Hneď vidno, že ide o veľkého mága a že divák niečo zažije. A naozaj! Výstava v Danubiane (potrvá do 29. októbra, kurátorka Eva Trojanová) je mimoriadnou príležitosť pozrieť si Kállaya v priestore, ktorý mu naozaj pasuje. Však hneď obďaleč vidno cez sklenenú stenu prírodu, Dunaj. Ten pripomína unikajúci čas a Kállayova tvorba je o tom, čo zostáva.
Ako pavúk či drotár
Na výstave sú rôzne ukážky z maliarovho diela – voľná tvorba, ilustrácie, exlibris a aj hotové knihy vo vitrínkach, pri ktorých si mnohí povedia – však toto máme doma! Ľudia sa asi najčastejšie stretávajú s Kállayovou tvorbou prostredníctvom publikácií, ale v Danubiane majú teraz možnosť vstúpiť do krajiny za zrkadlom a spoznať jeho tvorbu v celej šírke. Dôverne a zblízka. Divák si iste predstaví aj to, koľko hodín musel umelec nad týmito obrazmi a grafikami stráviť. Veď koľko čiar sa križuje na jeho prácach! A aké to je fascinujúce. Povedala som si, že v dielach cítiť aj odkaz jeho učiteľov Jána Želibského, Vincenta Hložníka, ale tiež akúsi pavúčiu schopnosť vytrvalo spriadať a tkať. Želibský, u ktorého Kállay študoval krajinárstvo, sa pripomína tlmenou mäkkou farebnosťou, Hložník zasa strohou výrečnosťou čiar. Ale čo ten obsah? Kde sa maliar toľko o živote dozvedel, z čoho to vlastne tká? Však musel väčšinu času presedieť v ateliéri. On sám na takéto otázky odpovedá, že čerpá z kníh a z vlastných snov. Vytvára vlastný svet, v ktorom je veľa nezvyčajného, a predsa mu rozumieme. Zaujíma nás. Zaujíma nás lúštiť tých jeho ľudkov, postavy, ktoré vyzerajú, ako keby ich možno zmontoval božský drotár a dokázal cez ne vyrozprávať celé ságy.
Foto: Juraj Králik
Kállay pozdravuje
V Kállayovom umení sa stále vzácne miesi bravúrne zvládnuté remeslo s originálnym myslením a nekonečnou obrazotvornosťou. Však to cítime aj na tejto výstave: tu postojíme pred exponátom, na ktorom lúštime zložité odkazy zašifrované v čiarach a nahustených prekrývajúcich sa výjavoch a potom si oddýchneme od istej intelektuálnej námahy pri kresbe do detskej knihy – však táto líška sa celkom podobá na nášho známeho vlčiaka Nutiho! Taký je milý a huncútsky! No a to je práve Kállayov vzácny dar, tá mágia. Má obrovskú šírku výtvarného vyjadrenia a hoci je to filozof, neodradzuje ani tých divákov, ktorí o učenosť nestoja. Je ľudový, bezprostredný, ako toť z nášho chotára, no zároveň si sedí na Olympe.
Je príjemné zablúdiť v labyrintoch, ktoré vytvoril Dušan Kállay, aby našiel cesty. Vedú ku krásnemu umeleckému zážitku. Na výstavu si treba rezervovať dosť času, lebo všímať si treba aj popisky k dielam. Okrem názvov prezrádzajú aj techniku, akou boli robené, a to je tiež pútavé. Výstava je príležitosťou preniknúť aj do technického zázemia výtvarného umenia. Kállayovi obdivovatelia si často kladú otázku, akým spôsobom vlastne tieto diela vytvára. Niektoré zaberajú naozaj veľkú plochu a sú také zložité, že musí ísť asi aj do kolien… A potom divák pri pozeraní tiež. Skrátka, výstavou v Danubiane sme boli nadšení a pokúsime sa zážitky ešte dopovedať rozhovorom, ktorý nám Dušan Kállay prisľúbil. Momentálne sú aj s manželkou Kamilou Štanclovou prechladnutí, ale fanúšikov pozdravujú a tešia sa zo záujmu.
Foto: Robert Kucmen
Zatiaľ teda len pár slov o umelcovom živote. Dušan Kállay sa narodil v Bratislave 19. júna 1948, vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení, neskôr na nej aj sám učil a stal sa profesorom. Uplatnil sa vo všetkých možných oblastiach výtvarného umenia – grafika, maľba, ilustrácia, známková tvorba, plagáty, animovaný film. Jeho meno je známe aj v zahraničí, tam aj doma získal množstvo ocenení, spomeňme aspoň Cenu Hansa Christiana Andersena (1988) či Zlaté jablká (BIB, 1973, 1975). Už aj z cien a diplomov by mohol urobiť výstavu.
Čítajte viac Výtvarník Dušan Kállay: Roll urobil z Bratislavy hlavné mesto ilustrácie
Výstava v Danubiane je prekvapujúca, radostná, ale privádza aj k myšlienke, že Kállay má akési zvláštne poslanie. V dnešnom svete, ktorý sa stáva čoraz myšlienkovo plytkejší a plochejší (však už sa množia aj stúpenci teórie, že svet je rovná placka, a nie guľa), Kállayova tvorba dokazuje, že sa oplatí piplať. Len tak sa dá vystihnúť všetko, čo sa deje vo vnútorných svetoch a žiť plnšie. Nie hr-hr, ale pekne pomaličky. Potom príde aj mágia.
