Vaša videoinštalácia Dážď mala premiéru v roku 2020 v Paríži. Kde bola vo Francúzsku inštalovaná a ako ju tam prijali? Pochopili, prečo pršia prsty z neba? Nutnosť blízkosti iného človeka ste totiž vyjadrili celkom nečakane.
V Paríži bolo video La Pluie – Dážď umiestnené ako oživená fasáda na kultúrnom centre EP7. Nachádza sa neďaleko vchodu do Mitterrandovej knižnice, teda vo veľmi dobrej štvrti. Ale v septembri 2020 som tam pre protipandemické opatrenia nemohla vycestovať. Fotograf Peter Župník, ktorý žije v Paríži, mi vtedy pomohol s nafotením a natočením materiálu pre video. Ľudskosť, skutočná blízkosť a pozornosť iného sú nenahraditeľné. Napriek tomu, že pre život potrebujeme rozličné predmety, najdôležitejšími ostávajú vzťahy medzi nami. Stekajúce dotyky virtuálnych prstov nám možno trochu pripomenú dôležitú prítomnosť ľudí, nielen vecí. Predmety a zážitky majú vždy väčšiu hodnotu v ich zdieľaní s inými. Isté černošské príslovie to hovorí ešte jednoznačnejšie: „Liekom na každú bolesť človeka je – iný človek.“
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Je ťažké pripraviť projekt, ktorý svieti do noci na fasáde? Vy ste si budovu na Landererovej vybrali sama alebo vám ju ponúkli?
Priniesť tento projekt do Bratislavy sme sa s festivalom Biela noc snažili už dva roky. Mohlo to byť u nás ešte skôr ako v Paríži. Podmienkou však bola rýchlosť pohybu vizuálnych prvkov. Na pôvodnom videu pomalé kvapkanie prechádza z lenivého tempa do mrholenia, čoraz hustejšie a rýchlejšie až do lejaku a nakoniec príde poriadna sprcha. Tá sa zleje do súvislej steny. Hukot, ktorý sa stane tichom. A potom sa zase všetko obracia naspäť k pozvoľnému pádu. No LED plocha na križovatke má obmedzenia, aby nerušila koncentráciu vodičov. Takže napokon budú prsty v Bratislave len "mrholiť”. A aj tu sa dá použiť jedno príslovie – Keď neprší, aspoň kvapká.
Foto: archív Doroty Sadovskej
Vyžaduje si takýto zámer aj technické znalosti? Je na to potrebný tím, v ktorom sú tiež odborníci na digitálne technológie? Obmedzuje vás to v tvorbe alebo naopak – otvára vám technika nové priestory?
Dnešné technológie sú čoraz výkonnejšie a pribúda aj viac schopných ľudí. Za pomoc s animáciou a strihom ďakujem dvom šikovným kamarátom: Jakubovi Pišekovi a Emme Záhradníkovej. Digitálne umenie ma priťahuje, stále sa k nemu vraciam. V roku 2015 som napríklad mala možnosť reprezentovať Slovensko aj na Ars Electronica v Linci a v rovnakom roku som v Japonsku dostala cenu za mediálne umenie. S technológiami v našich životoch je to podobné, ako sa hovorí v prísloví o prírodných živloch – dobrý sluha, ale zlý pán.
Foto: archív Doroty Sadovskej
Okrem svetelnej inštalácie dažďa prstov sa 16. 9. začína aj výstava vašich diel Adam a Eva na Veternej ulici v Dome Quo Vadis, ktorá potrvá do 16. októbra. Ide vraj o večnú tému pokušenia, ktoré dnes mimoriadne prekvitá. Viete odolávať pokušeniam? Inšpiruje vás tento zápas? Uvidíme to na výstave?
Z výkladov oslovujú okoloidúcich obrazy, oleje na plátne. Svetlo k nim preniká cez rozrezané časti plátna a predierajúc sa linkou rezu, kreslí postavy, príbeh Adama a Evy. Obaja majú štylizované jablko. Ponúkajú ho ako otázku tým, ktorí veria lacným polopravdám, šťavnatým klebetám, zvodne pohodlným predsudkom či uhrančivo zjednodušeným konšpiráciám. A za očakávanou otázkou, či odoláme, sa pomaly vynára aj iná, nová: čo my sami ponúkame tým okolo nás? Kde je a aké je to naše jablko? A koľko je v ňom pravdy.
Foto: archív Doroty Sadovskej
Čítajte viac Výtvarníčka Dorota Sadovská: Cez monitor sa nám pohľady nestretnú
