Muselo to byť náročné aj pre kurátorov Mariána Zervana (maľba) a Ivanu Moncoľovú (kresba), lebo Hološka po tie roky nezaháľal. Ako si usporiadatelia poradili s množstvom materiálu? A bol maliar spokojný s tým, čo vybrali? „Vždy som zvedavý, ako vidí kurátor moju prácu a rešpektujem jeho pohľad, hoci by bol s mojím vlastným videním v istom napätí,“ hovorí Ľudovít Hološka. Diváka by iste zaujímalo, ako diela vznikali a nakoľko sa viažu k skutočnosti. Čo bolo Hološkovým hlavným motívom? „Moje kresby a maľby odjakživa vznikali z konkrétnych miest a podnietili ich konkrétni ľudia. Myslieval som na verš Laca Novomeského všetko je dobrý motív a ani som motív nikdy nehľadal. Dôležité okamihy môjho života sa istotne zúčastňovali na zápasoch o stvárnenie rôznych podnetov, ale nebolo to vedomé.“
Kresba je základ
Keďže ide o výstavy k osemdesiatke, núka sa porovnávanie, ako Hološka začínal a kam dospel. Zdá sa, akoby tvoril jedným dychom, akoby išiel naisto a nikdy ani nezaváhal. „Celá cesta bola samé váhanie,“ oponuje však. „Pochybujem najmä o sebe. Napriek tomu zásadné prístupy a modely pracovných postupov, tak ako som si ich skoncipoval, vydržali.“
Na Hološkových obrazoch sú vyabstrahované znaky a signály, ale aj celkom obyčajné veci – krajina, ľudia, domy, ploty, plody, ohne, snehy… Kedy maliar pocíti nutkanie – toto musím namaľovať? Ako vedel, či to bude maľba, alebo kresba? A je, pri všetkej úcte k nej, kresba menej ako maľba? „Pred rokmi som mal v Galérii výtvarného umenia v Hodoníne výstavu Ako mi svet padá do oka. Uzretie motívu sa udeje v naširoko roztvorených očiach novorodenca. Pravda, časom to ovplyvní aj skúsenosť z tvorby. Uprednostňujem kresbu, tá je základ výtvarnej tvorby vôbec. Názov výstavy zvolila kurátorka podľa konkrétnej kresby, kombinovanej s farbou, s jemnými farebnými a štruktúrovými rozlíšeniami. A názov Denník koloristu som do kresby vytlačil pečiatkovými písmenami.“
Foto: ZGJM
Uvedomelé potulky
Dnes sa ľudia o Slovensku vyjadrujú všelijako, niekto je nadšený, iný pochybuje, maliar ho jednoducho spoluvytvára. Hološka sa o Slovensku pri práci iste aj dosť napremýšľal. „Slovensko je geograficky i historicky nádhernou, pútavou krajinou. Hneď po skončení školy som si kúpil trojzväzkový Súpis pamiatok na Slovensku, aby som sa mohol túlať uvedomelo. Mám rád Jablonicu, rodný malokarpatský svet, cestu z Trstína do Vrbového, Dobrú Vodu, Rozbehy, fascinuje ma Spiš, Gemer, krajina okolo Levíc, asi by som mal spomenúť všetky regióny. Bytostne ma zaujímajú dejiny výtvarného umenia na Slovensku, slovenská umenoveda historická i súčasná, literatúra, najmä poézia, divadlo a hudba. V spoločenskom živote ma udivujú a zraňujú účelové podvratné interpretácie minulých i súčasných udalostí, dianí a konaní. Dúfam však, veriac v ľudí, že hľadáme pravdu a nevyhýbame sa zodpovednosti.“
Záhoráci sú nadaní
Zo Záhoria pochádza mnoho významných umelcov. Naposledy región preslávil napríklad herec Gregor Hološka, ktorý je Ľudovítovým synom, ale nás teraz zaujímajú maliari. Kto všetko je pre Ľudovíta Hološku dôležitý? Známi Záhoráci Ján Želibský a Ján Mudroch?
Foto: Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici
„Okolie Senice by som rozšíril na celé Záhorie, aby sme mohli spomenúť okrem Jána Mudrocha a Jána Želibského aj Martina Benku, Gustáva Mallého, Júliusa Koreszku či Albína Brunovského. Vzťah k svojmu profesorovi Jánovi Mudrochovi som už viackrát spomínal. Zomrel 4. februára 1968, diplom nám už nepodpísal. Šesť nás ostalo v šiestom ročníku, traja v piatom. K výročiam úmrtia sme usporiadali výstavy posledných žiakov i všetkých jeho absolventov v Senici i v Bratislave. V Záhorskej galérii sme spolu s teoretičkou Boženou Juríčkovou pripravili v roku 1986 výber z maliarskeho diela Jána Mudrocha, v roku 1996 s riaditeľom galérie Štefanom Zajíčkom kresby z rokov 1930 – 1968, a na jar tohto roku, znovu s Boženou Juríčkovou, opäť kresby Jána Mudrocha. Ťažisko tretej výstavy tvoril dar Magdy a Mariana Mudrochovcov – jedenásť kresieb z vrcholného obdobia maliarovej tvorby z tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia. Výstavu dotvárali pôžičky kresieb z Galérie mesta Bratislavy a zo siedmich regionálnych galérií. Pri myšlienkach na profesora si vybavujem prijímacie skúšky na VŠVU v roku 1962. Kreslili sme, v polkruhu, portrét podľa modelu. Profesor sa pri každom z nás zastavil a pýtal sa, odkiaľ je. Keď počul, že som z Jablonice, o krok ustúpil a povedal v nárečí: Ale nevyprávaj, tak nerob mi tu hanbu!"
Čítajte viac Umelecký maskér Juraj Steiner: Prečo má Judit Pecháček vtipné okuliare a Jana Kovalčiková je vo filme vyfintená?
Z Mudrochovho ateliéru si Hološka nesie celoživotné priateľské vzťahy so spolužiakmi – Jánom Bergerom, Jozefom Gálisom, Cyrilom Koreňom, Ivanom Křížom, ale i so staršími či mladšími kolegami – Lidkou Štolcovou, Jozefom Ilavským, Jozefom Trepáčom, Majou Chmeliarovou, Magdou Vagačovou, Evou Melkovičovou. Smutne hovorí, že Cyril Koreň a tri mladšie dievčatá už nie sú medzi nami.
Ešte treba pripomenúť, že Ľudovít Hološka pochádza z veľkej rodiny, ktorá ho obklopuje, a že pri príležitosti výstavy v Senici sa dostal aj na Záhorácku stenu slávy na námestí. Keďže mená majú na tabuli podobu ozubeného kolieska, vyjadril sa čerstvo ocenený Záhorák, že sa cíti ako koliesko v súkolesiach kultúry.
Dávame do pozornosti Vyhrajte lístky na koncert skupiny Neřež
