Vraj sa vám nová pesnička Len sa smej prisnila na dovolenke v Chorvátsku. Ako často sa vám pesnička prisní?
Peter Bič: Málokedy sa to stane na dovolenke, lebo na ne často nechodím, ale inak sa mi zvyknú pesničky prisniť. Akurát je problém, že si to ráno nepamätám. Teraz som sa však ráno zobudil s dobrou náladou a pesnička mi ešte hrala v hlave, tak som si ju hneď zaznamenal na telefón.
Hrá vám v hlave melódia či text? Alebo už hotová pesnička?
V prípade Len sa smej šlo o melódiu a slová: Len sa smej, nedaj sa zraziť na kolená… také niečo mi šrotovalo v hlave, ale nevedel som sa pohnúť ďalej, tak som zavolal Vladovi Krauszovi. Vysvetlil som mu, že by som chcel song, po ktorom sa všetci budeme usmievať na svet. Vlado sa toho zhostil, dokončil text.
Takže sa vám snívalo prvých pár slov pesničky, ktorá pokračuje: …usmievaj sa všade a stále, aj keď už nevieš, ako ďalej…
Boli to útržky a Vlado z toho urobil čosi viac.
Majú textári radi, keď nejaké kúsky dostanú, alebo si radšej vymyslia celý text sami?
Myslím, že Vlado Krausz rád dostane nejakú informáciu. Napríklad: skúšame sa nájsť. Od toho sa odpichne a už vie, čo má písať, v tomto je geniálny. Chytí sa témy, nemusí hľadať námet. Napísal už viac ako tisíc textov, mal množstvo kadejakých námetov. Ale robíme aj s inými textármi, napríklad Michalom Mifkovičom, ten často pošle hotový text, alebo mu niekedy pošlem hudbu a on na ňu vytvorí text, vždy je to iné.
Aj niekedy textárom vrátite ich výtvor s tým, že sa vám niečo nezdá alebo nepasuje?
Áno, často, niekedy veci dolaďujeme. Niekedy dodám tému a textár ju pochopí v inom duchu, napríklad ironicky. Napríklad pesnička Nedívaj sa tak – naznačil som Vladovi námet a on vytvoril smutný text o rozchode, ale ja som mu povedal: o rozchode ľudia nechcú počuť, to nie je téma, čo bude ľuďom robiť radosť. Tak zobral slová Nedívaj sa tak a napísal pozitívny text. Takže niekedy to nejde na prvú, ale treba s tým pracovať a musíme sa navzájom pochopiť.
Čítajte viac V novom seriáli Šťastná rybka zaznie hit Petra Biča s názvom Čoskoro
V novinke napríklad spievate: …usmievaj sa všade a stále, aj keď už nevieš, ako ďalej, mnohých to zrazí na kolená, keď uvidia, že si stále naladená. Je to aj trošku ironické. Alebo chcete ľudí zrážať na kolená?
Nie, nechceme, ľudia sa zrážajú na kolená sami, keď napríklad závidia, že niekto sa má lepšie. Iróniu máme v texte stále. Ide o to, aby sa ľudia nenechali znechutiť a stále sa usmievali, to je správny postoj k životu.
A pesnička pokračuje: Úsmev má najväčšiu silu, úsmev je viac než akékoľvek gesto, viac, než najsilnejší vzťah a smiech je tou najlepšou nákazou. Viki, môžete to potvrdiť?
Viki Vargová: Môžem. S úsmevom ide všetko lepšie, človek aj sám seba povzbudí a pomôže aj niekomu inému, kto práve nemá dobré obdobie. Ja sa na ulici často na cudzích ľudí usmievam, nadväzujem očný kontakt a usmejem sa. Často ten druhý človek ani nevie reagovať…
Je mu to podozrivé?
Áno, asi si myslí, že som čudná, ale veľa úsmevov sa mi aj vráti. Je pekné, keď si ľudia vedia spraviť deň lepším.
Peter Bič: Ešte by som dodal k Vladovmu textu, že sa môže zdať na prvé počutie ako prvoplánový. Ale keď si ten text rozoberiete, zistíte, že je v ňom plno irónie, narážok na veci, ktoré nám prekážajú. V tom je jeho genialita. Pieseň som napísal preto, aby sa ľudia zamysleli nad úsmevom, nad tým, čo ich v živote ženie vpred, čo potrebujeme: lásku, zábavu, radosť zo života.
Sú dnes ľudia smutní, že ich treba rozveseliť?
Myslím si, že máme za sebou ťažké obdobie všelijakých zvláštnych udalostí – či už hovoríme o sociálnych sieťach, politike či bežnom živote. S mnohými riadne zamáva, keď vidia, akí ľudia majú riadiť svet. Vtedy pomôže len láska alebo úplne vypnúť, užívať si svoj vlastný vnútorný svet a usmievať sa, netrápiť sa zbytočnosťami. Keď sa nad tým človek zamyslí, možno zistí, že to vlastne nie je jeho život, že chcel byť niekým úplne iným.
Kým ste chceli byť vy dvaja? Viete si predstaviť iné povolanie, než byť muzikantmi?
Peter Bič: Ja som od piatich rokov chcel byť muzikant. Otec bol spevák, doma sme žili muzikou, púšťali sme si platne, magnetofónové pásky, otec nás brával na koncerty rôznych kapiel aj svoje vlastné, nemal som inú predstavu o živote. Som vďačný, že sa mi to splnilo. Viki Vargová: Ako malá som chcela byť patologička, asi som pozerala veľa kriminálok, ale ocko hral na gitare a mamka mi spievala každý večer pred spaním. U nás sa vždy žilo hudbou a odmalička, odkedy si pamätám, som si vždy spievala. Vždy som mala sen byť speváčkou, aj keď som to považovala za nereálne. Ale je to reálne, takže som šťastná.
Pritom ste už kdesi priznali, že ste mali strašnú tému, keď ste mali spievať.
Viki Vargová: To je pravda, kedysi v začiatkom ma tréma dosť ovládala, aj som občas zabudla text alebo sa mi zadrhol hlas, ale postupne som sa s tým naučila pracovať. Podstatné je to, že spievanie ma baví, teším sa na každý koncert. Keď vidím, ako na nás ľudia čakajú a chcú nás počuť, tréma opadne.
Peter, keď ste stretli Viki, už bola absolútne suverénna? Vedeli ste, že to s ňou bude fungovať?
Peter Bič: Čo si myslíte? (smeje sa) Viki Vargová: Keď ma zobral na prvú skúšku, aby počul, ako spievam, sedela som mu chrbtom, lebo som sa hanbila. Peter Bič: Keď niečo robíte prvýkrát, ale je to pre vás dôležité, máte roztrasené kolená, lebo neviete, ako to dopadne. Keď to robíte častejšie, tréma opadáva, ale stále sa ešte niekto môže nájsť, kto vám tie kolená roztrasie.
No nebáli ste sa, že na koncerte bude speváčka radšej sedieť k divákom chrbtom?
Peter Bič: Povedal som si, že spievať ona chce a má to v sebe. Aj keby spievala chrbtom, je to niečo výnimočné. Aj Jim Morrison spieval tak, že sa k ľuďom postavil chrbtom a spieval tak, lebo mal trému. Potom začal brať drogy… (smeje sa) Viki Vargová: Ja nie. Peter Bič: Vedel som, že keď človek ako Viki niečo chce, prekoná vlastné hranice a bude jej to celkom prirodzené.
Už vtedy mala Viki vo výstrihu tetovanie v tvare husľového kľúča?
Peter Bič: Áno, na základe toho sme sa zoznámili. Všimol som si, že asi žije muzikou, zaujalo ma to, spýtal som sa jej, čo robí. Vtedy pracovala ako čašníčka a ja som sa jej opýtal na to tetovanie a ona, že má rada muziku a spieva. Vlastne nás to tetovanie spojilo. Keby ho nemala, možno dodnes pracuje ako čašníka a spieva chrbtom v nejakej malej kapele.
Takže Viki, vedeli ste, ako na to.
Viki Vargová: Áno, to bol plán, dám si tetovanie a niekto sa chytí (smejú sa obaja). Nie, bolo to bez rozmyslu, povedala som tatérovi, že chcem nejaký hudobný motív… Mala som vtedy asi 19 rokov. Ale odbúrať trému mi veľmi pomohol Peter, rozprávali sme sa, on ma pripravoval a vravel, že idem robiť to, čo milujem, tak nesmiem dovoliť tréme, aby ma ovládala. Cítila som v ňom oporu.
Pesnička Len sa smej má veselý videoklip, ktorý sa natáčal aj v telocvični. Kto to vymyslel? Je dnes vôbec potrebné nakrúcať klipy?
Peter Bič: Točili sme to v Prešove na viacerých miestach, jedno z nich bola základná škola v Prešove, kde sme si to veľmi užili, boli tam milé pani učiteľky, riaditeľka a všetky deti, ktoré sa tešili, že sa môžu uliať z hodín. Točili sme to s režisérom Petrom Rončíkom, ktorý je sám gitarista a muzikant, točil aj pre kapelu Heľenine oči. Celé to vymyslel, dal dokopy, točili sme dva dni a veľmi sme si to tentoraz užili. Myslím, že má zmysel točiť klipy. Keď sa obraz spojí s hudbou, celé to vyrastie, povie ľuďom príbeh, preto ich majú radi. Však aj na koncertoch chcú ľudia vidieť nejaký obraz. Funguje to, ľudia si to púšťajú, máme miliónové zhliadnutia na internete…
Foto: Dominika Kentošová
Kedysi bolo veľa hudobných relácií či hitparád v televízii, no to už dnes neexistuje. Nie je to škoda?
Peter Bič: Vždy je škoda, keď ľudia nemajú priestor na hudbu. Je skvelé ukázať im, čo všetko v hudbe existuje. Hudba im pomáha prekonať mnohé problémy v živote, takže je škoda, že nie je viac na televíznych obrazovkách, že nevidíme, kto vydal aký klip. Ale zasa máme sociálne siete, kde to ľudia môžu vidieť. Takže hudba sa nestratila ani nestratí, len ju ľudia dostávajú v inej forme.
Dávate aj vy návrhy, čo bude v klipe, alebo so všetkým príde režisér?
Peter Bič: Často mám nápady a námety, viem, o čom má byť príbeh, ale realizáciu nechávam na režiséra s kameramanom.
Vymyslel niekedy režisér aj niečo, čo vám bolo proti srsti?
Viki Vargová: Na nič také si nespomínam, my sme za každú „srandu“. Keď sme šli točiť klip k pesničke Čoskoro, Petrík vymyslel, že do mňa budú hádzať rôzne veci a farby, bola som z toho nadšená. Tešila som sa a vravela chalanom: Budete mi robiť zle, ale kapela to nechcela, musela som ich presviedčať. Peter Bič: Hoď do nej to vajce! Viki Vargová: A oni: Nebudeme do nej hádzať vajce. A potom prásk! Hodili mi vajíčko o hlavu, med, farby, víno…
Preboha!
Viki Vargová: Škoda vína, čo? Ale všetko to šlo na šaty, veľmi som si to užila. Peter Bič: Ja som ešte v starej ére Peter Bič Projectu s inou speváčkou zažil, že režisér ma do klipu na moju pesničku ani nezavolal. Vravel som: Okej, ale neprekáža, že tam je moje meno? A on: Speváci sú teraz dôležití. A ja: Dobre, kámo, ale potom to zaplať ty.
Rozmyslel si to?
Peter Bič: Nie, nedal ma tam, chápete to? Človek zažije s videami rôzne veci. Dlho sme mali v začiatkoch také trápne videá, ale potom sme začali hľadať ľudí, ktorí tomu lepšie rozumeli.
Pôjdete aj na jesenné turné, zo Spišskej Novej Vsi pôjdete cez Vranov nad Topľou a Žiar nad Hronom ďalej na západ cez Nitru, Trnavu, Trenčín až do Levíc. Bratislavu ste vynechali, lebo tú ste navštívili počas jarného turné?
Peter Bič: Áno, chceli sme ísť do miest, kde nás ešte ľudia nevideli. Myslím, že to bude fajn. Prvý koncert bude 6. novembra.
Vraj to je príležitosť vidieť reakcie publika na nové skladby. Niekedy aj upravíte pesničku, keď vidíte, že nezaberá tak, ako ste zamýšľali?
Peter Bič: Niekedy nám ľudia aj nadávajú, že furt meníme pesničky. Niekedy sa ma aj ľudia v kapele pýtajú, prečo meníme playlist. Ja ho mením podľa ľudí, keď vidím, že nejaká pesnička nezafunguje, lebo sme už piata kapela v poradí a už zaspia. Často treba program meniť „za jazdy“. Ľuďom treba dať pridanú hodnotu, bubenícke sólo, trúbky, saxofóny, šou! Nerobíme to ako povinnosť, máme radi, keď na pódiu cítiť chémiu.
Je nejaká pesnička totálne osvedčená, že zaberie vždy?
Áno, napríklad Hlava, Skúšame sa nájsť, Stoj, Primášovo srdce – tam vždy ľudia začnú tancovať. Ale na každom koncerte je to inak.
Vaše pesničky často znejú aj ako zvučky seriálov. Ako to bolo – oslovili vás televízie samy napríklad so seriálmi Priznanie či Šťastná rybka?
Peter Bič: Nikdy to nie je tak, že by som prišiel do televízie – mám pesničku, nechcete natočiť seriál? Aj keď aj to sa stalo. Naša pesnička Čoskoro vraj inšpirovala tvorcov Šťastnej rybky, ale väčšinou skôr príde režisér a vytypuje si nás, že by sme sa im hodili. Niekedy chcú, aby sme zložili celkom novú pieseň a ja sa teším, lebo zasa sa to dostane k viac ľuďom.
Pozerali ste ten seriál?
Šťastnú rybku som pozeral ešte ako demo, inak sa priznám, že seriály veľmi nepozerám.
Nemôže vám seriál aj poškodiť meno?
Iste je dobré vedieť, o čom to bude, aj preto, aby sa spojila emócia, nie že budeme spievať o vlakoch, a seriál bude o motoristických pretekoch. Ale to som pritiahol za vlasy. Vždy sa stretneme s režisérom a dohodneme sa, či je šanca na spoluprácu.
Nedávno ste vydali prierez vašej tvorby na LP platni To najlepšie z nás. Čo tam nájdeme?
Peter Bič: Veľmi sme chceli vydať vinylovú platňu, to je teraz moderné, ľudia to majú radi, ale nechceli sme vydať album, čo už vyšiel na CD. Rozhodli sme sa vydať best of album našich hitov, fanúšikovia ich dostanú ako darček na jednej platni. Vydarila sa, má krásny obal, ten vymyslel Peter Ivan z Košíc.
Viki Vargová: Mojou srdcovkou je pieseň Maky. Červený mak mi symbolizuje lásku a vášeň, keď sme točili klip v tme, malo to atmosféru.
Muzikanti zvyknú hovoriť, že najlepšie piesne vytvorili, keď boli nešťastní. Platí to aj vás, alebo vy viete tvoriť, aj keď ste šťastní?
Peter Bič: Je to tak, ale ja mám tisíc spôsobov tvorby pesničiek. Niekedy vzniknú, lebo som smutný, inokedy veselý, alebo si len tak hrám a príde pesnička a niekedy len spím. Inokedy ma niekto osloví, aby som zložil pesničku do filmu či seriálu. Nechcem sa stavať do pozície, aké je magické, že ma práve oslovila taká emócia. Som realista, pesničky prichádzajú neviem odkiaľ – asi od Boha, z čoho som šťastný, lebo oslovujú ľudí a to je najviac. Preto to robíme.
