Držiteľ dvoch Oscarov za viac ako 50 rokov stvárnil množstvo najrôznejších postáv a preslávil typy hrdinov, ktorí sa pre pravdu dokážu vzbúriť proti konvenciám. V neskoršom veku ho trápilo množstvo chorôb a celková zatrpknutosť. Narodil sa pred 100 rokmi, 3. apríla 1924, a zomrel v júli 2004. Vlastný pohreb si detailne naplánoval.
„Sláva bola a je prekliatím môjho života a býval by som sa bez nej obišiel,“ vyhlásil raz tento herec, ktorý sa stal jednou z najväčších legiend kinematografie, ktorý bol rovnako slávny ako kontroverzný, a o ktorého skutočnom ja sa toho príliš nevie.
Od dieťaťa alkoholikov po Oscara
Narodil sa 3. apríla 1924 v Omahe v štáte Nebraska ako tretie dieťa v rodine alkoholikov. Otec ho poslal na vojenskú akadémiu do Minnesoty, čoskoro ho však vylúčili. Neskôr nasledoval svoje dve sestry do New Yorku.
Tam v 40. rokoch študoval herectvo u Stelly Adlerovej, ktorá v ňom objavila schopnosť zbaviť sa nánosu vtedy klasického herectva, spočívajúceho predovšetkým v čo najvybrúsenejšom prednese predpísaných dialógov, a začať čerpať emócie svojich postáv z vlastnej duše. V roku 1944 debutoval na javisku broadwayského Music Box Theatre. A potom už nasledoval strmý vzostup k sláve.
Premiéra Williamsovej hry Električka zvaná Túžba na Broadwayi priniesla na začiatku decembra 1947 senzáciu. Brando v úlohe egoistického hulváta Stanleyho Kowalského udrel ako blesk a rozmetal doterajšiu tradíciu ušľachtilých deklamátorov. Na javisko vniesol zvraty nálad, výbušnú zlobu, ale tiež zraniteľnosť. Odohral celkovo 855 predstavení a potom už sa na javisko nikdy nevrátil.
Čítajte viac Zomrela herečka z kmeňa Apačov známa svojim prejavom na Oscaroch v roku 1973
Pred filmovou kamerou Brando debutoval v roku 1950 v úlohe vojnového paraplegika v snímke Muži Freda Zinnermana. Nasledujúca filmová verzia Električky (1951) mu vyniesla oscarovú nomináciu, zo žiadneho herca nikdy predtým nevyžarovalo toľko agresívnej mužnosti. Jeho šéf gangu motorkárov Johnny v koženej bunde z Divocha v roku 1953 stelesnil povojnovú generačnú revoltu.
Na Oscara však Brando musel počkať po ďalších nomináciách za titulnú úlohu mexického revolucionára v snímke Viva Zapata! (1952) a Marka Antonia v Júliovi Caesarovi (1953). Akademici ocenili jeho mimoriadny výkon v snímke V prístave (1954) režiséra Eliu Kazana. Brandov bývalý boxer Terry Malloy, mafiánsky poskok, tu zároveň zosobňoval zmarené ilúzie o americkom sne.
S ďalšími rokmi sa v Brandovom hereckom registri vŕšili úlohy Napoleona v Désirée (1954), spievajúceho gangstera z muzikálu Frajeri a sadze (1955), japonského tlmočníka v Čajovni U augustového mesiaca (1956), amerického pilota zamilovaného do Japonky v melodráme Sayonara (1957, ďalšie nominácie na Oscara) nemeckého poručíka v Mladých levoch (1958) alebo túlavého muzikanta v ďalšej williamsovskej adaptácii Zostup Orfeov (1959).
Obhajoval pôvodných Američanov
V roku 1961 si Brando vyskúšal aj filmovú réžiu, keď pri nakrúcaní antiwesternu Krivák strojnásobil rozpočet a producenti potom museli zostrihať pôvodnú päťhodinovú podobu. Nasledoval nie príliš vydarený veľkofilm Vzbura na Bounty a ďalej Chaplinova Grófka z Hongkongu.
Zdalo sa, že Brandova povestná revolta je preč. Kúpil si malý atol Tetiaroa (Vtáčí ostrov) vo Francúzskej Polynézii neďaleko Tahiti, kde skúmal solárnu energiu, staval veterné mlyny, zachraňoval korytnačky a vzácne vtáky a očividne si obľúbil plnú chladničku.
No na začiatku 70. rokov prišli ďalšie triumfy. V Coppolovom Krstnom otcovi (1972) sa Brando prevtelil do dokonalého šéfa mafie a bol z toho druhý Oscar. Piatu oscarovú nomináciu mu vyniesla úloha zúfalého vdovca Paula, posadnutého sexom s mladou Francúzkou, v škandalóznom a cenzurovanom Bertolucciho Poslednom tangu v Paríži (1972). V Coppolovom epickom podobenstve vietnamského konfliktu Apokalypsa (1979) sa Brando zase blysol úlohou šialeného plukovníka Kurtza.
Čítajte viac Posledný mohykán zlatej hollywoodskej éry: Kirk Douglas
Jedného z najgeniálnejších hercov všetkých čias však herectvo časom prestalo baviť a hovoril o ňom ako o „nudnej, hlúpej a detinskej práci“, ktorú vykonáva pre peniaze a preto, že v sebe neobjavil talent pre nič hodnotnejšie.
Už v 60. rokoch Brando radikalizoval svoje politické názory, zúčastnil sa na mierových manifestáciách, verejne obhajoval práva Židov a černochov, podpísal petíciu za práva homosexuálov a proti trestu smrti. Vystupoval tiež na obranu pôvodných Američanov, čo demonštroval okrem iného odmietnutím Oscara a Zlatého glóbusu za svoj výkon v Krstnom otcovi.
V osobnom živote postihla Branda tragédia, s ktorou sa nikdy nevyrovnal. Jeho dcéra Cheyenne sa po dlhotrvajúcich depresiách obesila pár rokov po tom, čo jej nevlastný brat Christian zastrelil jej snúbenca, s ktorým bola tehotná. Celkovo mal idol ženských sŕdc dvanásť detí, za legitímne uznal len deväť z nich. Ženatý bol trikrát. Medzi jeho početnými partnerkami boli herečky Anne Kashfiová a Maria (Movita) Castenadaová, Tahiťanka Tarita Teripiaová či Mexičanka Maria Christina Ruizová.
Svoj život delil Brando až do posledných dní medzi pobyt v ústraní na svojom ostrove vo Francúzskej Polynézii a spoločnosť priateľov v Los Angeles. Ku koncu života trpel vážnou srdcovou poruchou, pre cukrovku mu slabol zrak, mal problémy s pľúcami, bol odkázaný na kyslíkový prístroj a používal invalidný vozík.
Pred smrťou sa Brando zveril svojim známym s prianím, ako by mala vyzerať jeho posledná cesta. Nad jeho rakvou by mal pár slov preniesť jeho obľúbenec Jack Nicholson a popol by mal byť rozprášený na tichomorskom atole Tetiaroa (Vtáčí ostrov), kde Brando od 60. rokov často pobýval a do ktorého sa zamiloval, keď tam točil Vzburu na Bounty.
