Foto: BRaK, 2021
Maďarský spisovateľ László Krasznahorkai, ktorého prezývajú aj majster apokalypsy, nám postupne predstaví hrdinov príbehu, ktorý košatie novými postavami a udalosťami. Najprv spoznáme pani Pflaumovú, distingvovanú dámu v strednom veku, ktorá prežila už dvoch svojich manželov (zlé jazyky vravia, že ich umorila svojou malichernou túžbou po poriadku a všakovakých čačkách, ktoré si plietla s krásou) a pri ceste vo vlaku prežíva hlboké zhnusenie zo svojich spolucestujúcich.
Opakom pani Pflaumovej je pani Eszterová, rázna a racionálna žena, ktorá nestrpí žiadne zbytočné reči ani nepraktické myšlienky (mimochodom, jej manžel si ju vyhodnotil ako vojaka a odporučil jej odsťahovať sa). Pán Eszter má na svet celkom iný pohľad. Ako vzdelaný človek a bývalý riaditeľ hudobnej školy, ktorému bola hudba bezpečným prístavom, nemohol nevidieť tú neprekonateľnú túžbu v očiach žiakov rozsekať nenávidený klavír na kusy. A keď jedného dňa, celkom náhodne, dôjde k objavu, že všetky tóny harmónie sú iba jeden veľký podvod, rozhodne sa uzatvoriť sám vo svojom byte, kde si hovie len so svojimi vlastnými myšlienkami, ďaleko od malichernosti, egoizmu a malomestskej obmedzenosti, ktorej už nechce viac asistovať.
Jeho jediným spoločníkom je miestny poštár Valuska, čistá duša, ktorého všetci považujú za blázna a vysmievajú sa mu, keď v krčme medzi opilcami, ktorých pokladá za „svojich milých priateľov“, vždy na vyzvanie vysvetľuje pohyb nebeských telies. On totiž „vidí obrovský vesmír, ktorého je Zem len drobučkou čiastočkou a hlavným motorom tohto vesmíru je radosť, ktorá odjakživa preniká všetkými planétami a všetkými hviezdami“. Medzi oboma navonok nie seberovnými mužmi sa vyvinie hlboké priateľstvo.
Čítajte aj Kniha roka 2020: Čo čítajú spisovateľky a redaktorky
Jednotlivé postavy sa v rozprávaní postupne vystriedajú, takže môžeme sledovať udalosti vždy inými očami. Ich cesty sa navzájom prepletajú, až sa napokon zrazia v tej najdramatickejšej konfrontácii.
Ako spozná jeden z hrdinov, „niet boha ani pekla, pretože okrem toho, čo je, nedá sa odvolávať na nič ďalšie“
Katastrofu spustí príchod cirkusu, ktorý vezie veľrybu nevídaných rozmerov a spolu s cirkusom prikvitne celá kompánia jeho priaznivcov. Zlovestný cirkus je obostretý nejakou tajomnou mágiou a – o tom niet pochýb – práve v tomto prehnitom mieste (rovnako ako v ktoromkoľvek inom), kde sa na uliciach vrstvia tony odpadkov, a v tomto čase, keď mráz štípe až do kostí, až zamŕza rozum aj srdce – nachádza živnú pôdu. Vtedy je už všetko „v rukách božích“. Mesto zažije noc plnú hrôzy, trasie sa od strachu a krváca – keď sa násilie stretne s naivnou dobromyseľnosťou, rozuzlenie je, zdá sa, naporúdzi. A predsa prekvapí!
Čítajte aj Spomienka na Charlesa Baudelaira: Provokatívna kytica z kvetov zla
László Krasznahorkai preniká hlboko do ľudskej podstaty, vie byť rovnako ironický aj hlboko empatický, nemilosrdný aj láskavý. Ako vizionár si kladie, a to bez pátosu či cynizmu, tie najzásadnejšie otázky bytia. Láska, súcit, dobro či krása, všetko môže zhorieť ako krídla anjela, keď už ani obloha nie je na svojom mieste. Pretože, ako spozná jeden z hrdinov, „niet boha ani pekla, pretože okrem toho, čo je, nedá sa odvolávať na nič ďalšie“.
Za knihu Melanchólia vzdoru získal László Krasznahorkai v roku 2015 prestížnu Man Bookerovu cenu, v slovenčine vyšla v preklade Gabriely Magovej vo vydavateľstve BRaK. Kritika oceňuje aj autorov špecifický jazyk, s typickými dlhokánskymi súvetiami plnými odbočiek a doplnkov, ktorými, keď sa na ne čitateľ naladí, nechá sa unášať strhujúcim príbehom ako na vlnách a nedočkavo obracia stránku za stránkou.
