Foto: Slovart
Nie sú to len obyčajné vety, hoci niektoré sú veľmi krátke. Na prvý pohľad celá publikácia pôsobí jednoducho. Je v nej však knižka pod knižkou, človek si prečíta viac než len slová. Text vyvoláva asociácie, city, úsmevy. Čitateľ pocíti aj prsty na líci, keď sa v knižke píše o štípanej puse.
V postavách sa nedá hneď vyznať, je to ako v živote. Každý deň vám niekto vstúpi do diania, spoznávate ho, alebo aj nie, a neskôr sa vám neorganizovane vynára v spomienkach. Potom sa náhlite po cintoríne, lebo ste zabudli vziať kahanec alebo vodu, a tí ľudia sa vám pletú opäť pod nohy. Ležia tam v hroboch, dnes jedni a o rok už aj iní. Dušek posplietal svoj príbeh z množstva epizód. Stmelil ich do celku, ktorý je prítomnosťou aj minulosťou zároveň. Vystupujú nebožtíci z minulého storočia, ale vynorí sa aj niekto celkom svieži. Napríklad spisovateľ Michal Hvorecký sa objaví pri kníhkupectve Artfórum na Panenskej ulici. Auto hovorí so šoférom po anglicky, ale autorovi sa roja v hlave aj staručké slová – napríklad galoty.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Pekné obrázky
Dušek zavedie čitateľa do končín, ktoré sú mu blízke z detstva: sme v Šaštíne, sme pri Váhu v Piešťanoch, sme u nich doma, sme u susedov, u tetiek, strýkov, (mnohí už umreli alebo sú kdesi stratení), sme v škole, prihovárajú sa nám učitelia, chodíme na husle, u kaderníka nám odstrihnú „konský chvost“ a za vlasmi je nám dodnes ľúto. Knižku si čítame ako prechádzku po vonku, cítime sneh, slnko, vietor, stromy sa hýbu celkom odspodu a kdesi v ústraní si ukazujeme čiri čaj. Čo to je? Chlapec má čiri a dievča čaj… Je to svet nečakaný, a predsa dôverne známy. Dušek sa pochlapil, stvoril malý, ale vzácny skvostík.
V tiráži stojí, že obrázky pochádzajú z autorových zošitov. Sú zaujímavé, ale treba vysloviť uznanie aj tým, ktorí knihu dávali dovedna. Je nápadito upravená, k zvláštnemu čítaniu patrí aj zvláštny vzhľad, ilustrácie sú na nečakaných miestach, ručne sú napríklad nakreslené niektoré čísla strán.
Čítajte viac Dušan Dušek píše ľahkým perom
Niečo si domyslíte
No a zmysel tejto lahôdky? Oveľa väčší než obyčajné maškrtenie. Dušek uvádza text dvoma citátmi. Od Jozefa Mihalkoviča a od Eliasa Canettiho. Prvý hovorí: „Pre kvapku ópia vymieľaš zvyšok maku.“ Druhý tvrdí: „Minulosť sa nakoniec vždy ukáže ako priveľmi pekná.“ Môžeme sa nad tým zamýšľať. Ako aj nad celým textom. Hádať. Dušek píše umeleckú prózu, ale prenikajú do nej fakty. Spolupútnik dešifruje niektoré konkrétne postavy umeleckého sveta – Mitana, Laučík, Marián Varga, maliar Stano Dusík atď.
Druhá polovica knihy je ako keby osobnejšia, sústredenejšia na jednu líniu. Poznávame v nej človeka, ktorý podstupuje závažnú operáciu, má čo do činenia s lekármi, pokúšajú sa oňho choroby. Žne však aj plody naplneného života. Rozprávač – spisovateľ sa stretáva s publikom, pozývajú ho do cudziny a on vníma svet zvláštnou optikou. Dostáva sa mu aj veľa lásky, má radosť z tvorby, z úspechu. Delí sa o to s čitateľom a rozdáva pokoj, jemnosť. Možno až ružové sny. Veď Dušek je aj autorom scenára filmu s týmto krásnym názvom.
