Emília Slováčková zo Slovenského Grobu napísala: „Reagujem na váš článok o televíznych pondelkoch v magazíne Pravdy. Dávam vám zaň päť hviezdičiek. Som ročník 1950, takže si už tiež niečo pamätám.
Neviem presne, v ktorom roku naši rodičia kúpili čiernobiely televízor (Oravan, Mánes), ale prvý film, ktorý som bola pozerať u kamarátky, bol Vyšší princíp s Janou Brejchovou. Spomínali ste aj súpravu pohárov Zlatá Zuzana. Predstavte si, že nedávno sme so spolužiačkou z prvej triedy ZŠ boli blahoželať k 90. narodeninám našej prvej triednej učiteľke a pripíjali sme si vajcovým koňakom v štamperlíkoch Zlatej Zuzany!“
Čítajte viac Televízne pondelky: Každý mohol mať doma hoci aj Kukuru!
Noci v štúdiu číslo 4
Okrem spontánnych ohlasov, ktoré som sa rozhodla využiť v článku, som sa ozvala aj hercovi Františkovi Kovárovi. Požiadala som ho, aby nám priblížil fenomén televíznych pondelkov zo strany tých, čo v nich účinkovali.
Foto: Andrej Balco
Ochotne sa vyjadril: „V televízii bolo naozaj veľmi veľa inscenácií, ktoré vychádzali z divadelných hier. Vďaka tomu sa diváci stále dozvedali o divadelných autoroch, dopĺňali si prehľad o domácom i svetovom dramatickom umení, čo bolo kvalitnou aj užitočnou zábavou. Samozrejme, bolo to pre nás náročné. Pred nakrúcaním sme mali veľa skúšok. Obyčajne sme začali už dva týždne pred výrobou.
Skúšalo sa, potom bolo večerné predstavenie v divadle a po predstavení sme asi do pol jednej v noci boli v Mlynskej doline, v štúdiu číslo 4, kde bola postavená dekorácia. Vzhľadom na to, že na pľaci boli štyri kamery, museli sme sa zorientovať. Museli sme vedieť, ktorá kamera nás práve sníma, takže okrem textu sme si mali pamätať aj toto. Aj z toho vidno, že hranie v divadle a pred kamerou sú veľmi rozdielne činnosti, ale pri oboch je najdôležitejšia poctivá príprava.“
Foto: Jana Nemčoková
Pýtam sa, či hercom ešte aj dnes hovoria diváci svoje dojmy zo starých inscenácií, či František Kovár stretáva pamätníkov. Myslí si, že už je ich stále menej, ale vraj áno. A pre neho samého je stále zážitok, keď vidí na obrazovke niečo z televízneho archívu. A čo predpokladá, že by dnes diváci najradšej v televízii pozerali? Bavili by ich ešte „pondelky“?
„Dnes je veľa programov, veľa seriálov, veľa názorov, čo by malo v televízii byť. Každý si môže vybrať z bohatej ponuky.“ Áno, napokon sú aj archívy, aj rôzne artové programy, kto hľadá, nájde. Život sa zmenil, možnosti sú iné, ale herec je stále zvedavý, čo si diváci o jeho tvorbe myslia. Za čias televíznych pondelkov boli herci milovaní. Dostávajú sa reflexie publika k Františkovi Kovárovi ešte i dnes?
„Určite, mám ohlasy od blízkych a známych, ako aj od kolegov. Kedysi sme mávali interné hodnotenia. Vážil som si napríklad názory kritika Vladimíra Štefka. Dnes vychádzajú kritiky v odborných časopisoch, ale rád porovnávam publicistické názory v Pravde, Denníku N či v Sme. Vždy sa tam objaví niečo podnetné.“ Som zvedavá, či si František Kovár nájde chvíľu, aby si pozrel niečo v televízii ako bežný divák. „Ak mám čas, pozriem si práve obľúbený seriál, aspoň kúsok, aby som bol v obraze. A rád si pozriem aj záznam divadelnej inscenácie, to ma baví. Škoda, že na nové nie sú peniaze.“
Hlaváček stále vtipkuje
No a ešte som raz vyskúšala vytočiť číslo Olda Hlaváčka, ktorému som sa, keď mal deväťdesiatku, nemohla dovolať. Teraz som chvíľu zvonila a zodvihol. Bolo to veľmi príjemné, lebo hlas mal svieži, až na to, že občas som musela na neho kričať. Rozhovor však prebehol v dobrej nálade a so smiechom. Najprv som sa ho opýtala, či aj on mal rád televízne pondelky. Samozrejme, že to potvrdil a povedal, aké je dôležité prichádzať s kvalitným umením cez televíznu obrazovku k ľuďom až do ich domovov. On to robil rád a odmenou mu bola nielen veľká popularita, ale aj kontakt s divákmi. Poznali ho a hovorili s ním.
Foto: Jozef Vavro
Veľmi obľúbený bol napríklad titul Na skle maľované. Zmienil sa, že ho vraj pre obrazovku objavili v Ostrave a že na Ostravu má veľmi dobré spomienky. Samozrejme, všetky príležitosti si vážil a inscenácie ho nabíjali energiou, z ktorej dodnes čerpá.
Foto: Jozef Vavro
Každý vie, že jeho parketou boli relácie, v ktorých sa rozprávali vtipy a žarty. Opýtala som sa teda, či si dnes skôr pamätá vtipy alebo roly z inscenácií. Smial sa, že si už nezaťažuje myseľ, že také fakty si nepotrebuje držať v pamäti. Ale ja drankám: A keby ste mali povedať aspoň jediný vtip? Ktorý by to bol? Napokon sa zamyslí a povie: „Sám život je vtip!“
Čítajte viac Oldo Hlaváček je herec, s ktorým sa smejeme. Dnes má 90 rokov
Obaja sa družne smejeme. Asi je to naozaj tak. Netreba nič brať až tak vážne, za všetkým striehne komika. Ale pri všetkom vtipkovaní si hneď uvedomíme, že život sa nedá zľahčovať, lebo nám hneď podkúri! Pýtam sa teda Olda Hlaváčka, že ak aj je život len vtip, či v ňom vidí zmysel a či ho teší aj v deväťdesiatke. „Pravdaže,“ odpovedá. „To je práve tá záhada, že života nemáme nikdy dosť. Či ho zľahčujeme, či na nás doľahnú smútky a bolesti, či máme dvadsať, či deväťdesiat, stále chceme žiť ďalej. Opýtajte sa hocijakého starého zničeného vydedenca pod mostom, či by radšej so všetkým neskoncoval, a aj on bude lipnúť na živote. Dá mu prednosť pred smrťou.“
Lúčime sa, že si ešte zavoláme a ja myslím na to, že tie televízne pondelky asi zocelili aj náš genetický fond. Však aj ja som písala v článku k deväťdesiatke Olda Hlaváčka, že ho už kvôli veku a osudovým udalostiam premohla melanchólia. A zrazu bolo všetko inak: telefonát plný smiechu a optimizmu.
