Zločinci sa dokonca prezliekali za policajtov, vo veľkom boli vraždení kamionisti, drobní podnikatelia, kvôli rýchlemu zbohatnutiu sa hlušili kamaráti, spolupracovníci aj rodinní príslušníci. Vrahovia pchali mŕtvoly do sudov s kyselinou či do obeťami vykopaných hrobov. Podobnou scénou sa začína aj film Vojna policajtov, vidíme čerstvý hrob, potom padne výstrel.
Má to byť kdesi v Tatrách a na tomto rituálnom mieste sa odohrá aj niekoľko ďalších tajných stretnutí policajta Mikiho Mika (Alexander Bárta) s významným tatranským mafiánom, ale táto linka nie je až taká výdatná, hoci – podstatná (dá sa tam objednať vražda).
Dej sa však odohráva najmä v Košiciach, veľa však z mesta nevidíme, skôr sa ocitáme v suteréne, a to doslova aj obrazne. Bary, krčmy, diskotéky, pivnice. Často však má divák pocit, že sa pozerá iba cez škáru. (Scény z domácností, kancelárií, ale aj barov.) Príbeh by potreboval väčší vizuálny priestor, exteriér, jas. Najviac ho má v úvodných scénach Bártova postava, ktorá si užíva plávanie v (asi už) súkromnom bazéne (alebo je to možno plaváreň, ktorú má Miki vyhradenú exkluzívne pre seba).
V bazéne je zásadne bez plaviek a počúva z gramoplatní operné árie Jolany Fogašovej a Petra Dvorského. Mať svoj bazén bola jedna z nízkych túžob a motívov našej populácie v revolučnej situácii roku 1989. Mnohí si predstavovali, že budú mať doma bazén ako Rakúšania a lehniť si, ale namiesto toho prišli kruté deväťdesiatky.
Príbeh ako rébus
Pokiaľ ide o filmové stvárnenie, vyzerá táto úvodná scéna nádejne. Bárta pôsobí ako nejaký taliansky mafián a divák čaká, že sa bude odvíjať veľkolepý, napínavý, jasný príbeh. A aj sa začne, jasnosť však chýba.
Ani po konzultácii s viacerými spoludivákmi neviem dať dokopy sled udalostí a zmysel počínania jednotlivých postáv. Film je nakrútený podľa knihy Arpáda Soltésza Hnev, možno z tej sa dajú súvislosti ľahšie pochopiť, snímka to však nedokázala vyjadriť.
Ide asi o toto: Sme na východe, zúria divoké deväťdesiatky, košická mafia je veľmi aktívna, a tým pádom aj polícia, ktorá má veľa práce a aj veľa na rováši. Skúsený policajt Miki Miko sa snaží dostať nad veci a môže sa tešiť, lebo dostáva posilu, mladého kriminalistu Igora Molnára (Juraj Loj), s ktorým si porozumejú.
Starší je samotár, druhý má povesť poslušného. Policajti bojujú s mafiánmi (hlavného mafiána Bercziho hrá, spoliehajúc sa na svoje vyžarovanie, Patrik Rytmus Vrbovský) a ich boj sa dostane do fázy zachraňovania vlastného života. Kritický bod nastane asi v poslednej tretine filmu, keď dej nadobudne aj rýchlejší spád.
Nie je to však prekvapivosťou a nahustením deja. skôr bizarnosťou postáv. Marián Mitaš sa napríklad objaví v úlohe úchylného inžiniera, ktorý v pivnici väzní a týra mladú devu, ale rád si odskočí, aby splnil úlohu nájomného vraha. Darmo sa zaodeje do nenápadného kostýmu, nasadí parochňu a ksicht pokerového hráča, svojmu osudu neunikne.
Tu sa zaskvie aj Mikiho partnerka, ktorá je lekárkou (Anežka Petrová), ale v civile sa mení podľa potreby na vampa či dosť mdlé dievča. Je však nositeľkou významnej dejovej línie – prišla kvôli deväťdesiatkovým pomerom o brata, ale tiež ťažko na prvý raz všetko pochopiť, čo sa vlastne stalo, lebo jej spoveď o vlastnom osude, ktorú rozpráva Mikimu, siaha až do minulého režimu a je veľmi spletitá.
Film si nabral veľa na rohy
Vtedajšie pomery boli naozaj zložité, ale keby film zúžil optiku a zameral sa len na jednu linku a išiel hlbšie, bol by asi pôsobivejší. Takto zostávajú v divákovom vnímaní filmu biele miesta, nerezonuje poriadne a zážitok nie je teda dokonalý, skôr naopak.
Rozhodla som sa mu prisúdiť dve hviezdičky – vďaka hercom, ktorí sa napriek všetkému snažia vdýchnuť postavám nejaký charakter a ľudský rozmer. Pri výbornej kamere Martina Štrbu na mňa napríklad zapôsobili Bártove oči na veľkom detaile, z ktorých som sa snažila vyčítať, o čo ide a aj sa mi to intuitívne darilo.
Taktiež som spočiatku, kým sa nedostal do trápnej filmovej situácie, nechala na seba pôsobiť postavu Mariána Mitaša. Ten vždy vie priniesť na plátno napätie a prísľub, že niečo významného sa chystá. Žiaľ, tu to nevyšlo, lebo divák nepochopí, prečo sa taký šikovný nájomný vrah dá opiť rohypnolom, ktorý mu do pitiva namieša frivolne zamaskovaná lekárka. A odkiaľ ona vedela, že si bude objednávať pri pulte? Je to absurdná epizóda.
Autor scenára by možno argumentoval, že také niečo sa stalo (však celý film je tak uvádzaný), ale aj keď sa autor inšpiruje skutočnosťou, umenie je v tom, že ju povýši a urobí ju uveriteľnejšou a zmysluplnejšou než v skutočnosti bola. Ďalšiu negatívnu postavu, šéfa SIS hral Ady Hajdu, nemenej desivý bol Roman Polák, ktorý má v poslednom čase veľa podobných úloh.
Prečo ale furt zapáram? Však tam bola aj krásna Annamária Janeková ako drsne boxujúca krčmárka, skvelý Libezňuk ako Mikiho šéf, a aj ten Tomáš Turek, čo sa mi ako herec páči z Astorky. On tu hrá novinára Schlesingera, no dosť chabo… Bože, zasa! Haltujem sa a myslím už aj na to, či si touto recenziou nekopem hrob, ako sa to robí vo Vojne policajtov, či so mnou nevyj..ú, ako sa vyjadrujú na adresu podobných nepohodlných týpkov, ako sa teraz javím ja!
Herci nevedia hrať hulvátov?
Inak, vo filme sa hojne objavujú výrazy ako šraci, dzigať, zrobiť, motor a pod. Dominujú však najmä univerzálne vulgarizmy, ktoré príbeh a miesto globalizujú, ale ku cti hercom slúži, že im tie slová z úst veľmi nešli. Sú takí cnostní, alebo chyba dialógov v scenári? A začula som aj dosť vecných pripomienok k deju.
Napríklad na diskotéke znie pieseň Petra Lipu Maturantky (vyšla na albume Čierny Peter v roku 1998), počujeme aj hit kapely IMT Smile Ľudia vôbec nie sú zlí (na albume Valec vyšla v roku 1999). Dej filmu sa však zrejme odohráva skôr, takže primeranejšie znie skôr známy song kapely Lucie Černí andělé, ktorý je z roku 1991.
Páčil sa mi však výrok Arpáda Soltésza, ktorý som čítala v materiáloch k filmu: „Je síce pravdou, že ten, kto sa nepostaví zlu, stáva sa jeho spolupáchateľom. Ale ten, kto sa proti nemu postaví a začne bojovať s netvormi, na konci toho boja sa stáva sám netvorom.“ To je pekný motív aj myšlienka, ale toto nie je psychologický film (aké mám rada).
Čítajte viac Alexander Bárta a Anežka Petrová o novom filme Vojna policajtov podľa knihy Arpáda Soltésza: Páchatelia zla skončia v base
Niekto Vojnu policajtov nazýva akčným, niekto gangsterkou, niekto politickým thrillerom. Ja by som pridala ešte, že to je agitka. Aspoň sa tak správa cez sprievodnú propagačnú terminológiu a usmerňovaním, ako ho má divák chápať. Napríklad ako lekciu z histórie, s varovaním, že toto sa už nesmie vrátiť a že sa to vracia.
Do tej istej rieky dva razy nevstúpiš. Tobôž nie v dejinách ľudstva. Chráň nás boh pred takýmto „dejepisom“ a takouto úrovňou politického myslenia. To fakt nemáme na viac? Film som videla po zhliadnutí Anatómie pádu (víťaz Zlatej palmy z Cannes), seriálu Griselda (podobná téma o podsvetí), bola to príliš prudká zmena, až mi slza vyhŕkla.
Musím však uznať, že príbeh filmu je asi naozaj silný, ako sa prezentuje, lebo počas dva a pol hodiny, čo som v kine sedela, ma celkom prestal bolieť kĺb, na ktorý som sa pred premietaním kamarátom sťažovala. Už aj z toho si iste viete predstaviť, čo som asi za vekovú kategóriu. Takže – „klídek“, priatelia. Nenechajte sa rozhodiť ani záverečným výrokom z filmu, že svine ešte budú kvičať.
