Cyklus Vlny ste vytvorili ešte počas pandémie covidu. Vložili ste do nich silu, ktorú ste čerpali z Dunaja, pri ktorom aj v Bratislave bývate. Ako teraz, po čase a v celkom inom prostredí – v Bruseli – tieto obrazy na divákov pôsobili?
Téma vody je Belgičanom veľmi blízka. Prvé, čo mi povedali návštevníci, bolo: Vieš, Radostina, my nemáme v Bruseli takú veľkú rieku ako Dunaj, mame len kanál, ale veríme že aj naše mesto a príroda ťa budú inšpirovať. Je pravda, že vodné cesty v Belgicku boli a sú aj teraz veľmi dôležité pre obyvateľstvo. Sú to časti krajiny, ktoré ležia pod hladinou mora a sú od neho chránené hrádzami. Vo vnútrozemí sú mnohé úrodné údolia zavlažované kanálmi. Neraz v minulosti boli mestá a dediny popri kanáloch zatopené. Voda je dôležitá pre život, ale môže aj ničiť životy, domy, všetko… Myslím, že moje myšlienky a emócie, ktoré vyjadrujem obrazmi, pochopili správne: niekedy sa pod povrchom jemných vĺn a hravých odrazov svetla môže skrývať hlboká emócia – obavy, strach z neznámej hlbočiny. Strach z neznáma, ktorý sme všetci cítili v čase pandémie.
Foto: MARTINA RÖTLINGOVÁ, MÁRIA KLAUČOVÁ
Počas celého trvania výstavy zostávate v Bruseli. Čo si pôjdete pozrieť?
Zostávam do konca júla a určite si pôjdem pozrieť múzeá a galérie. Momentálne prebiehajú slávnosti spojené so 125. výročím narodenia Reného Magritta a po celom meste sú rozmiestnené koláže s detailmi z jeho obrazov. Určite si teda čo najskôr pôjdem pozrieť múzeum Magritta. Takisto mám v pláne navštíviť kultúrne centrum BOZAR Centre for Fine Arts, ale aj iné galérie, ktoré budú otvorené počas letnej sezóny.
Čo máte nové v živote? Stále vás inšpiruje Dunaj? Nachádzate v rieke stále nové podnety?
K téme vody sa vždy nevdojak vraciam, možno je v tom kúsok nostalgie, možno je to spôsob, ako sa sústrediť na akési vnútorné krajiny a vlnenia, ktoré síce vznikajú na základe videného v prírode, ale skôr odrážajú moje emócie a úvahy, akési vnútorne autoportréty. Samozrejme, pribúdajú aj iné témy a na výstave v decembri predstavím, čomu sa venujem práve teraz.
Foto: MARTINA RÖTLINGOVÁ, MÁRIA KLAUČOVÁ
Pripomeňte, ako ste sa po štúdiu v Plovdive a v Sofii dostali na Slovensko a do Devína. Máte rada aj Devínsky hrad, chodíte tam?
Prišla som do Bratislavy ako študentka. Moja mama učila na bulharskej škole, a tak som sa sem dostala aj ja. Neplánovala som prísť na Slovensko, ale stalo sa, a zostala som tu žiť s rodinou. Manžel je tiež z Bulharska, narodili sa nám deti, mame dvoch chlapcov. V podstate sa doma rozprávame len po bulharsky, čiže mám svoje bulharské zázemie na Slovensku. Devínsky hrad je miesto plné inšpirácie. Mám rada ten pohľad zhora, kde vidieť ďaleko, najmä západy slnka sú tam fantastické. Od príchodu na Slovensko sa mi táto časť veľmi páčila a keď sa vyskytla príležitosť bývať v Devíne, neváhali sme.
Skamarátili ste sa aj s Devínčanmi?
Veľmi úprimne, ani nemám čas na nové kontakty v Devíne, ale poznám kolegov umelcov a občas sa stretávame. Cez deň pracujem a snažím sa aspoň večer nájsť si čas na prechádzky pri rieke. Z nášho domu tu máme na hrádzu smerom k hradu len sto metrov. Mám mimoriadne rada miesto, kde sa Morava vlieva do Dunaja. A mám pocit, že tam už poznám každú vlnu alebo miesto, kde sa vytvárajú vlnenia a víry.
Foto: MARTINA RÖTLINGOVÁ, MÁRIA KLAUČOVÁ
Zaujímajú vás aj iné vody než Dunaj? Maľujete aj more? Chodíte k nemu do Bulharska? Vraj ste sa narodili blízo severného pobrežia Čierneho mora – je iný kontakt s riekou a s morom? V čom?
Narodila som sa blízko Černeho mora, každý rok chodievame pravidelne k moru. Moje detstvo je spojené s piesočnými plážami v Albene a krásnou prírodou a históriou mesta Balčik na severnom pobreží Bulharska, kde sa nachádza letné sídlo – zámok rumunskej kráľovnej Márie a nádherná prímorská botanická záhrada. Kedysi som mala pocit, že rieka mi nahrádza pocit, ako by som bola pri mori doma v Bulharsku. Ale nie je to tak. Rieka je iná. A páči sa mi jej sila a tok, energia, ktorú so sebou prináša, neustála dynamika a zmena farieb, prúdu, odrazov podnebia. Rieka aj život utekajú a nevracajú sa. More je stálosť, konštanta, ktorá sa svojím spôsobom nemení, vlny idú k vám a vracajú sa naspäť. K moru sa ide. Ako k niečomu, k niekomu, kto na vás stále čaká na svojom mieste. V Bulharsku hovoríme, že všetky cesty idú k moru. Aj rieky.
Sme na Slovensku iní než napríklad Bulhari, ktorí majú more? Ovplyvňuje more mentalitu? Dokáže to aj rieka?
Určite, lebo Bulharsko je turistická destinácia, a už len to, že prichádzajú turisti z rôznych krajín, ovplyvňuje mentalitu. Je potrebné vedieť cudzie jazyky, veľa ľudí je zamestnaných sezónne len v lete. Možno je cítiť takú slobodu, spontánnosť, keďže more a pláže dávajú pocit voľnosti, oslobodzujú od vnútorného napätia z práce. Cítiť silu prírody pri mori a aj rešpekt k nej, k vode. Neponáhľať sa, spomaliť, vychutnať si prímorský vietor, vôňa slaného mora, odrazy slnka vo vode. Asi takú spomalenosť času…
Čítajte viac Výtvarník Matúš Maťátko v Dúbravici: Možno sa príde pozrieť aj medveď
V Bratislave vediete aj galériu. Predstavujete aj bulharských umelcov?
Dva roky vediem galériu Station, kde predstavujeme súčasných slovenských umelcov, ale aj zahraničných. Raz ročne prezentujeme aj bulharských umelcov. Chceme podporovať kultúru a umenie na Slovensku, a predovšetkým dať príležitosť súčasným umelcom vystavovať. V Bratislave nemáme veľa galérií súčasného umenia, chceme byť prínosní pre umelcov, ale aj pre publikum a milovníkov umenia, zberateľov, tým že ponúkame kvalitné súčasné umenie. Snažím sa prezentovať aj dobrých autorov z Bulharska. Je to pre mňa prirodzené spojenie dvoch kultúr, raz ročne sa patrí niečo priniesť aj z krajiny, z ktorej pochádzam, o to viac, že máme veľa spoločného.
Máte na Slovensku aj priateľov výtvarníkov? Čo sa vám u nás páči a čo vám ide na nervy?
Samozrejme, mám priateľov výtvarníkov, so slovenskými výtvarníkmi spolupracujeme dlhé roky. Tieto priateľstvá tiež sú ovplyvnené tým, že vytvárame spoločné výstavné projekty, hľadáme nové cesty na prezentáciu diel, stretávame sa a diskutujem o súčasnom umení, o situácii umenia a kultúry na Slovensku. Na nervy mi ide politická kultúra, málokedy sledujem správy, tlačovky už vôbec nie. Žiaľ, podobnú situáciu máme aj v Bulharsku, kde sme za posledné dva roky mali aspoň trikrát voľby…
Akú výstavu chystáte koncom roka?
Téma je Narodení v lete. Inšpiráciou sú slnečnicové polia. Je to o recyklácii života.
