Obaja hráte v SND, dokonca spoločne v hrách Špina, Divadelný román a Bál, teraz skúšate novú hru Ježiš z Montrealu. Vo februári vás spoločne uvidíme v novom filme Vojna policajtov. Ste už zohratá dvojica? Ako dlho sa vlastne poznáte?
Anežka Petrová: Poznáme sa asi päť rokov. V SND som zamestnaná tri roky, ale už ako študentka VŠMU som v divadle hosťovala.
Alexander Bárta: Zoznámili sme sa skôr. A či sme zohraná dvojica? Keď mám kolegu, ktorý má pre mňa ľudsky príjemnú energiu, nemusím sa s niekým zohrávať. Nemyslím si, že sme si k sebe museli hľadať cestu. Keď si človek s partnerom sadne, je to akási pridaná hodnota a je to príjemnejšie.
Anežka Petrová: Pre mňa je podstatné, že si ľudsky rozumieme. Dôverujem mu na javisku a práve dôvera zohrala dôležitú úlohu aj pri nakrúcaní filmu Vojna policajtov.
Čo vás okrem divadla spája? Aj to, že ste obaja z východu? Obidvaja ste študovali aj na košickom konzervatóriu.
Alexander Bárta: Áno, ale Anežka už asi nechodila do tej istej budovy ako ja, lebo konzervatórium sa presťahovalo.
Mali ste aj rovnakých učiteľov?
Alexander Bárta: Mňa učila Táňa Radeva, tá už potom iné ročníky nemala, len ten náš.
Anežka Petrová: Mojím prvým hereckým vedúcim bol Jozef Úradník a neskôr Peter Cibula.
Alexander Bárta: Mňa títo páni neučili, ale na iné predmety sme obaja mali Silviu Sidorovú či Martu Vilhanovú.
Potom ste obaja pokračovali štúdiom na VŠMU…
Anežka Petrová: Ale to sme sa tiež nestretli…
Alexander Bárta: Viete, ja som troška starší. (smeje sa)
Foto: Robert Tappert
Ďalšie, čo máte spoločné, je, že obaja máte teraz v SND množstvo úloh. Pri Anežkinom mene ich bolo dokonca viac, až 14. Ale sú tam aj pripravované tituly…
Anežka Petrová: Máme ich rovnako – 11. Titul Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) je na stránke pri mojom mene uvedený dvakrát, keďže som pôvodne naskúšala inú postavu. Neskôr som prevzala rolu Rebeky Polákovej a tá mi zostala doteraz. Plus ďalšie dva pripravované tituly – Ježiš z Montrealu a Vassa. Niečo sa bude aj derniérovať, čiže sa to pekne vyváži.
Alexander Bárta: Dá sa to celkom zvládnuť.
Popritom však máte aj seriály, film, koľko trvalo napríklad toto nakrúcanie?
Alexander Bárta: Myslím, že bolo 33 natáčacích dní, ja som ako hlavná postava mal 27 či 28 dní, Anežka mala 11, závisí to od rozsahu postavy. Nakrúcalo sa v apríli a máji. Keď má človek takýto náročný projekt, u nás v divadle privítajú, keď o tom vedia vopred a môžu sa tomu prispôsobiť. Ideálne je, aby človek v tom čase v divadle neskúšal, aby sa mohol sústrediť. V tomto prípade nám však vyšli v ústrety.
Anežka Petrová: U mňa je divadlo na prvom mieste, netočím žiadny seriál. Keď sme robili Vojnu policajtov, mala som už v divadle odpremiérované dve inscenácie – Kocúrkovo a Konformistu. Nečakal ma už ďalší skúšobný proces a mohla som si tak dovoliť prijať túto ponuku do filmu.
Foto: Pravda, Colllavino
Dokážete vytesniť divadelné postavy, keď nakrúcate film? Nepletie sa vám to?
Alexander Bárta: Toto je zvláštna otázku, no všetci mi ju kladú. Aj známi a kamaráti sa ma na to pýtajú, blízki nie, tí už vedia, že sa to nepletie. Herec by mal vedieť jednotlivé roly striktne oddeliť, aby sa mu neplietli. Zodpovedne môžem povedať, že texty sa mi nepletú, viem sa skoncentrovať na to, že odohrám to, čo v daný večer odohrať mám.
Keď vás teda oslovili s ponukou hrať vo filme Vojna policajtov, ako ste reagovali? Anežka, pre vás to bol prvý film? Vaše meno sa objavuje aj medzi účinkujúcimi vo filme Ťapákovci…
Anežka Petrová: Bola som milo prekvapená, že sa rozhodli zveriť túto postavu práve mne. Na kastingu nás bolo asi desať herečiek a každá z nich už mala väčšie skúsenosti s nakrúcaním ako ja. Moja úplne prvá rola bude vo filme Spiaci účet, ktorý režíroval Miloslav Luther. Objavím sa tam v jednom obraze. Nasledovala Vojna policajtov, kde stvárňujem hlavnú ženskú postavu a tretia rola bola Istana vo filme Ťapákovci. Ten sme spolu s režisérom Rasťom Borošom nakrúcali minulé leto.
Foto: CinemArt SK
Vy ste Anežku nejako odporúčali alebo ste pri jej obsadení nemali žiadne slovo?
Alexander Bárta: Nie, riešila to dramaturgia a réžia, neviem, či mal nejakú predstavu Arpád Soltész ako autor knižnej predlohy. Keď som však zbadal Anežku, potešil som sa. Jednak sme kolegovia, mám ju rád, ale nezasahoval som do toho. Aj keď je pravda, že režisér Biermann sa ma pýtal, s kým sa mi dobre hralo, ale rozhodol sa sám. Myslím, že film je dosť o typoch a o nejakej chémii medzi dvoma ľuďmi, či k sebe pasujú. Je to alchýmia. Každý človek to vidí úplne inak.
Anežka, viete, čím ste presvedčili režiséra?
Anežka Petrová: Vôbec netuším, na to by musel odpovedať on. Ale pamätám si, že na kastingu som šla úplne posledná, bolo asi desať hodín večer, pricestovala som z Prahy, kde sme hosťovali s predstavením Sova. Milo ma prekvapilo, ako kasting prebiehal, niečo také som predtým nezažila. Bolo to veľmi príjemné a veľmi profesionálne. Dali mi kostým, nalíčili ma, dostali sme rekvizity, nehrali sme sa na „akože“, ale bola tam kamera a veľká obrazovka, kde nám režisér hneď ukázal, čo funguje a čo nie. Bol to pre mňa zážitok. Malo by to byť bežné, ale na Slovensku sa to nedeje. Vtedy som si povedala, že je jedno, ako to dopadne, ale cítila som sa naozaj príjemne.
Inak sa bežne nerobia kastingy v kostýmoch?
Alexander Bárta: Málokedy, ide hlavne o to, zistiť, či je medzi hercami chémia. Ale musím potvrdiť Anežkine slová o profesionalite. Bol tam aj hlavný kameraman Martin Štrba. Všetky herečky, s ktorými som absolvoval kasting, ale aj ja, sme sa mohli cítiť komfortne.
A vy ste sa úlohe drsného policajta potešili? Dá sa taká rola vôbec odmietnuť?
Alexander Bárta: Mám rád ten žáner, triler, detektívky a krimi, takže prostredie gangsterky, kde sa dej odohráva, ma potešilo. Navyše v Košiciach som vyrastal, dej filmu sa odohráva v 90. rokoch, keď som bol v puberte, začal som vnímať spoločenskú situáciu – pretože film je dosť o politike a o tom, ako vie politika zasiahnuť do života obyčajných ľudí.
Foto: Reprofoto/Vojna policajtov
Čítala som vaše vyjadrenia, že ste sa, samozrejme, pohybovali v inom prostredí než mafiáni, ale tiež ste zažili výbuch auta, lebo ste bývali blízko polície…
Alexander Bárta: Áno, zažil som to. Aj pri terajšom nakrúcaní som sa stretol s policajtmi, porozprával som im svoj zážitok a oni potvrdili, že v tých rokoch k niečomu takému došlo. Niežeby vybuchovali autá každý deň, ale vedeli o tom.
Arpád Soltész sa vraj vášmu obsadeniu veľmi potešil – aj preto, že ste ako on Košičan alebo ste jeho obľúbený herec?
Alexander Bárta: Neviem, či som jeho obľúbenec, ale som rád, ak sa môjmu účinkovaniu potešil. Arpáda som poznal, v 90. rokoch som chodil do jediného rockového klubu v Košiciach, mal som kapelu, tam som ho párkrát videl. On tam chodieval, ale niežeby sme boli kamaráti, zoznámili sme sa až neskôr.
Vojnu policajtov režíruje Rudolf Biermann, ktorý je skúsený producent, no toto je prvý film, ktorý sám režíruje. Sviňu spolurežíroval s Marianou Čengel Solčanskou. Aký je podľa vás režisér, je sebaistý alebo vás niekedy žiada o radu?
Alexander Bárta: Toto sa dosť odvíja od toho, aký máte scenár. Ak je dobrý scenár, dá sa síce pokaziť, ale je to materiál, s ktorým sa dá pracovať. Dôležité je tiež dobré obsadenie, to sú predpoklady, aby to nedopadlo zle. Pri Rudovi ako režisérovi je zásadné, že on je v prvom rade filmár. Má za sebou milión filmov českých, slovenských, rôznych koprodukčných, má mnoho skúseností a v tandeme s Martinom Štrbom sa veľmi dobre dopĺňali, pracovali konštruktívne. Ešte som nevidel výsledok, ale musím povedať, že mal naozaj jasnú predstavu, čo a ako chce. Či to bude naozaj fungovať, netuším, ale mohol som sa naňho ako herec obrátiť. Dôveroval som mu.
Foto: Vladimír Kiva Novotný
Videli ste aj film Sviňa? Ovplyvnilo to vaše rozhodovanie, či ísť do Vojny policajtov opäť podľa scenára Arpáda Soltésza?
Alexander Bárta: Ja som Sviňu nevidel.
Anežka Petrová: Ja áno, ale s mojím rozhodovaním to nemalo nič spoločné. Prečítala som si Arpádovu knihu Hnev, ktorá bola predlohou Vojny policajtov.
Sviňa podľa inej knihy Arpáda Soltésza pred štyrmi rokmi pritiahla do kín 400 000 divákov. Myslíte si, že Vojna policajtov môže byť podobne úspešná?
Anežka Petrová: Môže byť aj nemusí, nechajme sa prekvapiť.
Budú na Vojnu policajtov chodiť ľudia, ktorých štve momentálna situácia na Slovensku?
Alexander Bárta: To neviem, ale som rád, keď ľudia prídu podporiť slovenskú kinematografiu. Čo sa týka ich vnútorných pohnútok, o tom nič neviem.
Pán Bárta, vy ste sa vraj pripravovali na filmovanie pomocou internetu, hľadali ste tam informácie. Aké? Čítali ste rozhovory, správy z tých čias?
Alexander Bárta: Tým, že máte internet, máte aj správy minimálne o tej dobe. Mapujeme dobu aj reálne postavy, ide totiž o príbeh dvoch policajtov, ktorí dodnes žijú. Ale nerobil som žiadnu hĺbkovú analýzu doby. Existuje však aj televízny dokument Súmrak bossov, kde sa detailne rozoberá organizovaný zločin, dokonca sa ide po regiónoch, Bratislava a okolie, Dunajská Streda, Východoslovenský kraj, Bystrica a Černákovci. Na internete je takýchto materiálov veľa, ale inšpiroval som sa len na takejto úrovni.
Rudolf Biermann povedal, že to berie ako možnosť vysporiadať sa s danou minulosťou. Myslíte si, že aj tento film môže niečo zmeniť napríklad v politike?
Anežka Petrová: Mali by sme si uvedomiť, že minulosť už nevieme zmeniť a ak nechceme, aby sa stala aj našou budúcnosťou, mali by sme si to stále pripomínať. Ak by jeden film dokázal všetko zmeniť, netočili by sa ďalšie a ďalšie.
Alexander Bárta: Mám pocit, že Slovensko je dosť mladá krajina, má 31 rokov, je to súčasť histórie a ľudia by o tom mali vedieť. Čo je najpodstatnejšie, všetky zúčastnené osoby z druhej strany, páchatelia zla, sú buď mŕtvi alebo v base, neskončili dobre. Zomreli mladí alebo pomerne mladí skončili vo väzení, to nie je celkom dobrá cesta. Je to odkaz pre tých, čo by chceli páchať podobnú trestnú činnosť. Bohužiaľ, indície vedú k tomu, že organizovaný zločin je často prepojený s vyššími spoločenskými a politickými vrstvami.
Dostali ste úlohu cynického kapitána, ktorý sa zručne pohybuje na hrane zákona v prostredí východoslovenského podsvetia. Vášho neposlušného partnera hrá Juraj Loj. Ako sa vám spolu hralo? Už ste spolu účinkovali aj v seriáli Nový život. Je lepšie, keď hráte s niekým známym?
Alexander Bárta: Jura poznám už dlhšie, viem, čo od neho môžem očakávať ľudsky aj pracovne, vieme sa dohodnúť a baviť o téme, je to pre mňa dobrý partner. Bolo fajn, že sa poznáme. Hrám človeka, ktorý síce je na strane spravodlivosti, ale aby sa k nej dostal, používa nie veľmi vybrané prostriedky, občas aj na hranici.
Anežka, priblížite svoju postavu?
Anežka Petrová: Musím sa vrátiť asi rok dozadu. Moja postava sa volá Simona, je to mladá lekárka, ktorá pracuje na neurológii a vytvorí si vzťah s kapitánom Mikim Mikom.
Alexander Bárta: Je to hlavná ženská postava, zásadná v deji. Ošetruje Jura Loja, po ktorého prídem, zoznámime sa a tu sa začne náš príbeh. Anežkina postava má tajomstvo, ktoré nemôžeme prezradiť.
Anežka Petrová: Treba prísť do kina!
Slávnostná premiéra filmu má byť v košickej Steel Aréne, lebo film sa odohráva na východnom Slovensku?
Alexander Bárta: Asi to vyplynulo z príjemnej solidarity k mestu, ktoré vyšlo produkcii v ústrety. Celý príbeh sa odohráva v Košiciach, takže zaslúžene tu bude aj premiéra.
Tak poďme ešte k divadlu. Alexander, vy ste mi pred piatimi rokmi povedali, že divadlo vás musí baviť, ale nie ste lovcom hlavných rolí. To už tiež celkom neplatí, hráte napríklad Macbetha alebo Viktora Ivanoviča, ruského intelektuála vo Švajčiarsku…
Alexander Bárta: Mám aj hlavné roly, aj stredné a menšie, ale to, čo som povedal, stále platí. Som občas aj v pozícii, keď ako herec slúžim celku a keď to pre mňa má zmysel, môžem mať aj menšiu plochu. Napríklad vo filme Oppenheimer hrá Gary Oldman prezidenta USA a má len jeden obraz, je tam ale presný, je absolútne namieste a chápem, prečo tú rolu zobral.
Ako sa vám hrá napríklad Viktor Ivanovič v hre Pred očami západu, ktorú režíruje David Jařab podľa knihy Josepha Conrada?
Alexander Bárta: Ešte je to veľmi čerstvé. Všetky svoje postavy, či ide o film, televíziu, alebo divadlo, sa snažím mať rád. A akonáhle ich mám rád ja, bez ohľadu na to, či sú pozitívne, alebo negatívne, ich možno budú mať radi aj diváci. Aj k Viktorovi Ivanovičovi som si našiel cestu, je to postava, ktorá svojím spôsobom trpí, a to oprávnene, lebo on je ako človek obeťou autokratického režimu, žije v exile, takže mal som tam čo hrať.
Na ktorú postavu sa vyslovene tešíte, keď ju máte večer hrať?
Anežka Petrová: Mne sa to strieda. Aktuálne je to Kocúrkovo.
Foto: Braňo Konečný
Alexander Bárta: Pre mňa je vzrušujúce hrať Macbetha. Keď herec dostasne takúto rolu, je to vzácnosť. Som za ňu vďačný a mám ju strašne rád. Najvďačnejší som za to, že ľudia, čo so mnou v Macbethovi hrajú, sú veľmi prajní. Navyše rád pracujem s režisérom Martinom Čičvákom a napriek tomu, že je to temná hra, všetci to máme radi.
Foto: Braňo Konečný
Čítajte viac Hyeny v Národnom divadle. Prekliata hra Macbeth je aktuálna ako nikdy predtým
Anežka, Kocúrkovo vzbudilo dosť kontroverzné reakcie. Ľudia odchádzali z predstavenia, bučali, nepochopili hru. Nezneistili vás takéto divácke reakcie?
Anežka Petrová: Režisér Kocúrkova Rastislav Ballek spojil dokopy ľudí, ktorí sa na skúšanie tešili ešte skôr, ako sa začalo. Celý tvorivý tím tejto inscenácii veril a nezmenilo sa to ani po kontroverzných reakciách divákov. Za seba môžem povedať, že som ich síce zažila po prvýkrát, no môj výkon to nijako neovplyvnilo. Iba ma to uistilo, že ak sa divadlo dokáže bytostne dotknúť diváka, tak ešte má zmysel ho robiť. A aj preto je u mňa na prvom mieste. Teším sa na každú jednu reprízu Kocúrkova, pretože sa navzájom podporujeme, stojíme za sebou a máme z hrania radosť.
Čítajte viac Z premiéry Kocúrkova odchádzali šokovaní diváci. Hra zostáva rébusom
Menia sa reakcie divákov v čase? Veď Kocúrkovo sa hrá už skoro rok.
Anežka Petrová: Reakcie divákov sa ustálili. Získali sme štyri ceny Dosky – za réžiu Rastislav Ballek, za scénografiu Michal Lošonský, za hudbu Róbert Mankovecký a za najlepšiu inscenáciu sezóny. Reprízy Kocúrkova v januári aj vo februári sú vypredané, čo značí, že je oň záujem.
Alexander Bárta: Ja som Kocúrkovo ešte nemal šancu vidieť, lebo väčšinou, keď je na programe, práve vtedy hrám dole v Štúdiu. Ak by bolo všetko predvídateľné a očakávateľné, bola by to veľká nuda. Som vďačný za predstavenia, čo vedia rozvíriť hladinu. Keby sme Chalupku urobili tradične, tak ako ho urobili v 80. či 90. rokoch, neviem, či by to niekoho v roku 2023 oslovilo.
Veď aj Kuba SND urobilo v roku 2020 nanovo a dosť odlišne…
Alexander Bárta: A tak je to asi aj v poriadku.
Ešte sa vráťme k vášmu výroku z roku 2019, keď ste v DPOH hrali Čechovovho Uja Váňu. Vtedy ste mi v rozhovore povedali, že si neviete predstaviť, že „by niekto zanevrel na Dostojevského alebo Šostakoviča, lebo Putin je pri moci. Keď si človek prečíta knihu alebo si vypočuje Čajkovského, pozrie si film od Michalkova, nemôže na nich zanevrieť. Čo je dobré, je dobré, a čo je zlé, je zlé. Takisto nemusím mať rád Američanov, ale mám rád niektoré ich filmy“. Koľko z toho výroku ešte platí po tom, čo sa zmenila svetová situácia?
Alexander Bárta: Isté veci sa určite zmenili, to je nespochybniteľné.
Aj Michalkov sa ukázal v inom svetle.
Alexander Bárta: Nespochybniteľné je, že sú to pravdepodobne skvelí umelci, ale čo sa týka ideológie, tam je to spochybniteľné úplne.
A čo Dostojevskij či Čajkovskij?
Alexander Bárta: Tí tiež žili v dobe, keď tvorili za istých okolností. Rusko je kontroverzná krajina, Rusi vedeli vypľuť výnimočných ľudí a autorov. Ale umelci, ktorí svojím umením a názormi podliehajú ruskej propagande, s tým absolútne nesúhlasím. A po 24. februári 2022 s tým nesúhlasím už vôbec.
Foto: Pravda, Ctibor Bachraty
Čítajte viac Pohovorme si o Rusku, vyzýva nová inscenácia SND
Čo teraz čítate?
Alexander Bárta: Čítam knihu od Ricka Rubina Tvorivý akt: Spôsob bytia. Sú to postrehy a úvahy hudobného producenta, ktorý pracoval s najväčšími rockovými a popovými hviezdami 20. storočia, ako Red Hot Chilli Peppers, Metallica alebo Jay-Z. Je to veľmi inšpiratívny človek.
Anežka Petrová: Čítam Kvety pre Algernona, sci-fi román Daniela Keyesa.
Alexander Bárta
Narodil sa 27. februára 1976 v Košiciach. Vyštudoval hudobnodramatický odbor na konzervatóriu v Košiciach, pokračoval štúdiom herectva na VŠMU. Pôsobil v trnavskom, nitrianskom i v košickom divadle, v bratislavskom Divadle Aréna a od decembra 2006 je členom Činohry SND. Momentálne tam hrá v tituloch: Pred očami západu, Glengarry Glen Ross, Láskavé bohyne, Divadelný román, Macbeth, Pred západom slnka, Kým prídu Stouni, Bál, Špina, vo februári mu pribudne titul Ježiš z Montrealu, v apríli Pes na ceste. Hral vo filmoch Vojna policajtov, Jedeme na teambuilding, Jozef Mak, Rukojemník, Rozhovor s nepriateľom, Zima kúzelníkov, Vadí nevadí. Účinkoval v seriáloch Nemocnica, Priznanie, Nový život, Herec, Hniezdo, Červené pásky, Delukse, Detektív Dušo, Ministri, Milenky a Za sklom.
Anežka Petrová
Narodila sa 7. januára 1995 v Belej nad Cirochou. Po ukončení konzervatória v Košiciach študovala na Divadelnej fakulte VŠMU. Spolupracovala s divadlami: Divadlo Aréna, Divadlo Jána Palárika v Trnave, Štátne divadlo Košice, Divadlo Non. Garde, Divadlo Lab a so Slovenským národným divadlom, ktorého členkou umeleckého súboru sa stala v januári 2021. Vidieť ju možno v tituloch Divadelný román, Konformista, Ruské denníky, Kocúrkovo, Vojna a mier, Bál, Vedľajšie účinky, Špina, Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana), Hriech/Její pastorkyňa, Matka. Pribudnú jej úlohy v inscenáciách Ježiš z Montrealu a Vassa. Filmy: Vojna policajtov, Ťapákovci, Spiaci účet.
