Pozrite si obrázky z jeho výstavy venovanej tvorbe pre deti.
Dnes už je aj Ivan Popovič seriózny, prešedivený pán v rokoch (narodil sa v októbri 1944 v Bánovciach nad Ondavou), ale aj on mal obdobie, keď bol skaderuka-skadenoha. Z toho obdobia mu zostala v pohľade iskra huncútstva, bezprostrednosť v komunikácii a chlapčenský tón hlasu. On sám si myslí, že si odvtedy zachoval najmä úsmev. „V období skaderuka-skadenoha sa často smejeme, často sú to až výbuchy smiechu a táto schopnosť mi zostala,“ hovorí. „A zostala asi aj galeristom, s ktorými som práve spolupracoval. Oni takto milo pomenovali moju výstavu ilustrácií v TOTO! je galéria na Moskovskej ulici. Kto pôjde okolo a nakukne, možno si pri mojich obrázkoch na všeličo zo svojho detstva spomenie.“
Čítajte viac V Kremnici bude výstava Popovičovcov o vynálezoch 20. storočia
Nezabudnuteľný Hlavička
Tých podnetov, ktoré poskytuje výstava, je naozaj dosť. Rodičia i deti poznajú kresbičky Ivana Popoviča v časopisoch, knihách či filmoch, ktoré videli v televízii a možno si ani nezapamätali meno autora. Dlhé roky publikoval vo Včielke, v Zorničke, v rôznych iných časopisoch. A kto by nepoznal populárny animovaný televízny seriál Hlavičkove rozprávky, kde hral maliara herec Josef Dvořák, ktorý mal okolo seba animované postavičky, napríklad vílu Slabejku a vílu Lomničku?
Tento seriál vznikol ešte v roku 1975, a práve teraz RTVS reprízuje novší 52-dielny seriál o vynálezoch nazvaný Mať tak o koliesko viac!, ktorý vytvorili Ivan Popovič spolu so synom Dávidom. Je to tiež kombinácia hraného filmu, klasickej a digitálnej animácie. Na výstave v TOTO! je galéria sú však Popovičove ilustrácie, ktoré tam pekne visia na stene, každý sa môže pri nich pristaviť a poriadne si ich poobzerať. A čo sa vlastne na výstavu dostalo? Zrejme bol problém povyberať z bohatej tvorby za desaťročia. „Na výstavu sa dostal iba zlomok,“ priznáva autor. „Ilustrácie sú ilustrácie, je ich veľa, ale je to len časť toho, čo robím. Keby som niekedy mohol vystaviť aj prípravné fázy pre moje animované filmy, tak na to by mi nestačili ani tri Slovenské národné galérie.“
Čítajte viac Popovičovci veselo o vynálezoch: Zasa máme o koliesko viac
Stopa vedie k Jožinkovi
Ivana Popoviča poznám dosť dávno a inak ako žartujúceho si ho ani nepamätám. Robili sme spolu rozhovory, v ktorých boli vážne či smutné pasáže, ale vždy vedel aj to ťažké preklenúť vtipnou poznámkou, humornou pointou. Ide mu to v slovách, ale najmä kresbou. Zaujímavá bola napríklad jeho výstava pod názvom Moje víly, moje mrchy, kde spájal humor a erotiku, čo je veľmi náročná ambícia. Dokázal to – vnady zostali na kresbách vnadami, nič nemusel zosmiešňovať, deformovať, ale erotické dusno bolo prekonané smiechom. No súčasná výstava je venovaná tvorbe pre deti, v ktorej je humor prirodzený. Mal Ivan Popovič zmysel pre humor už od malička? Vnímal ho hneď aj nakreslený? „Humor ma bavil vždy, našiel som si ho aj v kreslenej podobe už v detstve. Mali sme doma zviazaný jeden vojnový ročník časopisu Nový svet. To bol parádny časopis! Uverejňoval všetko možné, od fotografií z frontu cez spoločenské udalosti po poviedky. Mňa nadchli kreslené vtipy Jozefa Babušeka, známeho pod menom Jozef Schek. Ten ma očaril a jeho kresby som obdivoval. Som rád, že po rokoch som mal možnosť zložiť mu hlbokú poklonu za to, ako ma naštartoval! To on neskôr kreslil na zadnej strane satirického časopisu Roháč seriál Jožinko – dieťa svojich rodičov, ktorý je asi pre mnohých nezabudnuteľný.“
Zostáva už len dodať, že Jozef Schek zomrel v roku 2013 a je považovaný za zakladateľa slovenského moderného kresleného humoru. Pokračovateľ Popovič to potvrdzuje v praxi. Aj štafetu Jožinka nesie ďalej.
Profesionálni humoristi musia nachádzať humor v každej dobe, aj keby tragače padali. Je to ich profesionálna povinnosť i schopnosť. Čo však, keď už naozaj nikomu nie je do smiechu? Čo sa zdá Popovičovi komické či komediálne na dnešnej dobe? „K večeri si pustím Televízne noviny. Už dlhšie upodozrievam Stana Štepku, že to, čo hovoria naši politici, vymýšľa on. Skúsme sa na to tak pozrieť, popočúvať a pobavíme sa ako v divadle.“
A čo keď ani to nebude pôsobiť? Môže človek humor stratiť? „Idem u nás v Karlovej Vsi, oproti ide mamička či tatko s kočíkom. Ja im zakývam a to malé v kočíku okamžite reaguje. Zasmeje sa, už sa poznáme! Áno, zmysel pre srandičky je človeku vrodený hneď, je to od Pána Boha. A kedy ho človek stráca? Nikdy! Len netreba zapochybovať. Ideme ďalej!“
Tak som ešte zvedavá, na čom sa optimista Popovič práve teraz najviac baví. „Ako som už naznačil, na tom, čo vnímam z rádia či z televízie. Najviac ma zaujme, keď počujem z pôdy Slovenskej národnej rady či od iných zodpovedných činovníkov, ako približujú, čo robili, o čom rokovali. Radi používajú výraz: bavili sme sa… Tak to ma naozaj zakaždým pobaví.“
