Herečka Tereza Ramba: Terapia je pre mňa ako čistenie zubov. Herci sa o svoje duševné zdravie musia starať

Aký prvý dojem vo vás zanechal scenár k filmu Franta mimozemšťan?

Nemala som pocit, že je to úplne téma pre mňa. Došlo ale k obrovskej súhre okolností. Film produkuje moja dlhoročná kamarátka, ktorej toho v osobnej rovine veľa dlhujem. Spolupracovalo na ňom množstvo ľudí, ktorých mám rada, ako napríklad Rudolf Havlík či Jakub Prachař.

Sú to ľudia, s ktorými veľmi rada pracujem. Povedala som si teda, že by to mohlo byť pekné, a že si s Kubom skúsime „zablbnúť“, čo sme robili už aj rok predtým vo filme Buď chlap. To, že som dobre poznala tím, nakoniec rozhodlo.

Ako sa vám spolupracuje s Jakubom Prachařom?

Spája nás asi 20-ročné priateľstvo, ale pred filmom Buď chlap sme spolu ešte nikdy nepracovali. To, že môžeme byť spolu, rozprávať sa a robiť si „srandičky“, si veľmi užívame. Sme najmä kamaráti, no konečne sme spolu začali aj pracovať. Teraz sa s tým trochu roztrhlo vrece. (smiech) Som za to však rada, pretože si ho veľmi vážim ako herca aj ako človeka.

Vo filme Franta mimozemšťan stvárňujete jeho manželku Boženu. Ako by ste ju charakterizovali?

Najvtipnejšie na tom filme mi príde to, že hoci sa do Frantu vtelí mimozemšťan, nikto si to nevšimne. Myslia si, že je na liekoch alebo na drogách. To mi prišlo ako zásadný komický prvok. Snažila som sa dodržať pravidlá komédie.

Vo chvíli, keď tvoríte nejakú dvojicu, ktorá sa pozná roky, a do jedného z nich sa vtelí mimozemšťan, vo veľkej miere to určuje vašu postavu. Musíte preto hrať situáciu, v ktorej si nevšimnete, že sa s vašou najbližšou osobou deje niečo zásadné.

S Rudolfom Havlíkom sme sa rozhodli pre ženu s veľmi vytrhaným obočím, ktorá mala kedysi rada punk, ale teraz by chcela bábätko. No namiesto neho má doma bábätko Frantu. Niekedy sa k človeku môžete priblížiť vďaka tomu, že to vlastne nie je on, čo ten film aj ukazuje. Táto cesta ma bavila.

Ako si myslíte, že by ste zareagovali, keby za vami prišla blízka osoba a povedala by vám, že videla mimozemšťana?

Ak by to bol môj manžel, tak by sa tomu nedalo odporovať. Väčšina toho, čo povie, je totiž pravda. Samozrejme, film si dosť robí „srandu“ sám zo seba a berie sa s obrovským zveličením. Nie je to skutočná dráma, v ktorej by sa v ľudskom hostiteľovi ocitla cudzia entita. Je to naozaj veľká zábava. Odkedy som Jakuba videla hrať, myslím si, že on naozaj je mimozemšťan. (smiech)

Myslíte si, že vo vesmíre existuje život mimo toho na našej planéte?

Rozhodne áno. Nevnímam ho ako mimozemskú civilizáciu, ktorá lieta a bude nás napádať. Ale určite verím, že svet nie je len taký, ako ho my s našou kapacitou mozgu vnímame.

Hrali ste v rôznych filmoch a seriáloch. Je nejaký žáner alebo konkrétna téma, ktoré vás lákajú?

Pomaly sa vraciam ku svojej podstate, k dramatickým ponorom, ktoré ma veľmi bavia. Mám rada, keď sú roly celistvé a dobre pripravené scenáristami a režisérom. Potom sa cítim ako doma. Úlohy v českých a slovenských filmoch sú písané skôr pre mužov. Pre ženy potom nezostáva veľa miesta, takže si ho musíte buď vytvoriť, alebo ho musíte prízvukovať. Takže ja si prajem veľmi veľa pekných a silných ženských postáv.

Čítala som, že ste bojovali za to, aby vaša postava v minisérii Docent bola tá hlavná.

(smiech) Áno, aj tu som bojovala za to, aby som ja bola Franta mimozemšťan, ale rodovo na to, bohužiaľ, ešte nie sme dostatočne pripravení.

Čítajte viac Recenzia: Nečudo, že sa nám mimozemšťania vyhýbajú

Preferujete účinkovanie v komerčných alebo skôr v nezávislých filmoch?

Môže to znieť zvláštne, ale ja mám naozaj rada ich kombinovanie. Od začiatku mojej kariéry kombinujem žánre a štýly, striedam režisérov. Verím, že jediné, čo je trvalé, je zmena, a tú milujem. Nie som veľmi režimový typ – dokonca ani teraz, keď mám dve malé detičky, si ho neviem spraviť. Sme skôr takí kočovníci.

Zmena mi veľmi vyhovuje, nikdy som nerobila iba drámy alebo iba komédie. Za jedno leto som zvládla natočiť Frantu mimozemšťana a Zápisník alkoholičky a myslím si, že mi to svojím spôsobom zachránilo život. Zatiaľ čo Zápisník bol dosť náročný, Franta bol zasa dosť živý, takže mi to pomohlo. Myslím si, že práve toto je to gro herectva – že nepohŕdate úlohami a viete ich všetky stvárniť.

Hrali ste aj v niekoľkých zahraničných snímkach. Ako by ste to porovnali s českou produkciou?

V zahraničí sa dejú naozaj neuveriteľné veci. Ráno prídete, dvaja ľudia vám robia manikúru a pedikúru, niekto vám trhá obočie, ďalší vás maľuje. Je v tom veľa peňazí a obrovská zodpovednosť. Sú tam napríklad tzv. video villages, dedinky, ktoré tvorí asi 10–15 ľudí sediacich za režisérom, ktorí mu do toho neustále „kecajú“.

Myslím si, že pri tvorbe filmu musí byť jeden kreatívny človek, ktorému musia všetci veriť, aj keď sa to nemusí vždy vyplatiť. Je to však dôležité, pretože to drží pokope celok. Keď je všetko príliš korektné a kontrolované, tak to prestáva fungovať. Stráca to svoje kúzlo. Verím, že každý film je výpoveďou scenáristu alebo režiséra. V poslednej dobe bolo v zahraničí veľa vecí, ktoré mi tesne nevyšli, ale keby mi vyšli, tak by mi možno zmenili život.

Ale úprimne vám poviem, že si neviem predstaviť, že by som sa s deťmi sťahovala napríklad do Ameriky. Narodila som sa v Česku, preto dokážem obsiahnuť aj slovenský trh – rozumieme si, máme podobnú reč. Nikdy som ale nemala ten ťah na bránu, peniaze pre mňa nie sú to hlavné, takže aj keď nakrúcanie v zahraničí milujem, nemenila by som.

Posúvajú sa k nám v rámci tvorby filmov nejaké novinky zo zahraničia?

V technických zložkách ako kaskadérstvo či osvetlenie sme na svetovej špičke. Prekvapilo by vás, keby ste vedeli, koľko českých kaskadérov pracuje napríklad v Amerike. Ani tam nežijú, ale najímajú si ich veľké produkcie.

Myslím si, že sme na vrchole v množstve odborov, napríklad Renda Stejskal je jedným z našich najlepších maskérov, ktorý pracoval na obrovských zahraničných projektoch. Takýchto ľudí je veľmi veľa, len ich nie je vidno, pretože pracujú v technických zložkách. Možno sa svet v mnohom učí aj od nás.

Účinkujete aj Amerikánke. V jednom rozhovore mi Zuzana Mauréry povedala, že ide o veľmi zvláštny a ťaživý film, a že obdivuje vás a Elišku Křenkovú za to, do akých hlbokých a drastických polôh ste sa pustili. Aká to pre vás bola skúsenosť?

Veľmi ma to potešilo, Zuzku mám veľmi rada. Ďakujem za to, ani som to nevedela. Je to trochu mätúce, pretože filmy sú dva – jeden je záznam inscenácie, v tom druhom s Eliškou nehráme, no sme jeho patrónkami. Divadelný film je pre mňa srdcovou záležitosťou. Myslím si, že do takých hĺbok sme sa mohli dostať práve preto, lebo predstavenie poznáme do špiku kostí.

Som tam ako ryba vo vode, je to moja parketa, niečo, čo milujem. Zároveň je dosť náročné zvládnuť všetky tie polohy, ale teraz sme to prenechali mladšej generácii. V hranom filme hrajú Amerikánku tri alebo štyri slečny rôznych vekových kategórií. Je to úžasný a výnimočný film. Amerikánka si žije svojím životom a stále je okolo nej rušno.

Zdá sa, že ide o vec, ktorú človek musí vidieť.

Je to príbeh dievčatka, ktoré sa najprv dostane do detského domova, potom do pestúnskej starostlivosti, odkiaľ utečie, a následne skončí v polepšovni. Inscenácia a film zobrazujú ťažký osud dievčaťa, ktoré o ňom vedie monológ. Postavu hráme dve.

Vo výsledku ide o to, že stále existuje nádej, aj napriek tomu, aký je jej príbeh smutný a čo všetko sa jej deje. Amerikánka má posolstvo, že keď sa nevzdáte, docielite čokoľvek, čo chcete. To je aj moja životná filozofia. Boxerské sebavedomie, ktoré to dievča má od troch rokov až do konca života napriek všetkým ťažkostiam, je nesmierne dôležité.

O vás je známe, že rada cestujete. Je nejaké miesto na svete, ktoré vám obzvlášť učarovalo?

Asi Peru. Je to nádherné miesto. Peruánska džungľa nás s manželom úplne opantala. Hovorili sme si, že to je asi jediné miesto okrem Česka, kde by sme si vedeli predstaviť život. Ste na ceste pri nejakej rieke a vidíte tridsať krokodílov, všade okolo je veľmi živo, a to mám rada. Verím, že nie sme páni tvorstva, a že všetky zvieratá majú rovnaké právo na život ako my. Musíme s nimi žiť v nejakej synergii. Mám pocit, že Peruánci práve toto vedia a žijú podľa toho.

Máte teraz nejaké cestovateľské plány?

Mám dve malé deti, s ktorými som mala naozaj veľké plány. Keď sa mi pred štyrmi rokmi narodil môj starší syn Mikoláš, mala som zakúpený spací vak do mínus 50 stupňov Celzia. Zatiaľ sme však boli v Egypte, pretože sa všetko zmenilo. Teraz máme s manželom takú cestovaciu pauzu, máme veľa práce a nemáme nikoho na stráženie, u detí sa striedame my dvaja. Časom sa na to ale pomaly chystáme. Deti dorastajú do veku, keď to pôjde.

Čítajte viac Jakub Prachař: Možno sa vrhnem na nemý film. Prečo si myslí, že sme všetci mimozemšťania?

Predstavuje pre vás cestovanie oddych alebo ho beriete ako dobrodružstvo?

Cestovali sme dosť špecificky, mali sme batohy do piatich kíl a spali sme hocikde – v lesoch, v hosteloch, v spoločných izbách. Vždy nám išlo o to, objaviť kultúru danej krajiny, a to sa s malými deťmi nedá.

Teraz sa učíme cestovať inak, pretože chceme ísť napríklad k moru, ale rezorty nás veľmi nebavia. Máme pocit, že deti už čoskoro budeme môcť vziať do karavanu. Tento štýl cestovania sa mi tiež páči, radi by sme takto prešli napríklad Kanadu alebo Japonsko. Ešte sme sa neodvážili, čoskoro to však hádam pôjde.

Čiže ležanie pri mori vás veľmi nebaví?

Raz do roka to robíme kvôli deťom, ale nepovažujeme to za cestovanie. Manžel vždy hovorí, že je to preňho rovnaké, ako ležať pri rybníku. Cestovanie pre nás znamená objavenie danej krajiny.

S manželom prevádzkujete web Láska Je, v rámci ktorého predávate udržateľné oblečenie. Platformou sa však nesie aj osobitá filozofia. Aký je cieľ tohto projektu?

Pre mňa je to afirmácia. Dlho som mala pocit, že to, čo hovorím, je niečo, čo by ľudia mali počuť. Potom som zistila, že to potrebujem počuť najmä ja. A tak je to so všetkým. Je to skôr nejaký spôsob života. Často sa mi stáva, že sú okolo mňa nespokojní ľudia, ktorí mi hovoria: „No áno, ty sa máš, pretože máš skvelú prácu a skvelého manžela, si šťastná.“

Ale ja verím, že šťastie je v malých veciach, v odpočinku, v čase strávenom s blízkymi. Dnešná doba kladie veľké nároky na to, aby sme boli úžasné matky, aby sme podávali vynikajúce výkony v práci, a zároveň aby sme aj odpočívali – no všetko sa to nedá stíhať. Človek si v tej preinformovanosti musí nájsť niečo, čo mu vyhovuje, a podľa toho žiť. Verím tomu, že láska je jednoduchá vec, keď si ju človek vyberie.

Ako ste spomenuli, súčasná doba kladie na človeka vysoké nároky. Staráte sa nejakým spôsobom o svoje mentálne zdravie?

Asi tri mesiace pred začiatkom natáčania Zápisníku alkoholičky som začala opäť chodiť na terapie, pretože som vedela, že sa na to musím pripraviť. Film nie je o alkohole, ale skôr o strate zodpovednosti. To je moja téma ako čerstvej matky, určite to zarezonuje u množstva ľudí. Vedela som, že ten príbeh potrebujem nejako zrozumiteľne podať, a preto sa budem musieť pozrieť do seba, čo je vždy to najnepríjemnejšie. To som aj urobila.

Myslela som si, že to bude rýchlejšie, tak na tri návštevy, a že potom natočím film. K terapeutovi však chodím ešte stále, pol roka po skončení natáčania. Sú to ale skôr také udržiavacie veci. Terapia je pre mňa niečo ako čistenie zubov a myslím si, že keď ste herec a prechádzajú cez vás rôzne energie, musíte sa o svoje duševné zdravie starať.