spolužiaci, ale nebudem uvádzať mená, lebo potom sa už nikto neprekvapí. Sú tam aj kolegovia, Martin je v týchto veciach veľmi pozorný, zručný a úžasný.
Ako sa poznáte s Martinom Šulíkom, ktorý točil aj dokument o vašom manželovi Milanovi Čorbovi?
Poznáme sa veľmi dlho, točila som s ním film Orbis Pictus a iné. Zblížili sme sa, keď neskôr točil film o mojom manželovi. Myslím, že ten sa mu podaril veľmi. V máji k desiatemu výročiu smrti môjho muža ten film premietali, tak som si ho konečne pozrela, lebo dlho som sa na to nemohla dívať. Ťažko som to niesla. Pochopila som, že Martin urobil veľký kus práce. Ale manžel s Martinom spolupracoval, dobre sa poznali. A my sme sa s Martinom hlbšie spoznali počas dlhých nočných rozhovorov, keď sme cestovali z predstavení v Prahe naspäť do Bratislavy. Ako zamestnankyňa Slovenského národného divadla som 30 rokov hosťovala aj v Prahe. Máme s Martinom rovnakú krvnú skupinu, rozprávali sme sa o tom, ako som točila v Čechách mnohé filmy.
Pripomeňte si úlohy Emílie Vášáryovej
Cítili ste sa dobre vo svojej generácii a vo svojej dobe? Nechceli by ste sa narodiť v inom storočí?
O tomto som nikdy nemala čas premýšľať. Na svete je stále veľmi horúco, trasľavo a chaoticky. Ale už dvakrát či trikrát som si povedala, že tohto som sa už nemusela dožiť. Napríklad ďalšej vojny, tejto hrôzy. Aj všetkého, čo sa deje na Slovensku. Čudujem sa, že tak dlho žijem a každé ráno som prekvapená.
Pritom stále pracujete, ste veľmi činorodá, zdá sa, akoby ste ani neoddychovali.
Nie som človek, ktorý rád oddychuje. Všetci v našej rodine boli vždy vorkoholici, preto sa ani veľa nedožili. Nie sme zvyknutí, aby sme mali v rodine takýchto starých ľudí, ako som ja.
Vy predsa máte tempo ako mnohí mladí nie.
Možno som mala, ale oba covidy ma poznačili, čo uvidíte aj vo filme. Už som sa z toho konečne dostala. Covid zanecháva všelijaké následky, mne to najviac zasiahlo oči, dlho som ich mala zapálené.
Stále veľa hráte v divadle (len v SND momentálne v ôsmich tituloch), máte čas aj čítať knižky? Ste známa ako nadšená čitateľka, aj svojim študentom ste dávali zoznamy kníh či tipy, čo si prečítať, ako to pre vás robieval váš otec.
Áno, taký zoznam mi kedysi dávno urobil môj otecko. K tomu som už len mnohé veci pridala. Niekedy ma ľudia prosia, aby som im ten zoznam na roztrhanom papieri požičala. Môj otec už dávno, dávno odišiel, je 50 rokov mŕtvy, ale základ je dobrý, a ten som len dopĺňala. Pred troma rokmi som prestala učiť, takže už ho nemôžem dávať študentom. Učila som tridsať rokov, urobila som si docentúru a profesúru, ale keďže nepracujem s počítačom – za covidu sa učilo na diaľku a ja si myslím, že herectvo sa nedá vyučovať cez prístroj. To neprichádza do úvahy.
Čítajte viac Jubilantka Emília Vášáryová: Stály dôvod na potlesk
Tak poraďte teraz našim čitateľom, čo by si mali prečítať.
V poslednom čase je jedna z mojich najobľúbenejších kníh Pes na ceste od Pavla Vilikovského, to odporúčam každému. Veľmi rada čítam pána Heretika, mám od neho všeličo rozčítané. Mojou milovanou knižkou je Ruzká klazika od Dana Majlinga, ktorý mi v divadle napísal už štyri roly. Naposledy v predstavení Deti na motívy poviedok Timravy a predtým Maslovú kráľovnú v inscenácii Kým prídu Stouni. Ruzká klazika ma vždy veľmi obveselí, nahlas sa na nej smejem, to je taký zvláštne ironický pohľad na život, na svet aj na všetky klasiky.
Spomenuli ste Deti, to je výborné predstavenie…
Áno, rada hrám úžasnú postavu Drozdíkovej, jednu zo sestier, som v tom predstavení veľmi šťastná. Mali sme s ním nedávno veľký úspech na festivale v Plzni. Stále sa ešte objavuje v rozhovoroch. Ten festival sme spolu s Čechmi zakladali pred 30 rokmi. Posledné roky tam zasa často hrám a teším sa, cestujem tam ako domov. To sú milé radosti, čo ešte mám. Teší ma, že z mojich študentov sa stali moji kolegovia, bavíme sa o tom, ja ich vo všetkom tíško podporujem. Dívam sa, ako sa im darí v ťažkých úlohách.
Čítajte viac Recenzia inscenácie Deti: Starecký milostný trojuholník aj syn - čudák, ktorý číta Kierkegaarda
Nemenej sa darí vám ako Maslovej kráľovnej, čiže groupie – oddanej fanúšičke Rolling Stones. Potešili ste sa jej?
Som rada, že ľudia sa šli uchechtať, keď som ju hrala. Potrebujeme, aby sa ľudia uvoľnili. Chlapci tvoriaci na javisku kapelu hrajú aj pre mňa, ja mám rada rokenrol, mám rada džez, operu aj klavírne koncerty. Chlapci sú z predstavenia na predstavenie lepší, vždy sa na mňa pozrú, ja im ukážem palec hore a ideme ďalej. V tom predstavení sa nabíjam energiou mladých.
Viete, prečo vás milujú aj v susednom Česku? Čím ste si ich získali?
Okrem Kocúra a filmov s Hřebejkom som tam natočila všeličo. Neviem, či ma Česi milujú, ale teraz sme dostali veľa lásky v Plzni. V Česku som vždy hrala veľké a ťažké roly s vynikajúcimi režisérmi, pravidelne som tam chodila hrávať, najmä po rozdelení. Mala som veľa ponúk hlavne od českých divadelných režisérov. Moja podmienka bola, že musím hrať v slovenčine, lebo vo veľkej divadelnej úlohe by som si netrúfala na český jazyk, nechcela som ho przniť. Javisková reč má svoje zákonitosti, ktoré dodržiavam aj v slovenčine. Ale nikdy sa nestalo, že by za mnou niekto prišiel a povedal, že mi nerozumel.
Vráťme sa na Slovensko. K vám patrí aj Banská Štiavnica…
Vo filme Emília je o Štiavnici dosť.
O čom sa vám v Šulíkovom dokumente hovorilo ťažko a o čom ste, naopak, rada rozprávali?
Už si nepamätám, nie som človek, ktorý toho veľa narozpráva. Myslím, že vidno, že som mala aj trochu trému. Najmä prvé dni, potom som sa už viac uvoľnila, ale všetko je to vidno. Kamera je veľký kamarát, ale všetko o človeku prezradí – a prezradí veľa aj o ľuďoch, čo sa dnes pretŕčajú na obrazovkách. Všetko na nich vidno, a oni si to neuvedomujú. Tú bezradnosť, ktorá im srší z tvárí…
V traileri k filmu Emília zaznie, že Vilma Jamnická vám pripravila horoskop. Tvrdila, že celý život vás budú prenasledovať fatálne pády. Myslela na javisku či skôr životné pády?
Aj také, aj také. Na javisku som zažila vždy veľmi ťažké poranenia. Javisko je veľmi nebezpečné miesto, tri- alebo štyrikrát som sa na javisku dolámala. Vždy som rada pracovala s celým telom, nikdy som sa nešetrila, a keď sa niečo potom prihodí, idem dolu vodou, nič ma nezachráni. Naposledy som spadla v Štúdiu L + S, kde som 20 rokov hrala s Milanom Lasicom, Bolkom Polívkom a Milanom Kňažkom. Naopak, v predstavení Ruské denníky som zasa zaskakovala za dolámanú Božidaru Turzonovovú.
Vo filme Emília tiež hovoríte, že z chichotavého dievčaťa ste sa prehrali do charakterových rolí. Získali ste množstvo cien…
Divadelných cien Dosky mám dosť, tie som si vždy cenila, lebo boli za ťažké roly. Vždy išlo o krk, človek ťahá a tlačí pred sebou tú veľkú káru, celé predstavenie. To sú zaberačky, bola som šťastná, keď ich ocenili. Vážila som si fundovanú divadelnú kritiku. Prečítala som si všetky kritiky, aj tie, čo neboli priaznivé a nezbadali, že nie som na javisku z ničoho nič. Boli totiž aj ignorácie, ale to sa nedá brať vážne. Svetská sláva, poľná tráva. Ale vážila som si, keď si niekto všimol, že som niečo urobila dobre. To človeka motivuje a povie si: Panebože, tak to nerobím zbytočne.
Emília je dokument, kde ste hlavnou postavou. Hráte seba alebo ste to priamo vy? Aké to je, keď herečka hrá vo filme o sebe?
Neviem, sedím tam bezradná, vyšťavená jedným covidom, netušiaca, že ma čoskoro čaká ďalší, oči mi slzia. Sedím tam za seba, za osemdesiatročnú Vášáryčku, ako ma ľudia volajú.
To znie predsa milo, nie?
Áno, je to príjemné. Aj teraz ma priviezol domov taxikár a vraví mi: Vy ste naša Vášáryčka. Vravela som mu, že odídem aj z divadla a on: Neopovážte sa. Tak ma potešil.
Vo filme hovoríte: Všetko v mojom živote malo zmysel, všetko sa tak malo stať. Neľutujete nič?
Čo by som ľutovala? Je to tak.
