Panovalo tam ružové prítmie, ako keby z jeho obrazov vystupovala typická červeň. On sám bol elegantný, dôstojný, v obleku a s motýlikom. Bol to významný umelec, o ktorom sa veľa hovorilo. Aspoň v umeleckom svete. Mal rešpekt, ale mal aj svoje maniere.
Hovorilo sa, že je náladový, na seba veľmi citlivý, a tak som mala pred rozhovorom s ním trému. Našťastie, rozhovoril sa a dnes sú to vzácne svedectvá. Pri stretnutí bolo na prvý pohľad jasné, že Fulla sa zo svojej galérie teší, ale aj vtedy frflal (ľudia ho nazývali aj frflošom), že nie je všetko po technickej stránke ideálne. Dnešný stav by ho asi dorazil.
Inak bol však spokojný. Pôsobil ako nejaký gróf vo svojom zámku, trocha unudený, až mierne otrávený, ale keď hovoril o svojom diele, ožíval, až žiaril. Bol to skrátka zvláštny, nesmierne pôsobivý človek. Sebavedomý, ale v praktickom živote potreboval oporu.
Foto: Slovenská národná galéria
Prvú manželku Juliánu Kláru veľmi miloval, prežil s ňou najkrajšie roky života. Bola to pekná a zaujímavá žena. Žiaľ, náhle mu zomrela. Bolo to v roku 1962, bývali vtedy v Žiline a mali plno plánov. Napríklad aj na zriadenie galérie, čo bol vraj práve nápad manželky.
Keď ovdovel, zostal maliar celkom bezradný. Nevedel žiť sám, a tak sa vrátil do Ružomberka, kde mal sestry. A tam sa aj začala stavať v šesťdesiatych rokoch jeho galéria. V čase, keď sme sa stretli, bola už teda galéria postavená a Ľudovít Fulla bol práve čerstvo ženatý s druhou manželkou Annou. Zoznámil sa s ňou vraj na liečení v kúpeľoch.
Bola ošetrovateľkou, a tak sa o Fullu mohla starať aj po zdravotnej stránke, čo všetci uvítali. Fulla sa totiž blížil k sedemdesiatke a mal zdravotné problémy. Všetci blízki si teda vydýchli, že obrazy sú v galérii v bezpečí a Fulla tiež. Bál sa o svoje zdravie, ale ešte viac sa bál o svoje obrazy.
Foto: Archív SNG
Tie nikdy nechcel predávať, ani pustiť z domu. Nebol to tovar, ale časť jeho samého. Napokon tie najdôležitejšie diela venoval štátu, dostal pre ne galériu s ateliérom a bytom. Radoval sa, že to raz a navždy vybavil, veril, že na štát sa dá spoľahnúť.
Cítil sa mladší
Náš rozhovor prebiehal na prízemí galérie, v hale, z ktorej viedli schody hore do ateliéru. Išli sme aj tam. Práve mal rozmaľované obrazy s témami jarné vody, súmrak a vidiecke námestíčko. Všimla som si, že blazeovaný elegán má pri pohľade na svoje diela zrazu v očiach iskričky. Na svoje obrazy sa stále pozeral s úľubou, ale aj skúmavo. Akoby ich stále aj prehodnocoval.
Opýtala som sa ho, či sa v tých obrazoch vidí, či sú ako on. „Myslím, že som taký ako tie obrazy. Akože inak? Tak sa cítim, ako to je na obrazoch a naopak, maľujem tak, ako sa cítim. Vrelo, radostne a mladistvo. Môj svet je farebný a plný života. Čože tá sedemdesiatka – to sú len cifry. Ale keď už mám merať životný elán ciframi, tak ja sa cítim na päťdesiatku,“ pochválil sa mi Fulla, ktorý mal jubileum osláviť o dva mesiace.
Foto: Slovenská národná galéria
Lekár mu vtedy dovolil pracovať dve hodiny denne, viac by ale aj tak nevládal. Povedal mi, že vydrží pracovať asi hodinu a pol, no za slnečných dní aj tri hodiny. Je to vraj najlepšia medicína: „Ráno vstávam o ôsmej, po raňajkách maľujem, popoludní si oddýchnem a idem na prechádzku. Večer televízia alebo kniha. Začal som sa vracať k starým knihám, napríklad Zelené roky od Cronina. Často ale siahnem aj po odbornej literatúre.“
Rozprával mi a pritom sme chodili okolo obrazov. Pieseň a práca, jánošíkovské motívy, slovenské nevesty, mestské námety… Bola som zvedavá, či si robí skice alebo ide naostro.
„Moje obrazy nevznikali náhle. Kadiaľ som chodil, tadiaľ som nosil skicár. Hoci aj celkom maličký bloček s ceruzkou. Tým sa začínala moja príprava na dielo. Desiatkami záznamov, nákresov, nápadov. K obrazu som mal obyčajne aj veľa štúdií. Nepredával som. Živil som sa, ako sa dalo – ilustráciou, grafikou, občas som urobil niečo pre divadlo.
Ale najmä som vyučoval na rôznych školách. Chcel som, aby to najlepšie, čo vytvorím, zostalo pokope, aby som mal pri tvorbe obrazov pocit úplnej slobody. Snažil som sa byť finančne nezávislý, aby ma nič neovplyvňovalo. Maľoval som len z čistej tvorivej radosti, z vášne, nezištne. Nie pre čiesi súkromie, ale pre potrebu svoju a najmä svojho ľudu.“
Foto: Slovenská národná galéria
Dva týždne v Paríži
Stále je to úžasné: v roku 1937 získal Ľudovít Fulla Grand Prix na svetovej výstave v Paríži. Musel byť vtedy veľmi šťastný! Mala som možnosť priamo sa ho opýtať, aké to bolo. Chcela som počuť od neho, aké mal pocity. Bol šťastný?
„Ťažko povedať, kedy je človek šťastný. Ten pocit si uvedomí až po čase. Ale možno som vtedy šťastný bol, spomienka na tie chvíle mi je príjemná. Tešilo ma, že mám ešte len 35 rokov a v takom veku má šťastie inú hodnotu, než u staršieho. U mladého človeka to je určitá forma energie – chuť žiť, pracovať, snívať. Keď som dostal Grand Prix, strávili sme s manželkou v Paríži dva krásne týždne. Mali sme byť dlhšie, ale minuli sa nám peniaze a mňa aj ťahalo späť do roboty.“
Čítajte viac Fullove diela idú dočasne do depozitára
Fulla teda spoznal svet, študoval v Prahe, ocenili ho v Paríži, žil na rôznych miestach Slovenska, ale napokon sa vrátil do rodného Ružomberka. Prečo vlastne? Prečo nie napríklad Praha, kde ho tiež uznávali a kde vyštudoval?
„Pôvodne som sa nemienil usadiť v Ružomberku. Moja galéria mala byť v Piešťanoch, mysleli sme so ženou, že sa usadíme tam. Ovdovel som však a vrátil som sa do rodného mesta, k svojim sestrám. Teraz som rád, že som v Ružomberku. Je tu pokoj. Ja by som dnes už ani do Bratislavy nešiel. Bude to onedlho metropola, ale aj so všetkými neresťami – autá, hluk, ruch, veľké vzdialenosti, všade plno ľudí…
Foto: Archív SNG
Nedávno som bol v Bratislave. Zašiel som do obchodu sotva na päť minút a už vidím, ako mi auto odťahujú na tom červenom monštre. Nuž, musel som si ho vykúpiť. Kedysi bola Bratislava príjemná, tichá a plná viech. Na takú rád spomínam a obraz takejto Bratislavy visí v mojej pracovni. Ako jediný má pevné a definitívne miesto. Často sa naň pozerám.“
Povedz, čo kreslíš
Majster Fulla síce tvrdí, že obraz musí byť predovšetkým pekný, čo sa zdá povedané veľmi jednoducho, ale on patrí k výtvarníkom – mysliteľom! Spolu s Mikulášom Galandom aj napísali a vydali noviny, známe ako Súkromné listy.
Bola to rukavička hodená odporcom moderného umenia a podnet, aby si umelci vedeli svoju tvorbu aj slovne obhájiť, teoreticky sa vyjadriť. Súkromné listy mali byť tribúnou boja o nové umelecké smery, o nové maliarstvo. Dialo sa to v roku 1930 a ja som sa v roku 1977 Fullu opýtala, či sa to naplnilo.
„Myslím, že áno. Dnes sa síce stali z aktuálnych novín historickým dokumentom, ale vtedy mali svoj význam. Cítili sme potrebu nielen tvoriť, ale aj slovom formulovať program, vedieť si filozoficky obhájiť dielo. Potrebovali sme komunikovať s ostatnou slovenskou inteligenciou, vysloviť to, čo si myslíme a čo o maliarstve vieme.
Foto: Slovenská národná galéria
Podali sme ruky ľuďom, ktorí ešte nepochopili, a tak sme sa s Galandom pokúsili sformulovať svoje umelecké krédo v Súkromných listoch. Dnes to už nie je nič nové, no v tých časoch to bol priekopnícky čin. Ja vám však prezradím (šepkal mi s úsmevom) aj jedno zo svojich základných kritérií, podľa ktorých sa riadim: obraz musí byť predovšetkým pekný. To je jeho základná funkcia, základné poslanie. Inak prestáva byť umením, stráca zmysel. Pekný obsahom i formou.“
Spomínam si, že vtedajší mladí umelci, keď rozhovor vyšiel, tento Fullov výrok ironicky komentovali. Tiež ale s úsmevom.
Vždy je zaujímavé pátrať po tom, kde sa vzal talent. Po kom ho mal Fulla? Spomínal, že staršia sestra tiež mala vzťah k výtvarnému umeniu, ale neboli na to podmienky.
„Moja mamička maľovala. Prirodzene, keď sa vydala, musela sa starať o rodinu a už nemala čas na také zábavky, za aké sa maľovanie kedysi rátalo. Mám tu jeden obrázok, pamiatku na ňu, kresbu dvora s vysokým plotom. Je to pekné, precízne a má to náladu. Mám ho rád, visieval nad mojou detskou postieľkou. V škole som kreslil aj za suseda v lavici, chodil som na nepovinné kreslenie. Profesor ma mal rád a urovnával mi to v iných predmetoch, ktoré som zanedbával.
A profesorka Turcerová – Devečková mi potom poradila Prahu. Prihlásil som sa na akadémiu. Najprv som nepochodil. Mali sme nakresliť živý model a to som nikdy predtým nerobil. Neprijali ma. Rok som strávil v Bratislave a o rok som sa dostal na pražskú umeleckú priemyslovku. A teraz som šťastný tu, v Ružomberku.“
Foto: Eva Štenclová, Pravda
Ľudovít Fulla sa naozaj aj počas tohto nášho stretnutia nadchýnal, že takého mesta, ako Ružomberok, už niet. Azda ešte Banská Štiavnica. Na tú si tiež rád spomínal, cítil sa tam ako v Andersenovej krajine. Ale Ružomberok je vraj pre neho ešte krajší! Okolie, poloha a ešte čosi, čo sa ani nedá vypovedať, na to ho treba dôverne poznať.
„Na krôčik od mesta sú hory, jedna dolina krajšia ako druhá, len škoda, že spoločenský život je tu dosť chabý. Zišla by sa nám nejaká vysoká škola, najradšej textilná. Krásu Ružomberka poznávam podnes. Na príkaz lekára musím prejsť denne 10 000 krokov. To je sedem-osem kilometrov. Obyčajne chodím po jazero do Hrabova a späť. Potom sa túlam ešte po uliciach mesta. V týchto dňoch som dostal zaujímavý darček – krokomer. Vnútri je kyvadielko, zaznamenáva počet krokov na ciferníčku. Aj tak sa bavím a kontrolujem výkon.“
