Zaujal aj ako herec, získal množstvo cien a vyznamenaní. Slávny operný spevák José Carreras sa v nedeľu dožíva 75 rokov.
Iróniou osudu je známy pod menom, ktoré ani nemá rád, lebo mu ho nanútil fašistický režim generála Francisca Franca. Narodil sa 5. decembra 1946 v Barcelone ako Josep María Carreras Coll. Keďže jeho otec, stredoškolský učiteľ, počas španielskej občianskej vojny bojoval na strane republikánov, po ich porážke mu zakázali učiť.
Foto: TASR, Jakub Kotian
V roku 1951 sa rodina s troma deťmi vydala za šťastím do Argentíny, no po roku to vzdala a vrátila sa. Z otca sa stal dopravný policajt a z najmladšieho potomka José, pretože katalánske meno Josep diktatúre prekážalo.
Čítajte aj Carreras dal publiku krásny predvianočný darček, sám seba
„Prvých 25 rokov života som strávil pod Francom. Keď máte osemnásť a nekonajú sa nijaké voľby, uvedomíte si nedostatok slobody. Ako študent na univerzite som utekal pred políciou. Niektorých mojich priateľov zatkli, ale ja som utekal rýchlejšie,“ zaspomínal si Carreras.
Pre operu sa nadchol už ako šesťročný, keď videl film o slávnom tenoristovi Enricovi Carusovi. Rodičia ho preto zapísali na hodiny klavíra a spevu. Prvé verejné vystúpenie absolvoval v ôsmich rokoch, keď v rozhlase zaspieval známu áriu La donna è mobile. A v januári 1958, ako jedenásťročný, debutoval v barcelonskej opere – ešte ako detský soprán.
Hudbe sa venoval i potom. Dva roky síce študoval chémiu na univerzite, no neskôr sa rozhodol, že všetky sily sústredí už iba na spev.
Naštartovať kariéru mu pomohla jeho rodáčka z Barcelony, legendárna sopranistka Montserrat Caballéová. Keď postrehla jeho talent, zariadila, aby v roku 1970 dostal prvú hlavnú úlohu po jej boku v Donizettiho opere Lucrezia Borgia.
Bol to veľký úspech, a keď v roku 1971 Carreras vyhral aj medzinárodnú súťaž v Parme, jeho ceste na vrchol už nič nebránilo. Vďaka lyrickému hlasu, charizme a sympatickému vzhľadu si ho obľúbilo publikum na celom svete. Počas vyše 50-ročnej kariéry vystupoval na najvýznamnejších operných scénach od Viedne a Milána až po Londýn a New York.
Zahral si aj v niekoľkých televíznych filmoch, z ktorých najväčší ohlas vzbudila životopisná dráma Posledná romanca (1986) zobrazujúca osud popredného španielskeho tenoristu 19. storočia Juliána Gayarreho.
Čítajte aj José Carreras: Opera je ako obraz od van Gogha
O rok neskôr v jeho živote nastal zlom, keď mu diagnostikovali akútnu leukémiu – len s desaťpercentnou šancou na uzdravenie. Spevák podstúpil experimentálnu liečbu v USA, vďaka ktorej chorobu porazil a v roku 1988 oslávil veľkolepý návrat na scénu.
Uvedomil si však, že veľa ľudí nemá také možnosti ako on, a to ho priviedlo k dobročinnosti. Založil vlastnú nadáciu na boj proti leukémii, ktorá dosiaľ vyzbierala vyše 220 miliónov eur.
Väčšina príspevkov pochádzala z Carrerasových koncertov, ako aj z vystúpení Troch tenorov. Vznik tohto známeho tria s Pavarottim a Domingom podnietil v roku 1990 práve Carreras. Ich predstavenia pomohli spopularizovať operu a získať jej tisíce nových fanúšikov.
O konci kariéry spevák rozpráva už 15 rokov, ale stále ho odkladá. „Je načase, aby som šiel do dôchodku. Budem ešte rok či dva spievať, no nemyslím si, že by to trvalo dlhšie,“ prezradil pred pár mesiacmi. Ktovie, či si to zase nerozmyslí…
