Váš úspešný seriál Iveta onedlho pokračuje, čím nás prekvapíte?
So scenáristom Petrom Kolečkom sme sa snažili zachovať to, čím si Iveta získala popularitu, takže sme ju museli trocha vrátiť do Trebišova a vymyslieť jej inú cestu. Prvá séria bola tak trocha rozprávková road movie, ako cesta Popolušky za šťastím. Pokračovanie je o dva diely dlhšie, je drsnejšie, je tam viac postáv a myslím, že je aj lepšie. Kým v prvej sérii sme charaktery postáv len hľadali, teraz sme ich už mali hotové a tým boli herci viac v pohode. Verím, že divákov, ktorí si Ivetu obľúbili pre jej sviežosť a „neopracovanosť“, dvojka nesklame. Nemôžem však chváliť svoju prácu, ale prácu Petra Kolečka.
Vravíte, že dvojka bude drsnejšia, v čom?
Aby to zas nevyzeralo, že sme urobili Tarantina… Bude tam viac z polosveta, aký sa objavil v druhej časti, keď Ivetu privezú do Bratislavy a predajú do bordelu. Ale všetko s Kolečkovoým humorom a so zveličením, takže sa netreba báť. Kým modeling je tvrdý, plný podrazov, ale nezabíja sa tam, tu už ide o krk. Druhá séria je však viac satirická a od druhej polovice naberie ešte iný zvláštny „štich“. Kolečkovi sa podarilo napísať o dva diely viac a dvakrát toľko postáv. Nie je tam toľko pekných dievčat, ale o to viac „podvratnej zábavy“.
Pokračovanie seriálu z „divokého východu“ si vraj vynútili diváci. Nebáli ste sa, že už budete „variť z vody“, ako to aj pri filmových dvojkách hrozí?
Samozrejme, že sme sa báli, ak aj niekto s pokračovaním Ivety počítal, ja určite nie. V prvej sérii príbeh vrcholí na súťaži miss a prirodzeným pokračovaním by bolo, že Iveta ide do sveta. Lenže pridaná hodnota bola v jej východniarstve, ktoré je karikované, za čo sa ospravedlňujem všetkým Trebišovčanom, verím, že človek so zmyslom pre humor také zveličenie pochopí. Príťažlivosť tejto komédie z „divokého východu“ je v tom, čo mám rád aj na Emirovi Kusturicovi alebo v skvelom slovenskom filme Pásla kone na betóne a bude to opäť svieže, pretože herci sú skvelí. Aj skúsení herci ako Zuzka Mauréry či Žeňa Libezňuk svoje postavy už poznali a natáčanie si užívali.
Máte zrejme rád horké komédie, v Ivete je cítiť sarkazmus a na Slovensku je problém dotýkať sa niektorých tém ako viera, národ, rodisko bez toho, aby sa niekto necítil dotknutý. Aké témy sú problematické v Čechách?
Najprv spomeniem, ako som na začiatku vravel Petrovi Kolečkovi, že sa mi to veľmi páči, ale pýtal som sa, kto to bude schvaľovať. Povedal, že schvaľovať to bude on. Kolečko je pritom skutočne veriaci človek, každá druhá scéna sa týka Boha, hovorí sa o Bohu, ale príslušníkov cirkvi zobrazuje silno skarikovane. Popri tých „útokoch“ na cirkev však v jeho scenári lekár dievčaťu povie, nech nechodí na potrat, ako sme videli v prvej sérii. Petr Kolečklo si to naozaj myslí, aj keď vie byť naozaj drsný a v niečích očiach až vulgárny, jeho základ je veľmi cudný a mravný. V druhej sérii je to vidieť ešte viac. Lenže vy ste sa pýtali na tabu…
Áno, či je v Čechách bezpečnejšie niektorých tém sa radšej nedotýkať.
V umeleckom filme alebo v literatúre neexistuje žiadna tabuizovaná téma. Naopak, významné diela vo filme aj v literatúre sa dotýkajú niečoho, na čom nepanuje v spoločnosti zhoda, napríklad povojnový odsun Nemcov. To však nie sú diela určené pre najširšiu spoločnosť, umelecké výpovede a historické knihy nesleduje sto percent ľudí, je to v podstate intelektuálna debata. Petr Kolečko je schopný urobiť veľa pre najširšie publikum, ako v seriáli Iveta, napokon producentom je komerčná televízia – a urobí to spôsobom, že nikoho neurazí. Samozrejme, okrem ľudí, ktorí sa urazia preto, že Trebišov takto hrozne nevyzerá. My to predsa vieme tiež. Natáčali sme to v Bratislave, na periférii!
Hlavná hrdinka prezradila, že teraz vyniknú aj iné postavy.
Alžbeta Ferencová je tu vynikajúca, z môjho pohľadu až berie dych. Okrem nej je tu jej Števo, ktorý sa chce napraviť. Túži sa odtrhnúť od otca, ktorému patrí trebišovský bordel, kde vyrastal. Vo chvíli, keď ho spoločnosť neprijme a šikanuje ho, otočí sa proti nej – a to je v seriáli veľmi dobre znázornené. Kolečko má ten dar, že aj keď sa smeje, tak sa nikomu nevysmieva, a to je super.
Foto: TV JOJ
Účinkujúci herci si pochvaľovali, že ste im nechávali veľkú voľnosť a dopriali improvizáciu. Je to vaše bežná pracovná metóda?
Myslím, že áno, ale nie všetkým hercom to tak vyhovuje alebo na to nie sú pripravení. Napríklad s Aňou Geislerovou sme sa poznali od mojich štrnástich rokov, a keď sme natáčali náš prvý spoločný film Kráska v nesnázích, ona predtým točila so Švankmajerom Šílenství a film Želary. Želary sa natáčali v zime na horách, kam aj techniku vozili na vozoch, lebo autá sa tam nedostali, a všetko muselo byť presné, bol to dobový film. Švankmajer ako tvorca animovaných filmov režíroval dokonca tak, že ani nemal pokope hercov, ktorý mali spolu dialóg. Pavel Liška prišiel hrať dialóg s Janom Třískom, ale Švankmajer mu oznámil, že Tříska už je natočený a ty budeš robiť toto a toto a zastavil ho hoci v polovici vety – tam už je pohľad na Třísku… Ani Geislerovej to vyhovovalo: robila som, čo mi povedal a nič som neriešila. Ja som však bol práve v stave, keď bol štáb najviac zohratý, natáčali sme spolu už piaty film po sebe, tí istí ľudia. Aňa mala po tých dvoch filmoch, práve dojčila malého a ešte k tomu sa sťahovala. Keď prišla na pľac a dostala voľnosť, otočila sa, že odchádza: zavolajte mi, keď budete vedieť, čo chcete! Snažil som sa jej vysvetliť, že to je pre ňu ponuka – a nie naša nepripravenosť.
A zabralo to?
Najprv jej to nevyhovovalo, ale potom ju tá improvizácia začala baviť, aj s Romanom Luknárom, ktorý je podľa mňa geniálny herec. A keď sme spolu natáčali Nevinnosť, už to Aňa vnímala úplne naopak. Večer sme si sadli do vinárne a prepisovali sme scenár na druhý deň, spolu sme prerobili celý záver filmu, v ktorom jej postava zomrie. Zhodli sme sa, že to tak bude lepšie, Všetci na pľaci zostali prekvapení, vraj čo je to za „blbosť“ a či sme to konzultovali so scenáristom. Volal som mu a on povedal: super, tak to tak urobte! Takže sú herci, ktorí sú trebárs v situácii, keď im improvizácia práve nevyhovuje a niektorí to nemajú radi v princípe – ako Ivan Trojan. Nie že by to nevedel, ale necíti sa tak komfortne. Niekomu nevyhovuje byť sám za seba, radšej sa prezlečie do svojej postavy a schová sa za ňu. Podobne som to videl aj u nehercov, keď študenti jazykov skúšali nejakú hru od Apollinaira vo francúzštine. Ten cudzí jazyk ich úplne oslobodil, schovali sa za zaň.
Foto: TV JOJ
Vo vašich filmoch často účinkuje Bolek Polívka a on sa zdá byť majstrom improvizácie.
Ak hovorím o našej spolupráci, nie o jeho divadelných úlohách, tak sa do postavy vždy „obliekol“, nehral seba. Vo filme Pupendo má dosť scén, kde hrá opitého, a vždy to hral triezvy. Nemôžeš hrať opilca, keď si opitý. To potom vyzerá „blbo“. Na plátne pôsobí, akoby bol stále „naliaty“, no nepil počas celého natáčania. A to o ňom zlé jazyky hovoria, že má problém s alkoholom! Ja som ho zažil, keď boli s Jardom Duškom pod parou, pri filme Musíme si pomáhať, a to bolo iba raz, keď hrali jednu krátku záverečnú scénu, dotočnú. Inak nie. A niekedy sa Bolek do roly oblečie natoľko, že je akoby schopný hrať iba samého seba. A je to natoľko podmanivé, že človeka baví pozerať sa naňho. Martina Hubu do filmu Kawasakiho ruža sme natáčali jeden deň – a on za to dostal Českého leva. Je to individuálne.
Takže improvizujete rád?
Ja nielenže improvizujem, ale od čias, keď máme digitálne kamery, natáčam aj skúšky a keď sa scéna vydarí, ani ju už neopakujeme, ide do filmu. Napríklad v seriáli, kde hrá režisér Roman Polák, sme použili skoro polovicu záberov zo skúšky. Niekedy nepoviem ani kameramanom, čo sa bude diať, a vznikajú z toho zaujímavé veci, pretože to natáčajú ako dokument. Ale nie je to samospasiteľná koncepcia, nemenný princíp.
Čítajte viac Prečo známy režisér už niektorým ľuďom ruku nepodá?
Vo svojich filmoch ste mali už veľa vynikajúcich hercov a herečiek a predsa neváhate osloviť aj nehercov alebo začínajúcich hercov, ktorí ešte skúsenosti nemajú. Prečo?
Oni to občerstvujú a nielen pre divákov, aby sa nemuseli dívať len na známe tváre, ale aj pre kolegov. Napríklad Aňa Geislerová vraj nerada hrá s nehercami – lebo keď sú dobrí, tak na nich herec nemá. Ako keď si s vaničkou vylejete dieťa. Skvele to vysvetľoval Forman, že keď je replika nepravdivá, neherec si s ňou neporadí. Herec to nejako „ušarmuje“, oblafne a režisér zistí až v strižni, že to je lož. Neherec to zahrá, len keď je to pravdivé. Forman mal preto asi najväčší cit. Aj v skvelom československom filme Ivana Passera zo 60. rokov Intimní osvětlení hrajú iba neherci a premieta sa doteraz.
Foto: Ivan Majerský
Aj v Ivete máte nehercov…
Tam je kombinácia skvelých skúsených hercov ako Zuzana Mauréry, Milan Ondrík, Dano Fischer, Peter Nádašdi. Potom sú tam školení herci, ktorí hrajú spôsobom, že to na nich nevidno, ako Števo – Michal Kinik. Vyštudoval herectvo na VŠMU, no nehrá v žiadnom divadle, robí žeriavnika, a pritom je to jeden z najtalentovanejších ľudí, akých som stretol. V Ivete hrá jednu z hlavných rolí, srší z neho energia, ani nevieš, kde ju nabral. A pripravuje sa poctivo ako herec, učí sa texty a hovorí, čo mu scenár predpíše. Alžbeta už bola speváčka a tanečnica, teraz je už aj herečka, nemá strach z kamery a je prirodzená. Museli sme sa jej trocha prispôsobiť, pretože ona je v skutočnosti oveľa kultivovanejšia, než má tá Iveta byť, Alžbeta pochádza z dobrej rómskej rodiny… Baví ma kombinovať rôzne typy. Napríklad Bolek aj keď má všetko perfektne naskúšané, vždy povie niečo, čo tam pôvodne nepatrilo, takže pre ňom si herci musia dávať pozor. Keby sa navzájom nepočúvali, boli by „v prdeli“.
Pripomeňte si kultové postavy a scény vo filmoch českého režiséra.
Máte za sebou veľa úspešných vynikajúcich filmov a natáčate aj seriály. Nedívajú sa niektorí ľudia na televíznu tvorbu tak trocha cez prsty?
To už nie je pravda. Seriály natáčajú filmoví režiséri a hrajú v nich filmoví herci. Pravda je, že do 80. rokov hollywoodske hviezdy v televíznych projektoch nehrali. Prelomil to geniálny režisér Mike Nichols v minisérii Anjeli v Amerike, kde hrali Al Pacino a Meryl Streep. Odvtedy sa to úplne zmenilo. Matthew McConaughey a Temný prípad, už sa hrá štvrtá séria. Seriál Mare z Easttownu je jedna z najlepších rolí Kate Winslet. Hovorí sa tomu „quality team“ a niekedy televízne projekty režírujú samotní herci. Pre mňa v tom nie je žiadny rozdiel, okrem času – mám výborného filmového kameramana, filmového strihača… Skoro všetci filmoví tvorcovia robia aj pre televíziu. Myslím, že jedna z mojich najlepších vecí v posledných rokoch bol Rédl, miniséria pre televíziu. Napísal to slovenský scenárista Miro Šifra, odohráva sa v 90. rokoch, keď sa eštebáci skutočne ukrývali, lebo nevedeli, či ich nebudú súdiť. Nakoniec šiel pred súd iba Lorenc a bývalé bezpečnostné zložky komunistického štátu, ŠtB, sa spojili s organizovaným zločinom. A nakoniec investigatívny novinár, ktorý sa roky venuje tejto téme, po premietaní povedal, že to bolo presne tak.
Jan Hřebejk
Narodil sa 27. júna 1967 v Prahe. Vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe. V roku 1993 debutoval celovečerným filmom Šakalí léta, za ktorý získal Českého leva. Neskôr natočil úspešné snímky ako Pelíšky, Pupendo, Kráska v nesnázích, Učiteľka, Nestyda či Musíme si pomáhat, ktorá bola nominovaná na Oscara. Okrem toho režíroval aj seriály Místo činu Plzeň, Až po uši, Boží mlýny, Pozadí událostí či Iveta.
