Zaujímavé je, že David Jařab navrhol aj jednoduchú, ale výtvarne pôsobivú scénu: vzorované tapety na stenách, módna figurína ako „zlaté teľa“, ktorá je ideálna pre danú sálu, ako aj pre dikciu predstavenia.
Ide o krátke výstupy, citácie, úseky textu akoby odpočúvané z diktafónu, náhle stopnuté a pokračujúce inde. Reči sa prelínajú, dopĺňajú a skladajú do mozaiky. Treba dobre načúvať a herci musia poriadne artikulovať. Všetko sa uberá pomalým tempom, asi ako keď sa pohne kolos, ale trocha zrýchlenia by dojem skostnatenosti nenarušilo.
Javisko pripomína galériu, múzeum, palác alebo diplomatický úrad. A možno aj bludisko. Dokonca zrkadlové bludisko, lebo postavy sa občas aj v zrkadle mihnú. Celkovo je ich v hre osem. Stvárňujú ľudí z rôznych príbehov v období rokov 1905 až 2021, odohrávajúcich sa raz na západe, raz na východe. K orientácii pomáhajú písomné informácie premietané na jednu zo stien. Divák občas ľutuje, že sú veľmi stručné a aj rýchlo miznú. Pomôcka sa zíde, lebo postavy sú rôznorodé.
Aj z románu, ale pôsobia tiež ako reálni ľudia, ktorých poznáme z histórie, z umenia alebo z aktuálnych správ. Niektorá zo žien v dobovom kostýme môže pripomínať napríklad postavu z ruskej klasiky, hoci aj zasnenú Tatianu, všetkými masťami mazaný chlapík sa zasa správa ako súčasný zbohatlík: hoci je zo Západom pohŕdajúceho Východu, pochvaľuje si, že má daču v Alpách a dcéra študuje na dobrej škole na Západe. To sú už tie zvláštnosti súčasnosti, ktoré režisér šikovným spôsobom zapracoval do textu, čím ho pikantne oživil.
Zvedavosť na príčiny
V Jařabovej inscenácii sa príbeh postupne vynára z fragmentárnych výstupov a je náročné ho sledovať. Pre režiséra však nie je plynulý dej podstatný, predkladá divákovi mix významov, výrazov, zvukov, gest, ktoré sú ako keby vytrhnuté z kontextu, ale vyvolávajú ucelené asociácie. Zjednodušene povedané – vidíme to, čo je pred očami Západu, a je to historická scéna.
Scéna života, pri sledovaní ktorej si divák pospomína na kadečo. Napríklad aj na Lenina v Ženeve, alebo na Jesenina s Isadorou Duncanovou, či na Fridu Kahlo s Trockým, ako aj na všelijakých zloduchov i idealistov z kníh, a vôbec na rôzne zvláštne prepojenia Ruska so Západom a ich vzájomné vnímanie sa. Je to stále zaujímavé sledovať, zisťovať genézu činov, a to aj cez túto Jařabovu inscenáciu. Aké sú príčiny a predohry dnešného stavu?
Čítajte viac Ako prepašovať milenca von z bytu, keď je prítomný manžel? Divadlo Zrakáč má novú inscenáciu
O Rusku sa veľa debatuje aj dnes, nielen na profesionálnej úrovni, ale aj medzi ľudom. Existuje veľa zaužívaných teórií, ktoré zaznievajú tiež v novej inscenácii. Napríklad prirovnávanie k veľkému medveďovi, ktorý je hrozivý a prežije – na korienkoch a bobuliach, ktoré nájde vždy – aj núdzu. A k tomu veľká medvedia koža na stene, a k nej zmienky o poľovačke na medvede. Všetko je v súvislostiach.
Herci majú náročnú úlohu – veľa textu, málo akcie, ale vytvárajú presvedčivé figúry, ktoré už kostýmami (navrhla ich Sylva Zimula Hanáková) či tónom hlasu podnecujú predstavivosť a umocňujú text. Zaujímavý nápad je, že z ich zvrškov (šaty, obuv), visia ešte cenovky. Vedie to k skľučujúcemu pocitu, že všetky tie ideologické boje napokon smerujú k nedôstojnému cieľu, ktorým je konzum. Stojí to všetko za to?
Zaujímavý Conrad
Sám Joseph Conrad (nar. 1857) bol človek, ktorý poznal oba konce teritória (chápané zo stredoeurópskeho hľadiska) východ – západ. Bol to Poliak (volal sa Józef Teodor Konrad Nalecz-Korzeniowski), ktorý sa narodil na Ukrajine. Osudy jeho rodiny sa tiež zauzlili historickým vývojom, a tak odišiel na Západ a začal tam písať. Bol taký húževnatý, že sa presadil a stal sa uznávaným anglickým spisovateľom.
Knihu Pred očami Západu dokončil v roku 1910. Je to príbeh mladého študenta Razumova (Daniel Fischer), ktorý prichádza medzi ruských emigrantov v Ženeve, kde stretne sestru svojho spolužiaka Haldina (Peter Ondrejička). Táto Natália (Jana Kovalčiková) sa veľmi poteší, netuší, že Razumov jej brata zo zbabelosti zradil.
Haldin totiž spáchal atentát na nenávideného ministra vnútra a dúfal, že spolužiak ho ukryje. Ten sa však zľakol, zapríčinil jeho smrť a teraz sa zmieta v pocitoch viny, hanby, ale aj ďalšieho strachu. To mu však nebráni ďalej sa zbližovať s Natáliou.
Kto to zvládne?
Už na tlačovej konferencii k premiére hry zaznievali aj pochybnosti, či diváci budú mať dosť trpezlivosti túto hru, ktorá je skôr na počúvanie, zvládnuť. Režisér vyjadril presvedčenie, že repertoár Štúdia SND už vo svojej podstate predpokladá otvorenejší vkus publika a zmysel pre experiment, a že teda hra zaberie. Dá sa predpokladať, že námet aj spracovanie verejnosť naozaj zaujme.
Dnes je vo svete situácia taká napätá, že sa to premieta aj do nárokov na vnímanie umenia. Pred ľuďmi stojí totiž nielen náročná hra, ale aj náročná realita, o ktorej treba uvažovať a rozhodovať sa o svojom mieste v nej.
Čítajte viac Po Viedni a Paríži už aj Bratislava má Nurejevovu verziu Labutieho jazera. Premiéra je v SND v piatok
Život je vždy zložitý, ale skúsenosť pomáha k jeho zdolávaniu a táto inscenácia skúsenosti zhŕňa. Ľudia sú takí aj onakí, sú schopní všetkého, dobrí i zlí, naivní i prešibaní, servilní aj diktátorskí, ovládaní svojimi vášňami a strachmi. O tom všetkom je táto hra. Nepomáha pochopiť Rusko, skôr kladie otázku – kam ďalej? Postavy ukazujú možný smer prstíkom, ale sú v bludisku.
Režisér nepobáda, za kým ísť, len naznačuje, že sa bude treba rozhodnúť a pred rozhodnutím je dobre sa zamyslieť. Hra je na to vhodná, dáva podnety. Výzvy kladú herci, ktorí vytvárajú originálne postavy – okrem už vyššie spomenutých aj Alexander Bárta, Ján Gallovič, Ivana Kuxová, Richard Stanke a František Kovár.
Pred očami divákov obnažujú širokú ruskú dušu a tú svoju idú vypľuť, lebo – je to teda klada! No z divadla sme išli rozrečnení a vymieňali sme si postrehy, dešifrácie i názory. Pri všetkej pomalosti je to hra, ktorá preberá.
