Najprv tu bolo niečo, čo nehrdzavie. Potom niečo, čo nereže. A teraz trio. Neokliešťujete sa?
Vôbec nie. Máme kapelu Nerez & Lucia – s Luciou Šoralovou, to je väčšia partia muzikantov a potom máme Neřež trio – to je Vít Sázavský a ja, zakladatelia pôvodnej kapely Nerez a náš kamarát multiinštrumentalista Robert Fischmann. Je najmä flautista, ale zároveň hrá na klávesy aj na bicie, niekedy všetko naraz a to je peklo. Ten človek má hádam šesť nôh a šesť rúk!

Kde ste ako kapela ulovili multiinštrumentálneho kolegu Fischmanna?
Robert má kapelu Bran, stretávali sme sa v poetickej hudobnej kaviarni Balbínka v Prahe a tam sme si ho vyhliadli. Hral s Lenkou Filipovou, teraz aj s Maruškou Rottrovou, ktorú sme my ako kapela sprevádzali sedemnásť rokov. Je to pre nás nenahraditeľný človek, výborne spieva, vyštudoval flautu a ovláda asi osem jazykov vrátane starobretónčiny, a to nie je žiadna „sranda“. Okrem toho si ako koníček začal kupovať bubny, najprv malý cajon, potom veľký bubon a teraz už má aj činely. Je to blázon a génius.

Prídete teraz teda ako trio, aké pesničky zahráte?
Budeme hrať klasické pesničky od Nerezu, ale máme aj ďalšiu kariéru. Vydali sme sedem albumov a ako trio máme aj vlastný repertoár, ktorý hrávame v Čechách aj na Slovensku. Okrem toho sme nahrali hudbu k seriálu Vinaři, čo je tridsaťdva hodín hudby, aj hudbu k filmu podľa Michala Viewegha Román pro muže. Na koncerte bez speváčky je repertoár iný, ale veselší. Neberieme sa až tak vážne, uťahujeme si zo seba a vlastne si prídeme na Slovensko urobiť výlet, pozrieť sa na krásnu slovenskú jeseň a na krásne slovenské ženy a k tomu si ešte zabrnkáme na gitary. A to vôbec nie je zlé. Najprv 24. októbra do Prešova do klubu Stromoradie, deň nato hráme na Máraiho scéne v Košiciach v divadle Thália a 26. októbra v Dome kultúry Lúky v Bratislave Petržalke.
Určite poslucháčom ponúknete aj pesničky starého Nerezu, lebo si ich žiadajú. Je to pre vás pocta, že tie piesne po toľkých rokoch stále žijú, alebo by ste im radšej predstavili viac zo svojich novších skladieb?
Pesničky ako Javor, Do posledního dechu, Tisíc dnů mezi námi, Kočky, to je naše rodinné striebro. Hráme ich radi. Keď je s nami dáma, hráme tie, ktoré napísala Zuzana Navarová v ženskom rode. Keď hráme ako trio, hráme tie moje ako Do posledního dechu alebo mužskú verziu Tisíc dnů mezi námi. Je to pre nás pocta. O Zuzane Navarovej sa na budúci rok chystá divadelná hra a keď to dobre dopadne, bude to krásne. Zuzana bola veľmi zaujímavá osobnosť, odmalička bola skautka, chodila na tábory, naučila sa hrať na gitaru a začala skladať pesničky, celý jej život od začiatkov sa premietne v jednej divadelnej hre v známom pražskom divadle. Bude tam vystupovať aj kapela aj so speváčkou.
Váš album Zlom, ktorý ste nahrali s Luciou Šoralovou, je hudobne veľmi pestrý. Máte tam šansóny, pesničky inšpirované country, hebrejskou aj rómskou muzikou, namiesto bossa novy máte bossanohu… Nazbierali sa vám už pesničky na nový album?
Dávame to dokopy, tri už sme mali pripravené na nahrávanie do štúdia, keď som stretol textára, ktorý pre nás napísal ďalšie a už ich máme šesť. Tie sú v ženskom rode, čo je super, lebo ja ich píšem v mužskom rode. Takže ich nahráme so speváčkou, ale ktorá to bude? Možno Lucia, uvidíme.
Spievalo s vami už viacero speváčok, aj dve slovenské – Katka Koščová a Lucia Šoralová. V čom sú ich hlasy výnimočné, že vám tak zapadli do kapely?
Zuzana sa nedá napodobniť, ide skôr o to, ako jej pesničky tá-ktorá speváčka pojme. Spieva s nami napríklad aj Klára Vytisková a tá si to urobila celkom inak, ale zaujímavo. Katka Koščová je výnimočná speváčka a tie nádherné Zuzanine pesničky spievala s veľkou pokorou. Lucka Šoralová si nás našla, lebo sa do nás zamilovala, keď mala jedenásť rokov a prvýkrát so svojimi rodičmi počula pesničku Tisíc dnů mezi námi. A dostala nás! Spolupracujeme spolu od roku 2019, nahrali sme album Zlom a v čase covidu album Cela – ten má príznačný názov, lebo vtedy sme boli všetci zatvorení a v čase lockdownu sme natáčali potajomky v jednom nemenovanom štúdiu. Nechceme sa približovať Zuzane, lebo to nie je možné. Ide o to, ako originálne ktorá speváčka jej pesničky uchopí.
Nežiarlia vaše speváčky na seba navzájom, keď spievajú rovnaké pesničky?
Nie, ale keby áno, nech si dievčatá aj vlasy vytrhajú. (smiech) Len u nás v strednej Európe to máme tak, že si niekto povie: to je moja pesnička a budem to spievať iba ja. Aj Zuzana nám hovorila, že keď sa podarí pesnička na Kube alebo v Brazílii, tak ju spievajú všetci. Každý ju pochopí trocha inak a tak sa muzika vyvíja, že prináša hneď niekoľko nových pohľadov. Takže keď má pesnička ísť do sveta, robte si s ňou, čo chcete!

Aj na vašom novom albume budú pesničky také hudobne pestré?
Bude to žánrovo pestré. Práve sme naskúšali pesničku Bůh na střeše a je to mnohovrstevná skladba o našom strachu z vecí ako je epidémia. Nebola to žiadna zábava, ale keď sa spätne pozriem, čo všetko sme robili, ako sme sa báli, tak sa tomu trocha posmievam. Boh na streche stál a keď to videl, musel sa veľmi smiať. Úplne čerstvá je aj pesnička o rozchode dvoch ľudí: už jen já vím o domě, kde jsi říkal, že bys pro mně na smrt šel. Spieva to ona a hovorí mu, že už to nikdy nebude také, ako keď žili v spoločnom dome, teraz nevieme, kde kto z nich býva a čo bude ďalej. Bude tam aj zábavná pesnička: já a Karel máme kočku ve střídavý péči. Každému je jasné, že je to „kočka“ ako dievča a dvaja sa o nej dohodli… Ale je tam aj vážna téma o vojne, na Ukrajine a čerstvo aj v Izraeli: hej, podívej, smrt je veselá, sklízí, co nesela. Je to strašné, že sa smrť znova smeje, že má dobrú žatvu. V texte Davida Konopáča „smrtka sklidí tisíce pytlů lidí“, čo je veľmi silné, ale je to tak, hoci je to šialené.

Vy ste nikdy nemali ľahké texty, a napriek tomu si ich ľudia zapamätali a spievali.
Snažíme sa, aby to nebol iba nápev, ale kvalitne zaranžovaná pesnička a dobre zaspievaná. Nie sme žiadni inštrumentalisti, na to máme tých mladých chlapcov za nami. Pre nás sú dôležité hlasy a texty a tie sú české, ale aj slovenské. Na novom albume bude aj niečo od prešovskej poetky a textárky Silvie Kaščákovej. Občas tam primiešame aj španielčinu, rómčinu či hebrejčinu, takže naše albumy sú pestré. Tak ako za Zuzany, aj teraz máme taký milostný autorský trojuholník: dvaja autori a aranžér, ktorý to skúša pospájať svojím rukopisom do štýlu značky Nerez. Chodia na nás už nielen rodičia a ich deti, ale aj vnúčatá.
Takže hráte pre tri generácie!
Minimálne.
Aj sa tomu v repertoári nejako prispôsobujete?
Skúsenosť mi hovorí, že aj v hudbe sa veci opakujú, vrátil sa štýl 60. rokov, 70. rokov, 80. rokov – a to už sme my, takže teraz znova prídeme do módy! Už je tu trend hrať akusticky a multikultúrne. Navzájom sa spoznáva a spája anglosaská, veľmi zaujímavá francúzska, ale aj ukrajinská, poľská, aj česká a slovenská muzika. V tom je výhoda globalizácie, že sa o sebe dozvieme a ja napríklad zistím, že moju piseň Jaovr si kúpilo šesť ľudí na Filipínach. Ja mám z toho desať korún, ale dostal som sa tak ďaleko!