Možno majú ľudia pocit, že o vás už všetko vieme. A predsa mnohých prekvapí, že vaše pôvodné meno je Antonín. Vraj aj policajti sa vás pýtajú, či máte brata Felixa. Prečo ste si zmenili meno na Felix?
Sám som si meno nezmenil. Keď som chodil na jedenásťročnú školu, prišiel za mnou kamarát Tomáš, ich rodina už mala televízor, ktorý sme my ešte dlho nemali – a v televízii bežala disneyovka, rozprávka Kocour Felix. Tomáš prišiel do školy, pozrel na mňa a vraví: Tondo, tebe budeme hovoriť Felix. Tak sa to rýchlo dostalo do povedomia, začala mi tak hovoriť celá škola. Tondo mi hovoril potom už len otec, dokonca aj mama zvykla hovoriť: „Ten náš Felix, ktovie, kde je.“
Prinieslo vám meno Felix šťastie?
Je to zvláštne meno, nemá ho kdekto a znamená šťastný, to aj som. Len neviem, či kvôli menu.
Keby vás niekto oslovil Antonín či Tonda, otočili by ste sa vôbec?
Keď na mňa niekto zavolá Tondo, určite sa otočím. Ale to skoro nikto nerobí, iba občas brat Jaroslav. On skončil ako kapitán Airbusu.
V rodine ste už traja Felixovia – boli s menom spokojní aj syn a vnuk alebo túžili niekedy aj po trochu obyčajnejšom mene?
Vnuk má ešte len 12 rokov, ten o tom asi nepremýšľal, inak by asi prišiel s tým: Dedo, prečo ste mi dali také meno? Syn Felix je v pohode. Takže nikto nikdy neprotestoval. Všetci si na to zvykli. Keď som začínal, tak aj pre moderátora, ktorý moje vystúpenie uvádzal, bolo vždy zložité vysloviť Felix Slováček. To iks na konci mena.
Ako ste oslávili osemdesiatku? V Českom rozhlase vám napríklad Aleš Cibulka venoval 80 vrecúšok vašich obľúbených tyčiniek. Prekvapil vás?
Ja naozaj slané tyčinky milujem, kupujem si ich hlavne na dlhšie cesty autom. Aby som nebol unavený, chrúmem ich a naozaj ma to drží bdelého viac než turecká káva.
Ešte vám nejaké vrecúška zostali alebo už je po tyčinkách?
Už ich je veľmi málo (smeje sa). Pojedám ich ku všetkému, k uheráku, k tataráku…
Aký darček k jubileu vás najviac potešil?
Najviac ma potešil Jano Telenský – Slovák, ktorý žije v Londýne a dal pre mňa u fantastického sochára Jakuba Solařa vyrobiť dve busty. Jednu so saxofónom, tú dostal syn Felix, a druhú bez neho dostala dcéra Anička, aby mali deti doma tatínka.
Bola darčekom aj vypredaná Lucerna, kde ste v máji koncertovali?
Áno, samozrejme.
Narodili ste sa v Malenoviciach pri Zlíne. Máte tam stále zázemie?
Býva tam ešte manželka môjho brata s rodinou, ale keď prídem do Zlína, skôr bývam v hoteli, nechcem ich rušiť. Nedávno som prišiel do Malenovíc, mali sme tam stretnutie s osemdesiatnikmi, ako som ja, ktorí sme spolu začali chodiť do prvej triedy. A z 34 spolužiakov sa nás tam zišlo 28, to je dôkaz, že kde sa pije slivovica a dobré víno, majú ľudia aj dobrý korienok.
Inšpirovala vás miestna hudobná tradícia alebo aj tá baťovská?
Samozrejme, chodil som do valašského krúžku a dodnes ma držia ľudové pesničky, dnes viac slovácke, lebo sa mi zdajú melodickejšie, harmonickejšie. Čo sa týka Baťu, to, čo dokázal, bolo obdivuhodné. S jeho synom som sa stretol v Toronte, keď sme tam mali koncert s Karlom Gottom, trošku sme si posedeli. A predtým som sa s ním stretol v Zlíne, kde som si s ním dokonca zahral tenis.
Keď už zmieňujete Karla Gotta, mali ste šťastie na mnohých ľudí – aj na Karla Vlacha, vlastne hádam neexistuje hviezda, s ktorou by ste nespolupracovali. Bolo to šťastie alebo ste pre to museli niečo urobiť?
Keď je človek na šťastie pripravený, tak príde. Hral som tak, že som dostal ponuku od Karla Vlacha, neskôr som dostal ponuku od Karla Gotta s Láďom Štaidlom a tiež som uspel, postupovalo to a nadväzovalo na seba.
Ste rodený umelec alebo aj praktický človek? Manželka Dagmar Patrasová na vás prezradila, že si vyžehlíte košele ako nikto iný a syn zasa, že dokonale luxujete a naučili ste to aj jeho a on to potom vyžadoval aj od svojich priateliek…
Áno, je pravda, že by som nechcel robiť nič iné, len muziku, možno teda som rodený umelec. Pritom som sa nikdy nebál vziať do ruky kladivo a skrutkovač, čo bolo treba na chalupe či doma urobiť, to som urobil. A žehlenie košieľ, to som sa musel naučiť, keď som študoval na Janáčkovej akadémii umení a býval som na priváte. Na to, aby som si dal košele vyžehliť, som nemal peniaze a nikto sa mi sám od seba na to neponúkol. Tak som začal žehliť sám a dnes mi málokto vyžehlí košele tak dobre, ako to robím ja sám. Stojím si a žehlím, vlastne odpočívam.
Váš syn je muzikant, dcéry sú herečky, Anička aj spieva, no váš otec bol lekár a aj z vás chcel doktora. Keď vraj pochopil, že husle ani klavír nie sú nástroj pre vás, zohnal vám saxofón. Niekde ste spomínali, že vyzeral tak zle, že ho mama chcela hodiť do vriacej vody, aby ste nedostali nejakú chorobu…
Áno, pôvodne som chcel ísť na medicínu, ale vtedy sa dávali rôzne posudky. Ja som dostal posudok: „Menovaný nedáva záruku, že by po vyštudovaní nadobudnuté schopnosti venoval k prospechu pracujúcich.“ Takže som šiel do Svitu robiť do kopytárne topánky. Pritom som mal dosť času učiť sa na klarinete. To, že mi „tatínek“ bohviekde zohnal strašný nástroj, je pravda, aj že mama sa zľakla a radšej ho dala vyvariť. Ale nakoniec mi zohnali slušný klarinet a ja som sa prihlásil na Vyššiu hudobnú školu v Kroměříži, a pretože sa nevolala konzervatórium, tak to pánom neprekážalo a mohol som tam študovať.
Foto: ČTK
Prečo vás vlastne tie husle a klavír nebavili?
Neviem pochopiť, ako človek vezme husle a dokáže z nich vylúdiť nádherný tón. Trvá roky, kým sa z huslí podarí vykúzliť muziku, dovtedy je to kŕč a šialené pazvuky. Zatiaľ čo príde klavirista, stlačí kláves a hneď to znie. Mne to s husľami nešlo, a čo mi nejde hneď, to ma nebaví. Rovnako ma nebavil ani klavír, matka plakala, ja som plakal, všetci boli otrávení, ale nakoniec sa to zlomilo. Keď som si mohol hrať, čo som chcel, bavilo ma to.
A na saxofóne vám šlo hrať hneď? To predsa nie je ľahké.
Na saxofóne som začal hrať až po klarinete. Pre hráčov na dychových nástrojoch je na začiatku klarinet oveľa dôležitejší ako saxofón, ktorý je jednoduchší.
Synovi to šlo podobne ako vám? Vraj tiež neznášal klavír.
Felix bol na tom rovnako ako ja, koľkokrát som za ním stál a jemu to nešlo, stále robil chyby. Raz som mu dal zozadu „pohlavek“ a ako na to nebol pripravený, udrel sa hlavou o klavír a ja som si povedal: A dosť, musí prísť učiteľ, kto ho to naučí, ale nie ja. Felixovi sa venoval aj dedo, pán Patras, ktorý bol harfista Českej filharmónie, ktorý učil aj na Akadémii múzických umení v Prahe. Felixa to urputne začalo baviť, až keď končil Akadémiu múzických umení.
Vysvetlite, prečo je saxofón výnimočný nástroj – niekde ste spomenuli, že rozochvieva telo. Nedá sa mu odolať?
Napríklad soprán saxofón dosť pripomína ľudský hlas, môže prenikať do telesnej sústavy tak, že ju rozochveje. Skôr však ide o to, čo do toho hudobník vloží, aby poslucháč cítil to, čo muzikant. Musí počuť radosť, smútok alebo romantiku, všetko sa tam musí objaviť. Koľkokrát sa mi zdalo, že mi skladateľ a klavirista pán Volf povedal: Felix, nahral si to výborne, ale nie je to Slováček. Tak som bežal späť do štúdia a celé som to znova pretočil.
Aj váš syn povedal, že podľa zvuku pozná, že hráte vy, a nie niekto iný. Čo je teda to špecifické, čo robí Slováček?
Snažil som sa počúvať rôznych muzikantov, moje vzory a prísť na to, ako a prečo to robia, aký majú dych a tón, sledoval som legendy, až začali hovoriť legenda mne. Z klarinetistov boli pre mňa legendami Buddy DeFranco, Artie Shaw, zo saxofonistov Phil Woods, John Coltrane aj Kenny G. Poznal som aj pár saxofonistiek, dokonca s jednou slávnou žije aj môj kamarát, čo bol roky zvukárom u Karla Gotta, a žijú spolu v Berlíne.
Ako sa však dá dosiahnuť tá jedinečnosť?
Dostal som ponuku od Karla Gotta, aby som na jeho vianočnom koncerte v Hamburgu zahral niečo, a on mi pustil skladbu A Whiter Shade of Pale od skupiny Procul Harum. Hral to na saxofóne vynikajúci černoch King Curtis. Veľmi sa mi to páčilo a naučil som sa to podľa neho. Dobre, že som to zahral, lebo potom prišiel riaditeľ Polydoru International a povedal: Boli by sme radi, ak by ste pre nás týmto spôsobom nahrali album. A takto sa to začalo. Všeličo som pochytal po svete, naučil som sa niečo od Kinga Curtisa, ale nedá sa to kopírovať, niečo si človek musí vytvoriť sám, až sa stane, že sa stanem adresným a ľudia poznajú, že hrám ja.
Dá sa to naučiť niekoho iného, napríklad syna?
Dá sa to, ale je to veľmi zložité. Felix po mne veľa vecí pochytil, a pretože je šikovný, vzdelaný chlapec, má hudobné školy, vie, čo má robiť. Ale napríklad sa ešte nenaučil dlhý dych, ale vie, čo urobiť, aby bola v hudbe cítiť napríklad bolesť. Nemôžem zasa všetko prezrádzať.
Viete hrať na niekoľkých druhoch saxofónu, no nikdy vás nebavil tenor saxofón. Prečo? V čom je rozdiel oproti soprán saxofónu?
Najviac som hral na soprán saxofóne, alt saxofóne, ale aj na barytón- či basbarytón saxofóne. Niečo som nahral aj na tenor saxofóne, lebo Karel Gott občas potreboval ten tenor. Len som k tomu nástroju nenašiel vzťah, nerezonoval mi s telom ako sopránka či altka a barytón. Na tie keď hrám, cítim, ako sa mi prsty chvejú a súvisí to s telom, ale tenor bol nejako mimo.
Takže máte tie nástroje rád? Čo pre vás saxofón znamená?
Je to pre mňa celý život, nič iné nerobím, len hrám na saxofóne a klarinete.
Viete, koľko ste za život vystriedali hudobných nástrojov?
Ten, čo som dostal od otca, som vymenil za český klarinet z Amati Kraslice. Musím povedať, že teraz tam robia veľmi dobré nástroje. Potom som hral na nemeckom klarinete Mönning, neskôr v roku 1963 som si kúpil vo francúzskej firme kúsok od Paríža klarinet Buffet Crampon. Tam som hral na jednom nástroji, im sa to páčilo a predali mi ho, hoci normálne sa tam človek musí objednať a tento nástroj bol určený pre nejakého profesora v Casablanke. Na tomto nástroji hrám dodnes a až tento rok v lete som si naň dal urobiť generálku. Vydržal neskutočne dlho.
Pri husliach sú známe vzácne stradivárky, existuje také niečo aj pri saxofónoch?
To je iné, sláčikové nástroje sú iná kasta, tam čím máte starší nástroj, tým je lepší. Pri saxofónoch čím starší, tým horší. Pretože zliatiny, z ktorých sa vyrába saxofón, sú čoraz zaujímavejšie.
Vyštudovali ste aj dirigentstvo. Musí mať na to človek šéfovskú povahu? Dirigujete rád aj vo všednom živote?
Dirigentstvo som vyštudoval len tak bokom, ale hodilo sa mi, keď som v roku 1983 prevzal taktovku ako šéfdirigent bigbandu Tanečného orchestra Československého rozhlasu (TOČR), mal som pod sebou ešte dvoch dirigentov, pánov Hálu a Popelku. Keď sa rozhlas zbavoval orchestra, ja som ho vzal pod svoju agentúru a mám ho dodnes. Vlastne je to potomok orchestra, ktorý založil v 60. rokoch Karel Krautgartner.
Vďaka čomu ste si rozumeli s ľuďmi ako Ladislav Štaidl, Karel Vlach, Karel Gott či Jiří Suchý? Alebo ste sa niekedy aj hádali?
V živote som stretol kopu ľudí a snažil som sa pochopiť, čo kto chce a aby oni pochopili, čo môžem. Myslím si, že tak sme sa stretli s Karlom Vlachom, ako aj s Láďom Štaidlom či Karlom Gottom. Karel Gott vedel, že mi to ide a bolo by dobre, aby ma videla verejnosť, tak sa ma skoro v každom televíznom programe snažil pustiť k sólu. Mal podmienku, že musím vždy hrať niečo iné, nesmiem sa opakovať. To rešpektoval aj Láďa, tak nám to fungovalo.
Tento a budúci rok pripravujete zábavné programy so živými koncertmi v Zlíne, Hodoníne, Prahe, Ostrave, Brne, ale aj na Slovensku v Trenčianskych Tepliciach, Bratislave a v ďalších mestách. U Jana Krausa ste pred desiatimi rokmi zmienili, že je vám smiešne, keď hudobník hovorí o turné a vystúpi len na 3–4 miestach, lebo vy ste boli zvyknutí na turné s aspoň 15–20 koncertmi. Trúfli by ste si aj teraz ešte na také veľké turné?
Určite, nemám s tým problém. Môžem hrať pokojne aj dva koncerty denne. Hrať s bigbandom ma priam nabíja. Sila toho zvuku, kamaráti, speváci a speváčky, to je môj život.
Takže ste stále v kondičke. Aj športujete?
V spálni mám stacionárny bicykel a mám na ňom kardiosystém, ktorý trvá 27 minút a ten trikrát týždenne prejdem. Človek sa spotí, osprchuje a je mu báječne. Okrem toho si chodím s kamarátmi zahrať tenis. Kedysi som hrával aj golf, ale na ten už nemám čas, bohužiaľ. Celoživotne som zdravý človek.
Čo hovoríte na dnešnú hudobnú scénu, sledujete mladých muzikantov, zaujíma vás ich tvorba?
Samozrejme, zaujíma ma. Dnes majú iné melódie, harmónie, je to skôr postavené na textoch, málokto ich pozná. Keď začal spievať Gott či Matuška, Laufer a ďalší, každý vedel, čo spievajú – aj Simonová, Chladil. Dnes málokoho spoznáte po hlase. Dnes už ani nespievajú, je to akási melodráma – spev s textom. Všetko sa to dosť podobá.
Súvisí to aj s tým, že mnohí nemajú hudobné vzdelanie?
To celkom nemôžem tvrdiť, lebo poznám veľa muzikantov bez vzdelania, ktorí sú však geniálni. Aj u mňa v kapele takí hrajú a nechodili do školy, naučili sa to sami. Mám aj kamarátov medzi Rómami, ktorí nepoznajú noty, ale rýchlo sa chytia a hrajú božsky.
Vy ste kedysi dostali platinovú platňu za 2,5 milióna predaných nosičov. Viete si predstaviť, že by ste začínali hrať v dnešnej dobe? Bolo by to ľahšie či ťažšie?
Myslím, že dnes je to ťažšie, aj keď je k dispozícii internet. Hoci skladbu môžem digitálne dostať do predaja pre celý svet… Kedysi človek mal album v ruke, akoby mal v ruke kúsok toho interpreta. Dnes je to také studené, žiadny vzťah. V rádiách ani v televízii už dnes nepočujete inštrumentálnu muziku, je to ťažké.
Kedysi ste radili aj Ivete Bartošovej, ako vystupovať – žiada vás dnes niekto o radu?
Nikto nepríde a nežiada, ale keď vidím, že niekto potrebuje poradiť, urobím to. Zo začiatku kariéry som bol v Cannes s Karlom Gottom, kde mal nádhernú pieseň Máj, máj, máj, narodil se máj. Ja som do toho hral na saxofóne. Prišiel Karel, vzal mikrofón a začal spievať. Anglický producent povedal Karlovi: Stop! Nemôžete prísť na javisko a začať spievať. Vy predsa prichádzate na javisko a ľudia tlieskajú. Keď prídete a prejdete na jednu stranu, potom sa vrátite na druhú stranu a až potom idete k mikrofónu uprostred javiska, tak diváci vám tlieskajú celú dobu. Prečo sa o to ochudobňujete? Vidíte, každému sa dá poradiť.
Foto: ČTK
Radili ste v niečom aj vlastnému synovi a držal sa toho?
Felix si to vypočuje, koľkokrát povie, nech sa nestarám, ale nakoniec to urobí, ako som mu vravel. Deti asi musia mať pocit, že na to prišli samy.
Ešte k Ivete Bartošovej: Vraj ste chceli, aby vystupovala so svojím dvojčaťom Ivanou. Prečo?
Zo skúsenosti vo svete viem, že vždy, keď sa objavili dvojčatá, mali oveľa väčší úspech – preto som chcel, aby to urobila Iveta s Ivanou. Ivana chcela, Iveta nie, tá sa dohovorila s Láďom Štaidlom, s ktorým vtedy žila, a oznámili mi nie. Mrzelo ma to, ale čo som mohol robiť. Bola to ich škoda.
Vidíte dnes niekoho podobne nádejného, ako bola ona?
Občas sa mi niekto páči, ale neviem povedať, že by vyletel ktovie kam. Mal som v orchestri speváčku Martinu Bárta. Každý, kto príde pred bigband, si vlastne nevie rady. Ja som hovoril chlapcom: pozrite sa, tá raz bude vo svete. Vypracovala sa, potom šla na džezový inštitút do Berlína, odtiaľ šla na džezovú školu do New Yorku, spievala s džezmenmi v Carnegie Hall. A keď Felix nedávno slávil štyridsiatku, pricestovala a zasa si s nami s bigbandom zaspievala. Bigband miluje.
Tešíme sa, že opäť zavítate na Slovensko. Chodíte k nám rád? Čo sa vám na Slovensku páči?
Páčia sa mi slovenské ženy, halušky a vôbec dobrá spoločnosť, páči sa mi slovenčina, je spevnejšia než čeština. Mám kopu kamarátov v Tatrách, v Bystrici, vo Zvolene, v Bratislave, Žiline, po celom Slovensku. Aspoň spolovice som Slovák.
Ste sólový hráč. Je to tak aj v živote?
Asi áno, neviem si predstaviť, že by som stál pred orchestrom a robil chyby. Tam je človek stále pod drobnohľadom publika aj vlastných hráčov, takže človek musí byť sólista.
Čítajte viac Izraelská spisovateľka Ajelet Gundar-Gošen: Každý z nás môže byť obeť aj agresor
Ste zvyknutý, že je na vás stále upretý pohľad verejnosti? Ľudia sledujú aj vaše súkromie.
Na to si človek musí zvyknúť, to k tomu patrí. Veď o kom sa nehovorí, ten je mŕtvy, nie? Zvykol som si na bulvár aj všetko okolo. Niekedy je to nepríjemné, keď to nie je pravda, ale bulvárni novinári píšu hlúposti o koncerte, na ktorom vôbec neboli. Ale ja s nimi viem vychádzať.
Vieme o vás naozaj všetko alebo máte tajomstvá?
Každý má niečo, čo neprezradí. Ak dovolíte, tiež si niečo ponechám pre seba.
Čo zdedili vaše deti po vás a čo po mame Dagmar Patrasovej?
Po mne zdedili usilovnosť a dravosť, po mame skôr pokoj. Felix aj Anička majú obaja takmer absolútny sluch, ja už mám skôr unavený sluch, ale nemôžete sa diviť, keď stojím pred bigbandom – to sluch, samozrejme, trochu slabne. Ale to mi neprekáža pri hraní. S vami tiež hovorím a počujem vás.
Vyšlo vám nedávno aj dvojcédečko, kde máte tri doteraz nevydané duety s Dagmar. Prečo vyšli až teraz?
Dohromady je nevydaných piesní asi 32, z toho tri s Dádou, dokopy je na tých cédečkách 50 piesní. Vtedy sa spievanie na moje cédečko nehodilo a ona zasa nahrávala cédečká pre deti. To, čo sme urobili, pre Českú televíziu, bolo vždy v rámci nejakého projektu, napríklad Felixíru alebo Sejdeme se na výsluní. Honza Adam vytiahol teraz rôzne skladby a to dvojcédečko je skoro rarita.
Ktorú svoju vlastnosť považujete za dobrú a vydržala vám až do osemdesiatky?
Som pracovitý v živote aj v muzike, stále hľadám nové melódie. Vlani som vydal cédečko Nádherná láska. Objavil som znova pesničku Pavla Nováka Nádherná láska a po nej som pomenoval svoj album.
Čo vám v živote pomáha udržať sa vo forme?
Dobrá nálada, vzťahy, láska – to by mohlo stačiť.
