Od vypuknutia konfliktu na Donbase ste boli na Ukrajine nespočetnekrát. Ako vnímate aktuálnu vojnu v kontexte mediálnych obrazov, podľa ktorých si príjemca správ vytvára obraz o tejto udalosti?
V súvislosti s novou, aktuálnou fázou vojny sa demaskovala minulosť. Otvorene sa vyhlásilo, že vojnu začalo Rusko. Ľudia, ktorí konflikt od úplného začiatku sledovali, o tom nepochybovali, ale vďaka ruskej propagande presahujúcej do celého sveta sa podarilo zasiať neistotu. Málokto vedel, čo sa na Ukrajine skutočne deje. Dobrá správa teda je, že tieto skutočnosti boli spätne vyjasnené až do roku 2014, keď sa konflikt na Donbase začal.
Ako vyzerá Ukrajina aktuálne, keď má skúsenosť s tvrdou vojnou?
Prekvapuje ma, ako zvláda trištvrte roka vojny na svojom území. Dá sa povedať, že ako štát stále funguje. Nedošlo tam ku kolapsu, viete sa vyspať v hoteli, najesť v reštaurácii, s istými obmedzeniami aj natankovať. No často mám z našich médií pocit, že až príliš vyzdvihujú ukrajinské úspechy. Môže to v ľuďoch, ktorí na Ukrajine neboli alebo dianie nesledujú detailne, vyvolávať pocit prehnaného optimizmu. Ten je predčasný. Ukrajinu čaká veľmi náročná zima a málokto sa odváži predpovedať, aký bude ďalší vývoj vojny. Ja osobne nepochybujem, že Ukrajina túto vojnu vyhrá.
Foto: Aleksandr Čekmeňov
Na Ukrajine fotíte, ale aj nakrúcate film Mir Vam 2, v ktorom mapujete príbeh vojnovej krajiny. Vycestovali ste s nápadom na film?
Nakrúcanie sa začalo z nevyhnutnosti. Keď som sa dozvedel, že na Ukrajinu zaútočila Ruská federácia plnou silou, okamžite som tam vycestoval. Roky žijem v tom, že Rusi majú fantasticky silnú, zorganizovanú, špičkovo vybavenú armádu a netušil som, čo sa stane. Šiel som tam s cieľom zaznamenávať, najmä fotografovať, pretože konflikt tam fotím niekoľko rokov. Nakrúcanie bolo teda podružné a prvotne mala vzniknúť reportáž. Ako sa vojna vyvíjala, uvedomil som si, že udalosti unesú film.
Dokumentovali ste viaceré vojny, orientujete sa v konfliktoch. Zaskočil vás vývoj udalostí po februárovej invázii?
Prvé dni som si naozaj myslel, že budem na Ukrajine pár dní, kým ma ruskí vojaci nezadržia spolu s ďalšími novinármi, a budem len dúfať, že nás pošlú domov.
Čítajte viac Zaostrujú na obnaženú podobu sveta
Aký filmový príbeh sa skladá?
Do žiadneho veľkého experimentu sa nepúšťam. Film Mir Vam (2016) si prekvapujúco našiel svoje publikum a je obľúbený. Oba filmy spája nielen téma, ale do filmu opäť komponujem fotografie, ktoré vznikajú na miestach pri rozhovoroch s ľuďmi. Film je cesta, ktorú naozaj absolvujem. Prepájam epizódy z rôznych miest, kde sa zoznamujem a nakrátko pristavujem pri ľuďoch zasiahnutých vojnou. Nie je to však film o mne, je to film o Ukrajincoch. Ja som len spojovník celej mozaiky.
Foto: Juraj Mravec
Aký vzťah vzniká medzi vami a respondentmi?
S väčšinou zo zaznamenaných ľudí prežijem miniepizódu, strávime spolu istý čas. Počas vojny plynie čas veľmi intenzívne. Aj za jediný deň vie vzniknúť silné puto. Je to omnoho naliehavejšie ako v bežnej realite.
Pri tejto vojne je jasné, že Rusko napadlo a okupuje susednú krajinu. No sú aj štáty a miesta, ktoré ste navštívili, ale konflikt je komplikovanejší. Je možné zachovať si objektívny odstup, aj napriek tomu, že na určitú stranu sa pravdepodobne zakaždým prikloníte?
Keď som prišiel na prvú služobnú cestu do Iraku, bol som zmätený, pretože je tam množina frakcií. Vtedy bolo jasné, že záporní sú ISIS. Zorientovať sa dá len vtedy, ak tému študujete dopodrobna a vediete dialógy s miestnymi. Trvá, kým zistíte, ako to funguje. Napríklad v Arménsku som strávil už viac ako polovicu roka a dovolím si tvrdiť, že dnes má málokto na Slovensku také hlboké vedomosti o Arménoch a ich histórii. My dokumentaristi, ktorí takto trávime dlhý čas s určitou témou, sa svojím spôsobom stávame aj expertmi na tú-ktorú oblasť.
Ako vnímajú fenomén vojny v Arménsku?
Arménsko je krajina vo svojej novodobej histórii veľmi ťažko skúšaná. Na začiatku 20. storočia na Arménoch spáchala genocídu Osmanská ríša. Aj na ich území sa do udalostí masívne mieša Rusko. Každý, kto chcel v Arménsku úplnú nezávislosť, bol nejakým spôsobom odstránený a figurovali v tom Rusi. Arméni sú veľmi silní nacionalisti a považujú sa za najstarší národ sveta. Je tam veľká chudoba a obrovská korupcia viditeľná na každom kroku.
Foto: Juraj Mravec
Ako Arménov aktuálne ovplyvňuje vojna na Ukrajine?
Mnohí obyvatelia sú stále silne proruskí. Aj napriek tomu, že nedávno na ich územie zaútočil jednodňovou ofenzívou Azerbajdžan. Spoločnosť je teda rozdelená, aj keď oficiálne stanovisko z Arménska vyhlásilo Rusko za slabého partnera. Začínajú sa tam navyše zapájať Američania. Mám však pocit, že väčšina ľudí si tam uvedomuje, že orientácia na Rusko nie je pre ich krajinu ideálna cesta.
Môžete prezradiť, aký príbeh vás tam ako filmára pritiahol?
V roku 2020 som sa zúčastnil na vojne v Náhornom Karabachu a veľmi som obdivoval arménskych vojakov. Bojovali proti značnej technickej aj profesionálnej presile. Arménska armáda je zložená z chlapcov v základnej vojenskej službe. Taký vojak nikdy nemôže dosiahnuť úroveň vojaka profesionálnej armády.
Čítajte viac Juraj Mravec mladší: Viac nenávisti ničomu nepomôže
S obdivom a hrôzou som sledoval, čím si prechádzajú, a povedal som si, že sa skamarátim z jedným z vojakov, ktorí to prežili a vracajú sa domov. Tak sa aj stalo a nakrúcam film o jednej rodine. Môj záujem sa však rozvetvil, pretože protagonista má mladšieho brata, ktorého čaká povinná vojenská služba. V Arménsku musí absolvovať vojenský výcvik každý muž. Sledujem teda vzťah dvoch bratov v mladom veku žijúcich v realite Arménska.
Aká je tam kultúra vojny a ako ju vníma spoločnosť?
Arménska spoločnosť je veľmi militantná a muži nielenže musia ísť do armády, ale aj chcú. Podľa toho sú v spoločnosti posudzovaní. Tí, ktorí vojensky neslúžili, nemajú žiadny status.
V čom je ukrajinská spoločnosť vo vojnovej situácii príkladná pre iné krajiny?
Len veľmi okrajovo si uvedomujeme, čím si tam ľudia každý deň prechádzajú. Po príchode je vždy veľmi náročné nanovo sa zžiť s tým, že môžete byť kedykoľvek zbombardovaný a zasiahnutý raketou. Ceny stúpajú, krajina ekonomicky rapídne upadá a podmienky na život sú extrémne náročné. Obyvatelia sledujú, ako sa ich vlastná krajina mení k horšiemu. Nevidieť z tejto situácie rýchle východisko je psychicky náročné. To, že situáciu mnohí zvládajú, považujem za obdivuhodné.
Čítajte viac Ruiny aj usmiaty snehuliak. Na Bratislavskom hrade otvorili výstavu o Mariupoli
Som presvedčený, že keď Ukrajina vojnu vyhrá, bude to skvelá krajina na život, pretože už celý svet vie, čo v sebe Ukrajina nesie. Predpokladám, že do rozvoja prídu veľké investície, ale čo je najdôležitejšie, ukrajinská spoločnosť si bude vážiť svoju slobodu. Práve to absolútne absentuje v slovenskej mentalite. Akoby sme ku všetkému prišli takmer zadarmo. Dnes môžeme vidieť, ako ľudia podliehajú populistom a volia krajne extrémistické a fašistické strany. Je to výsledok toho, že si nevážime slobodu.
Asi je to volaním po podobnej hraničnej situácii. Aby sme „padli na hubu“ a nanovo preskladali svoje hodnoty.
Nikto si nepraje, aby bola na Slovensku vojna, ale pravdou je, že až keď sa ľudia vyskytnú v hraničných situáciách, začnú si vážiť bežné veci. Tí, ktorí vojnu nezažili, berú všetko vrátane slobody ako samozrejmosť.
Ako prispôsobujete tvorivý proces extrémnym podmienkam vojny?
Je to aj zložitejšie, a zároveň aj jednoduchšie, ako nakrúcať v iných podmienkach. Jednoduchosť spočíva v intenzite prostredia. Kdekoľvek vytiahnete kameru, začína sa perfektný záber. Negatívom je, že pri tom môžete umrieť. Keď zariskujem a oplatí sa to, fotografie a nakrútený materiál mi za to stoja a z toho mám najväčšiu radosť.
Aké boli začiatky?
Keď som bol prvýkrát na Donbase, uvedomil som si, aké je to nebezpečné. Aj napriek tomu, že konflikt bol vtedy ešte síce aktívny, ale pokojnejší. Takže to bol dobrý úvod do témy. A potom prišla výrazná šoková terapia, keď som sa pridal ku kurdskej pešmerge v ofenzíve na Mosul. To bol krst ohňom. Vydržal som tam rok, takže dnes už v takomto prostredí viem pracovať.
Foto: Juraj Mravec
Môže z vojny vzísť aj niečo pozitívne?
Ťažko povedať, či je na vojne niečo dobré. Ako som však povedal, keď Ukrajinci túto vojnu vyhrajú, budú si svoju slobodu naozaj ceniť. Nielen jedna generácia z toho bude čerpať. Bude to utužovať národ. Ale žiadnemu národu ani krajine neprajem, aby túto hodnotu v sebe našli za takúto cenu. Na vojne nie je dobré absolútne nič.
Máte v tejto vojne medzi dokumentaristami svojich hrdinov?
Vyzdvihujem prácu dvoch ukrajinských fotografov Jevgenij Maloletka a Mstislava Černova, ktorí boli ako jediní fotografi v Mariuopole a nanovo definovali pojem vojnová fotografia. Bez ich práce by sme nevedeli o tých najväčších hrôzach, ktoré sa v tejto oblasti udiali. Sú pre mňa absolútne idoly, ktoré nikto neprekonal.
Moje výlety na Ukrajinu sú v porovnaní s nimi luxusné dovolenky. Netušili, či sa odtiaľ vrátia živí, či nepadnú do ruského zajatia a nebudú mučení. Odhaduje sa, že v Mariuopole umrelo viac ako stotisíc civilistov. Celé mesto ľahlo a príbehy, ktoré ako svedkovia rozprávali, sú absolútne šialené. Záber zranenej tehotnej ženy na nosidlách je taký silný, že prehluší milión správ. Definuje vojnovú fotografiu a stelesňuje jej obrovský zmysel.
