Majster operety Gejza Dusík zomrel pred 33 rokmi

Gejza Dusík pochádzal z malej dedinky Zavar pri Trnave, kde sa narodil 1. apríla 1907, no žil tu len pár dní po svojom narodení. Dusíkovci však žili roky v neďalekých Križovanoch nad Váhom, kde bol jeho otec notárom a aj skladateľ tam prežil značnú časť svojho života, až do odchodu na konzervatórium.

V oboch obciach si skladateľa uctievajú dodnes. V Zavare vzniká v tomto období Dom tradícií, v ktorom bude pamätná izba venovaná slávnemu rodákovi. Do nej prisľúbila venovať predmety, viažuce sa k životu priekopníka slovenskej hudby dcéra Gejzu Dusíka Dagmar. Otvorenie expozície podľa starostu obce plánujú na september tohto roka.

Tanečné piesne skladal Gejza Dusík už počas stredoškolských čias, zneli na početných študentských večierkoch a získavali na popularite. Na želanie rodičov, keďže pre nich nebola dráha hudobníka serióznou životnou cestou, nastúpil ako študent medicíny na Lekársku fakultu na univerzitu v Bratislave.

Čítajte aj Majster lyrickej piesne, Gejza Dusík

Vysokoškolské štúdium prerušil, pretože už vtedy tušil, že hudba sa stane jeho celoživotnou láskou. Po štyroch semestroch na medicíne nastúpil Dusík ako 25-ročný do Viedne na Neues Wiener Konservatorium k profesorovi Zádorovi. Ten v roku 1939 emigroval do USA, kde sa venoval kompozícii opier a pracoval, okrem iného, aj pre filmovú spoločnosť Metro Goldwyn Mayer (MGM). Ešte pred absolvovaním viedenského konzervatória mala v Slovenskom národnom divadle premiéru v roku 1935 skladateľova prvá opereta Tisíc metrov lásky. Vznikla na námet dobovej veselohry Emanuela Brožíka, ktorý je autorom libreta, na textoch spolupracoval Juraj Haluzický.

Modrá ruža, Hrnčiarsky bál

Do roku 1980 Dusík napísal ďalších dvanásť operiet, z ktorých najväčší ohlas dosiahla Modrá ruža (1939). V titulných úlohách sa predstavili Mária Kišoňová-Hubová a Štefan Hoza, s veľkým úspechom prešla táto opereta všetkými trinástimi československými hudobnými divadlami, vrátane Karlínskeho hudobného divadla, ostravskej či olomouckej operety. Viaceré piesne sa stali hitmi, napríklad aj známa Čo sa mi môže stať.

Ďalšiu operetu – Hrnčiarsky bál – z roku 1956, napísal Gejza Dusík na svojej chate v Modre-Harmónii a jej vznik údajne ovplyvnil Dusíka jeho priateľ, keramikár zo Stupavy, Ferdiš Kostka. Z operety Hrnčiarsky bál sa stala hitom Pieseň o rodnej zemi. Libretistom oboch a aj mnohých ďalších operiet bol Pavel Braxatoris, vnuk básnika Andreja Sládkoviča.

V povojnových rokoch sa opereta najmä na prelome 40. a 50. rokoch vnímala ako buržoázny prežitok. Nedostávala toľko priestoru, ktorý by si zaslúžila. Aj preto sa Dusík v komponovaní operiet odmlčal. S Braxatorisom oživil jej tradíciu na javisku Novej scény až v roku 1954 operetou Zlatá rybka, zľahka poplatnou dobovým kontextom.

Gejza Dusík patrí spolu s Pavlom Braxatorisom a hercom a spevákom Františkom Krištofom Veselým, ktorý bol azda najlepším interpretov jeho tvorby, k spoluzakladateľom slovenskej operety a tvorcom dejín slovenskej hudby.

Dusík bol však aj autorom diel pre symfonický a komorný orchester a mimoriadne plodným autorom piesní tanečnej hudby, ktoré skladal už ako gymnazista, a neskôr ako študent viedenského konzervatória. Ich melodika a rytmická stránka boli zárukou kvalitnej hudby a našli široký okruh poslucháčov zo Slovenska, Rakúska, Maďarska a iných krajín, kde zneli často z rozhlasového vysielania. Tanečná hudba, ako predchodca populárnej hudby vznikala práve v tomto období a oslovovala široké masy a bola čoraz obľúbenejšia. Len počas rokov 1950–1970 sa predalo viac ako milión platní s Dusíkovými tanečnými piesňami. Jeho diela sa hrali za hranicami vtedajšieho Československa, napríklad aj v NDR či v ukrajinskom Kyjeve.

Ako autor je Dusík podpísaný pod približne 300 piesňami, z nich sa aspoň 30 stalo šlágrami, ktoré dodnes oslovujú nielen staršiu generáciu – napríklad Tá modrá ruža vám povie, Dedinka v údolí, Podaj mi rúčku maličkú, Najkrajší kút v celom svete je moja rodná zem, Zatancuj si so mnou, holubička či Len bez ženy a mnoho ďalších. Mnohé z nich sa stali známymi aj vďaka desiatkam rôznych úprav v odvetví populárnej hudby.

Veľké množstvo piesní žilo svoj samostatný život aj mimo spomínaných hudobno-dramatických diel. V roku 1961 vznikol Tanečný orchester Československého. rozhlasu v Bratislave a Dusíkov repertoár hral od začiatku významné miesto pri štúdiovej práci. Vzniklo mnoho orchestrálnych úprav Dusíkových skladieb (vyšli v Opuse na niekoľkých LP), rovnako aj ako úprav pesničiek pre vtedy populárnych spevákov (Z. Sychra, E. Biháryová, M. Laiferová, J. Kocianová, J. Kuchár, M. Olláryová, Z. Lonská, I. Stanislav, B. Littmannová a ďalší). Viacero výberov z týchto piesní vyšlo na samostatných albumoch, napr. Gejza Dusík vo svojich melódiách (1970), Piesne Gejzu Dusíka (1985), Gejza Dusík – 90 (1997).

Dusík však nebol len skladateľom. Angažoval sa v aktivitách, spojených s hudobným odvetvím ako takým a i tu bol novátorom. V roku 1942 si založil vlastné hudobné vydavateľstvo a pracoval aj na presadzovaní autorského zákona na Slovensku podľa medzinárodnej legislatívy. V roku 1948, po nedobrovoľnom ukončení súkromného vlastníctva v republike, ukončuje činnosť vydavateľstva, a od roku 1949 do 1974 bol riaditeľom Slovenského autorského zväzu, neskôr Slovenského ochranného zväzu autorského.

Gejza Dusík zomrel 6. mája 1988 vo veku 81 rokov v Bratislave, štyri dni po udelení titulu Národný umelec, ktoré, si, žiaľ, už neprevzal. Pochovaný je na martinskom cintoríne a jeho pozostalosť uložená v Matici slovenskej. Jeho hudba však teší celé generácie poslucháčov nielen na Slovensku, ale aj vo svete. A jeho tvorba nachádza nasledovníkov, ktorí ju udržiavajú stále živú.

Peter Wurczer: Maďari majú Kálmána, Rakúšania Straussa a my Dusíka. Prečo ho neukázať svetu?

Jedným z tých, čo operetný žáner propagujú je aj Peter Wurczer, aktuálne poslucháč operného spevu na Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne, ktorý sa hudbe venuje už viac ako 15 rokov. Svoju umeleckú dráhu začal ako žiak Základnej umeleckej školy v Nových Zámkoch. V štúdiu operného spevu pokračoval na Konzervatóriu v Bratislave pod vedením majstra Gurgena Ovsepiana. Keďže sám pochádza z maďarskej rodiny a opereta bola u nich doma každodenným spoločníkom, vzťah k nej si vybudoval už ako dieťa.

Jedným z tých, čo operetný žáner propagujú je aj Peter Wurczer, aktuálne poslucháč operného spevu na Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne, ktorý sa hudbe venuje už viac ako 15 rokov. Svoju umeleckú dráhu začal ako žiak Základnej umeleckej školy v Nových Zámkoch. V štúdiu operného spevu pokračoval na Konzervatóriu v Bratislave pod vedením majstra Gurgena Ovsepiana, dnes pokračuje v štúdiu operetnej špecializácie u profesorky Evy Šeniglovej. Keďže sám pochádza z maďarskej rodiny a opereta bola u nich doma každodenným spoločníkom, vzťah k nej si vybudoval už ako dieťa. Operete sa venuje od roku 2018 kedy po prvýkrát vystúpil na operetnom koncerte v maďarskom Szolnoku. Odvtedy je pravidelným účastníkom operetných festivalov a koncertov na Slovensku a v zahraničí. Ako sólista účinkoval na koncertoch s Metropolitným orchestrom Bratislava, s Komorným orchestrom mesta Budapešť, orchestrom divadla Győr, orchestrom Rajkó a to po boku sólistov zo zahraničných scén.

V čom je Dusík zaujímavý pre vás ako speváckeho interpreta? Ktoré operety, prípadne Dusíkove skladby sú vám najbližšie?

Pri mene Gejza Dusík mi ako prvé napadnú jeho foxtroty a tangá. Každý skladateľ má svoj rukopis a ten Dusíkov je ľahko rozpoznateľný a jedinečný, tak ako sám skladateľ. Medzi moje obľúbené tituly určite patrí opereta Modrá ruža a Hrnčiarsky bál. Veľmi rád si vypočujem nahrávky alebo na koncertoch spievam jeho tangá a piesne napríklad Keď harmonika tíško znie, Marína, Rodný môj kraj, Dedinka v údolí, Spomínam, Tiché šťastie, Najkrajší kút v šírom svete, Zatancuj si so mnou holubička či Podaj mi rúčku. Gejza Dusík dokázal však napísať aj romanticky ladené piesne ktoré sú pre speváka veľmi technicky náročné a dajú sa porovnať s náročnosťou operných árií.

Okrem toho, že pôsobíte ako spevák a interpret Dusíkových piesní, ste prišli s ojedinelým nápadom operetného festivalu.

Myšlienka založenia operetného festivalu vo mne zrela už dlho. Keďže pochádzam z obce Bardoňovo kde zastávam aj funkciu poslanca, prišlo mi ako skvelý nápad zorganizovať festival práve tu. Obec je vlastníkom prekrásneho zrekonštruovaného kaštieľa a celé okolie a nádvorie je pre organizáciu takéhoto podujatia ako stvorené. Dva roky trvali prípravy festivalu, štatút, predbežný program na päť rokov vopred, výber členov umeleckej a dramaturgickej rady. Tento rok bude akýsi nultý ročník festivalu, kde vystúpia sólisti zo Slovenska a Maďarska. Budúcoročný festival bude však už dvojdňový a otvárací galakoncert bude venovaný práve Gejzovi Dusíkovi, keďže bude mať polokrúhle výročie narodenia. Okrem koncertu pripravujeme aj výstavu o živote a diele tohto významného skladateľa. Podarilo sa mi skontaktovať s dcérou Gejzu Dusíka, pani MUDr. Dagmar Holomáňovou, s ktorou budeme rokovať napríklad aj o návrhu pamätnej plakety Gejzu Dusíka. Plaketa bude odovzdaná dlhoročným sólistom, dirigentom a umelcom ktorý sa zaslúžili o rozvoj operety na Slovensku, a v budúcnosti aj zahraničným umelcom z operetných scén.