Obrazy s atraktívnym námetom trhov prezentovala Machatová v Galérii Čin Čin už v novembri 2018, pre publikum môže byť teda zaujímavý jej ďalší vývoj. Téme sa venuje od roku 2016 a na súčasnej výstave ju uzatvára:
„Vystavujem desať obrazov. Dominujú ešte námety z Bruselu, jeden obraz je z bratislavského prostredia a jeden prepája obe tieto prostredia. Vznikali v priebehu troch rokov a pracovala som na nich popri novej sérii obrazov, kde už reflektujem tunajšie prostredie a ktoré predstavím neskôr.“
Návštevníkov výstavy bude iste zaujímať, prečo výtvarníčka bývala v Belgicku. Veď Brusel si viac spájame s politikou, než s umením – čo ju tam teda priviedlo? Machatová hovorí, že do Bruselu sa presťahovala z južného Francúzska, kde bývala niekoľko rokov s priateľmi.
Foto: Archív M. Machatovej.
„Po predaji tamojšej usadlosti som si hľadala vhodné miesto na ateliér v Bruseli. Našla som ho v historickej továrni, bývalej farbiarni, pekne prerobenej na byty a ateliéry. Spriatelila som sa tam aj s náhodne zoskupenou komunitou tvorivých ľudí rôznych generácií a z rôznych sociálnych skupín.
Boli tam výtvarníci, divadelníčka, mladí ľudia, čo robili s novými médiami a filmom, či starší pán, znalec egyptského a afrického umenia, u ktorého to vyzeralo takmer ako v múzeu. Štvrť Marolles je veľmi živá a pestrá. Sú tam obchody so starožitnosťami aj známym blším trhom, okolo ktorého som chodila každý deň. Obyvateľstvo štvrte bolo rôznorodé a toto prostredie na mňa pôsobilo veľmi inšpiratívne.“
Výklady ako panoptiká
K Bruselu sa viažu mená výtvarníkov, ktorí dnes už patria k špičkám svetového umenia. Silná je najmä surrealistická tradícia (stojí za to sa s ňou tiež oboznámiť). Pociťovala ju aj Machatová:
„Brusel má pre mňa aj vďaka Paulovi Delvauxovi a René Magrittovi stále trochu surreálnu atmosféru. Tá je – iným spôsobom – prítomná aj v prácach súčasného maliara Michaëla Borremansa.“
Niektoré výklady v tejto štvrti vraj vďaka tejto výtvarnej tradícii pôsobia ako panoptiká alebo ako výjavy zo Švankmajerových filmov! Aj Brusel je teda umelecký.
Čítajte viac Výtvarníčka Dorota Sadovská: Cez monitor sa nám pohľady nestretnú
„Mesto neoplýva krásou ako, povedzme, Paríž, pôsobí skôr kolážovo. Vysoká hranatá budova stojí napríklad hocikde uprostred historickej štvrte. Sivé dlaždice, budovy, vlhký vzduch a často zatiahnutá obloha dávajú viac vyniknúť farbám, ktoré žiaria zvnútra, alebo ako keby boli osvetlené. Je to úplne iné svetlo, aké som vnímala na juhu,“ približuje výtvarníčka.
Súkromie na námestí
Máriu Machatovú najskôr zaujalo, ako bizarne pôsobia na látkach rozložené rôznorodé predmety, ktoré spolu vôbec nesúvisia. Vytvárali zvláštne inštalácie a nečakané konštelácie.
„V zátišiach na trhu sa miešalo vysoké s nízkym, sakrálne s profánnym, gýč s priemerom, a to všetko naznačovalo, ako sa mení spoločnosť.“
Je zvláštne vidieť osobné predmety konkrétnych ľudí zrazu vonku, napríklad na námestí. Aj pre tú zverejnenú intimitu majú ľudia blšie trhy radi. Umelkyňa však z témy získala podstatnejšie hodnoty.
„V obrazoch ma viac ako predmety samotné zaujímali situácie a konštelácie, ktoré vytvárali. Jednak v rovine vizuálnych vzťahov – tvarov a farieb, ako aj vo významovej rovine. Blšie trhy ponúkajú bohatosť vizuálnych podnetov, ale aj priestor pre imagináciu.“
Na Slovensku však výtvarníčka blšie trhy programovo nevyhľadáva. Vie oceniť krásu a dizajn starého predmetu, no chýba jej zberateľská vášeň.
