Domov je tam, kde ľuďom rozumiem

Lana Lux je talentovaná spisovateľka aj zaujímavý človek. Narodila sa na Ukrajine v židovskej rodine, s ktorou sa v detstve presťahovali do Nemecka ako kontingentní imigranti, na pozvanie úradov. Má svoj vlastný pohľad na život a uživí sa písaním. Možno aj vďaka menu, ktoré si zvolila, sa mladej spisovateľke darí. Jej kniha Kukolka je drsný pohľad na svet, v ktorom ľudský život nemá žiadnu cenu. Opisuje Ukrajinu 90. rokov aj obchodovanie s ľuďmi v Nemecku. Vyvolala veľký ohlas a nedávno vyšla aj v slovenčine.

, 17.07.2021 06:00
Lana Lux spisovateľka Foto: ,
Spisovateľka Lana Lux.

Keď ste prišli na Slovensko na besedu, vraj vám dali vyplniť formulár v slovenčine. Koľko rečí ovládate?

Áno, formulár ma dosť zmiatol, dal sa síce preložiť cez google do nemčiny alebo do angličtiny, ale otázky v úradníckom jazyku boli pomerne ťažko zrozumiteľné, tak som radšej telefonovala a poradila sa. Čítať aj písať viem v ruštine, angličtine a v nemčine, ovládam základy francúzštiny a rozumiem ukrajinčine.

Narodili ste sa na Ukrajine, máte židovský pôvod a od detstva žijete v Nemecku. Kým sa cítite byť a kde ste doma?

Nepotrebujem to v sebe jednoznačne definovať a čím som staršia, tým menej. Globálny svet, ktorý sa zrodil s internetovým vekom, ani kozmopolitné mesto Berlín, v ktorom žijem, ma nenútia, aby som si vybrala jednu identitu: toto som ja a toto už nie som ja. Domov pre mňa nie je ani tak konkrétne miesto, ale skôr reč – tam, kde sa viem dorozumieť, tam som doma. Pocit domova mi dáva, keď ľuďom rozumiem.

Vaším rodným mestom je Dnepropetrovsk, ktorý vraj leží v bohatšej časti Ukrajiny, vyrábali sa tam aj súčiastky do balistických rakiet. Žili ste tam do desiatich rokov, aké bolo toto mesto pre vás? O vašom prvom nemeckom domove nehovoríte s veľkým nadšením…

Dnepropetrovsk bolo uzavreté mesto, ktoré sa kvôli vojenskému priemyslu dokonca ani nezakresľovalo do máp. Ale určite nebolo bohaté. Rovnako ako inde sme mali nedostatok akéhokoľvek tovaru a keď sme niečo potrebovali, museli sme cestovať do Kyjeva alebo až do Moskvy. Niekoľko rokov po našom odchode sa mesto začalo pretvárať, prišlo krátke obdobie hospodárskeho rozmachu, aj domy sa začali opravovať. Viem to podľa fotografií, ktoré priniesol môj otec, keď sa tam niekoľkokrát vracal vždy s odstupom času, v centre bolo zlepšenie badateľné, no keď ste šli ďalej, žiadne veľké zmeny vidieť nebolo. Gelsenkirchen v Nemecku, kde sa moji rodičia rozhodli žiť, bol celkom iný: rozprestiera sa na veľkej ploche, ale má charakter malomesta. Nešli by ste tam za kultúrnym vyžitím, iba ak za futbalom, na svoj známy futbalový tím Schalke sú domáci hrdí, je identitou aj modlou tohto mesta, ale mne to nič nehovorí. Jedna typická pešia zóna a na nej päť známych obchodov, aké nájdete v hocijakom inom meste, nemáte ani dôvod presúvať sa do inej štvrte, lebo vás tam nič neláka ani neprekvapí, všetko pôsobí malo a provinčne.

Lana Lux: Kukolka Foto: Literárna bašta, 2021
kukolka Lana Lux: Kukolka

V knihe Kukolka jedna postava, imigrantka, hovorí v niektorých situáciách: to je také nemecké. Vy sama vravíte, že ste sa už naučili čítať kód, ktorým nemecká spoločnosť hovorí. Aký je to kód?

Tomu by som rada venovala svoju ďalšiu knihu. Chcela by som pochopiť, čo je to "skutočne nemecké“. Vidím dve veci, jednu nazvem pozitívnou a druhú negatívnou, hoci pre mňa sú obe negatívne. V detstve sa mi posmievali, bezdôvodne a za úplné drobnosti. Odmalička som spievala v zbore a to mi pomohlo zaradiť sa do spoločnosti. So zborom sme často cestovali a veľa času som trávila s inými deťmi. Moji rovesníci ma neustále konfrontovali s tým, aká som v porovnaní s nimi iná. Nebola v tom zlomyseľnosť či zloba, ale akoby sa na niečo neznáme nedívali so zvedavosťou, ale zvrchu. Stále som mala pocit, že sa správajú ku mne s nadradenosťou, pretože som prišla odinakiaľ. Spomínam si, ako ma deti v zbore vysmiali za moju plachtu s ukrajinským vzorom, keď sme boli niekde na cestách – lebo bola iná ako tie ich plachty. Boli to väčšinou deti z "lepších rodín“ a doma ich vychovali k veľkej sebaistote: boli presvedčené, že všetko, čo robia ony, je správne, a čo robia iní, je čudné. Druhá skupina si zasa myslela, že prišelca musia neustále vo všetkom poúčať, zobrať ho za ruku a povedať mu: nabudúce to musíš urobiť takto a bude to dobré. Mysleli to možno dobre, ale nepôsobilo to príjemne. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa v tejto spoločnosti začala cítiť rovnocenne. Stále som musela dokazovať, že nie som hlúpa a musela som sa veľmi snažiť, aby som niekam patrila.

Určite ste to ako prisťahovalec nemali ľahké, ale osud vašej hrdinky Samiry v knihe Kukolka je priam drastický. Popísali ste ju tak hodnoverne, až sa nechce veriť, že Samira nie je skutočná postava, ale zosobňuje typický osud dieťaťa Ukrajiny 90. rokov, ktoré je ponechané svojmu osudu. Naozaj ste ju dotvorili rešeršami?

Samira je naozaj spojením rôznych ženských osudov, o ktorých som vedela, čítala som o nich, aj som si o nich rešeršovala informácie. Žiaľ, takýto život bol v tom období pomerne bežný, sama som videla na ulici opustené deti, ktoré kradli a brali drogy a predávali sa. Do tejto témy som sa hlboko ponorila, na Ukrajine v 90. rokoch prebehla vlna únosov žien na nútenú prostitúciu, potom unášali aj ženy z Nemecka, najmä do Turecka, čítala som diskusné fóra, aj v ruskom jazyku, rozhovory s tými, ktorým sa podarilo zachrániť a prežili. Dva a pol roka som formovala Samiru z rôznych osudov týchto žien v mojej rodnej krajine.

Ťažko uveriť, že sa zrodila vo vašej hlave cestou od katedry k lavici, keď ste dostali za úlohu vymyslieť príbeh.

Keď tvorím, často príde náhla inšpirácia, ako klbko vlny, ktoré ma trafí a ja ho jednoducho musím rozpliesť. Niekedy to rozpletanie trvá aj dva – tri roky a na konci je knižka alebo nejaká iná umelecká forma. Keď ma niečo zasiahne, mojou úlohou je nájsť pre tú niť primerané vyjadrenie: do akého prostredia sa hodí, pre aký typ príbehu alebo vôbec pre aký druh umeleckej formy, aby som ten prvotný námet adekvátne spracovala. Aj Kukolka vznikala tri roky, ale máte pravdu, prvým impulzom bola úloha v škole – napísať príbeh podľa fotografie. Na mňa vtedy ostala tá známa fotka afganského dievčatka so zelenými očami, na začiatku som si hovorila, čo tu už vymyslím, ale kým som sa dostala k lavici, prišla ku mne Samira. Aj som hneď vedela, ako sa volá.

kukolka Čítajte viac Knižný tip Pravdy: Kukolka

Už scény z detského domova sú drastické, neposlušné deti trestajú veľmi surovo. Niektoré momenty však pripomínajú škôlku, alebo sa mýlim?

Otvorene priznávam, že predobrazom detského domova v knihe je moja detská škôlka, čo bolo pre nemecké publikum dosť drsné prekvapenie. Napríklad pokyn, že deti musia ležať na pravej strane a nesmú sa otočiť, aby sa im nepostláčalo srdce, aj postava dozorkyne, ktorá deti neustále sleduje a kontroluje, je realistická. Moja teta istý čas pracovala ako dobrovoľníčka v detskom domove a práve kvôli surovej atmosfére tam nevydržala. Ale veľa mi o to rozprávala, takže by som vedela pridať zopár ešte drsnejších detailov, ako to tam chodilo, ale to by už nemeckí čitatelia neuniesli a moja kniha vyšla najprv v nemčine.

Zmenilo sa niečo odvtedy?

Ukrajina je mi už vzdialená, žijem v Nemecku. V posledných dvoch rokoch som ju navštívila po dlhom čase. Bol to návrat do strateného domova, aj keď som nebola v rodnom meste, ale na západe krajiny, vo Ľvove, kde sme ako dobrovoľníci čistili staré židovské cintoríny. Táto časť Ukrajiny je však celkom iná, bola to kedysi súčasť Rakúsko-uhorskej monarchie, história, architektúra aj životný štýl je veľmi odlišný ako v Dnepropetrovsku. Cítila som sa tam cudzo, lebo oni hovoria po ukrajinsky a my po rusky, ale na to, že sa cítim cudzo, som zvyknutá. Neprekáža mi to, rada by som pokračovala v objavovaní tejto časti sveta, asi už prišiel ten správny čas.

Aj na Slovensku sa chcete zdržať aspoň pár dní, prečo? Niektorí spisovatelia odcestujú hneď po besede.

Keď už niekam prídem, nechcem sa ponáhľať a stresovať. Chcem sa trocha ponoriť do nového mesta, spoznať jeho ľudí, jeho farby, svetlo, jazyk, hlbšie nazrieť, čo sa tam odohráva. To mám v pláne aj v Bratislave. Cudzie mesto ma inšpiruje, pomáha mi nabrať dych pri písaní, keď som vo svojej téme už taká ponorená, že cítim prázdnotu. Cestovanie mi umožňuje pokračovať v písaní, takže aj sem k vám som prišla písať. Bude to krátka poviedka, ale popri nej rozvíjam aj námet na svoju tretiu knihu.

Kukolka je váš debut, ale vydali ste už druhú knihu, o čom je? Aj tú preložia do slovenčiny?

Veľmi by som si priala, aby sa moje knihy dostali k mnohým čitateľom prostredníctom prekladov, občas mi to pripadá, že kniha je ako list vo fľaši, ktorú hodíte do mora a neviete, kde skončí a kto ho vyloví. Moja druhá kniha je odlišná od Kukolky, opisuje toxický vzťah medzi mamou a dcérou a zápas so svojím vlastným telom. Je to aj kniha o ľuďoch, ktorí podobne ako ja a moja rodina emigrujú do Nemecka, ale za iných okolností, a hovorí o tom, že minulosť si nesieme so sebou, aj keď o nej mlčíme.

Spisovatelia Lana Lux a Michal Hvorecký, ktorý... Foto: Pravda, Lubos Pilc
Lana Lux spisovateľka Spisovatelia Lana Lux a Michal Hvorecký, ktorý náš rozhovor tlmočil z nemčiny.

Používate pseudonym – prečo? Lana je zrejme z mena Svetlana, aj Lux znamená svetlo, teda buď vám svetlo v živote chýbalo, alebo ho máte naopak toľko, že ho potrebujete ukázať?

Tak a moje veľké tajomstvo je prezradené! V Nemecku si toto meno strážim… Nie je to totiž len môj pseudonym, so svojím pôvodným menom som už nechcela tvoriť a dokonca ani žiť. Už som mala dosť otázok, odkiaľ si, čo tu robíš a aké máš plány, kedy odídeš, zasypali ma nimi vždy, keď som sa predstavila. Pseudonym som si zvolila na svoje umelecké aktivity ešte predtým, ako som napísala Kukolku. Preto, aby sa človek, ktorý ma nepozná a stretne ma prvýkrát, pozeral na mňa bez predsudkov, aby sa mu v hlave hneď nespustili konotácie, že mám nejaký čudný pôvod, že som sociálne vylúčená alebo že pochádzam z nejakej pochybnej rodiny. Túžila som, aby ma vnímali ako tvorkyňu, a nie ako človeka s nejakou osobnou históriou.

To je zaujímavé, lebo vaša hrdinka Samira niekde hovorí: nemala som nič, iba svoje meno – a vy ste sa svojho mena dobrovoľne vzdali. Znie to ako paradox.

Toto je úplne prvý rozhovor, v ktorom o tom hovorím úplne otvorene, v Nemecku odmietam svoje meno vysvetľovať. Nemám pocit, že som svoje meno stratila, len som si ho zmenila. A zároveň pre publikum v Nemecku ostáva určitým tajomstvom. Toto meno, ktoré som si vybrala, mi dodáva sebavedomie. Vyslovujem ho rada, zvykla som si naň a žije sa mi s ním dobre. Je moje a keď ho poviem nahlas, nemusím nikomu vysvetľovať, kto som a odkiaľ som, moje meno hovorí samo za seba.

Áno, rozumiem vašim dôvodom. Navyše sú kultúry, kde človek mal právo vybrať si meno sám, tak prečo nie. Ale ako je možné, že sa písaním uživíte? Na Slovensku by to bolo nezvyčajné.

Aj v Nemecku je to nezvyčajné a veľmi si to vážim. Dá sa to iba preto, že žijem minimalisticky a myslím, že svoj životný štýl by som nezmenila, ani keby som mala peňazí viac, čo neočakávam. Nemám žiadnu životnú istotu, ale sloboda je pre mňa dôležitejšia ako istota. Neviem, ako to pôjde ďalej a mnohí to nedokážu pochopiť a nevedia to zniesť. Z prvej knihy dokážem žiť už štyri roky, lebo sa veľmi dobre predávala a zároveň som mala veľa verejných čítaní, ktoré sú v Nemecku honorované. Dokonca je to prvoradý zdroj príjmov pre väčšinu spisovateliek a spisovateľov. Mala som výhodu, že som vyštudovala herectvo, lebo ma potom aj často pozývali na verejné čítanie. Zvyčajne autor či autorka po úspešnej knihe dostane ponuku aj preddavok na ďalšiu a v ideálnom prípade, keď sa mu darí, má inšpiráciu a ide mu písanie, popri tom cestuje na turné, na čítania a vydá novú knihu, mohol by v tomto cykle fungovať trvalo. Korona však zrušila všetky verejné podujatia, aj moje turné, s ktorým som počítala. Tak som si povedala: idem písať novú knihu, lenže zatvorili školy a ocitla som sa doma so svojou dcérou ako jej učiteľka. Popri tom písanie nešlo tak ľahko, ako som si predstavovala. Nastala nepredvídateľná situácia a museli sme sa uskromniť.

Aká veľká je dcérka?

Bude mať sedem rokov a je to moja najlepšia kamarátka. Každý rodič vie, aké je niekedy vyčerpávajúce byť neustále k dispozícii, no zároveň som si uvedomila, že ma robí lepším človekom. Prvýkrát som pre niekoho vzorom, aký by človek mohol byť. Občas si hovorím, že keď raz bude veľká a bude dobre spomínať na detstvo so mnou, bol by to fajn výsledok.

Na besede ste vraveli, že vaši rodičia si v Nemecku zvykali ťažko a prakticky dodnes si celkom nezvykli, vy už ste sa naučili byť tam doma a vaša dcérka s tým už zrejme nebude mať problém.

Ona sa už cíti byť Nemkou, ale chodí do židovskej školy, aj to je súčasť jej identity. Nie sme veriaci, ale dodržiavame židovské tradície a sviatky. Ale už nevie po rusky a to je bariéra vo vzťahu k starým rodičom, ktorí nehovoria po nemecky tak plynulo. Snažím sa to teraz napraviť a učíme sa po rusky.

Prečo padla voľba vašej rodiny práve na Nemecko, keď máte židovský pôvod?

V našej rodine boli obete holokaustu, aj príbuzní, ktorí so zbraňou v ruke bojovali proti Nemcom a cítili sa ako víťazi. Aj stará mama dostala veľa vyznamenaní, lebo šila pre front. Bola to pre nás veľká téma, či ísť do Nemecka a ja som sa ako "morálne svedomie rodiny“, za ktoré som sa už v detstve pasovala, pýtala: prečo ideme do krajiny páchateľov? Rodičia povedali: ideme do dnešného Nemecka, ktoré urobilo veľký krok vpred, nevraciame sa do minulosti. Keď som dospievala, musela som sa s touto témou vyrovnávať a uvedomovala som si, že vzťahy Nemecka a Židov sú navždy poznačené. Ale zároveň som vnímala, že Nemecko nebolo žiadnou výnimkou, že neexistuje krajina, ktorá by nemala problém s antisemitizmom, holokaust nebol iba nemecký, ale európsky. Toto vedomie mi uľahčilo vyrovnať sa s tým, kde žijem.

S antisemitizmom ste mali starosti na Ukrajine, okrem kriminality. Prečo ste teda odišli?

Antisemitizmus bol aj v Sovietskom zväze, len po jeho rozpade zosilnel ešte viac. Pre nás však bola hlavným dôvodom veľká kriminalita, ktorá sa tam v 90. rokoch rozmohla, a tiež obdobie "bezvládia“, ktoré niektorí snaživci a podnikavci vedeli využiť vo svoj prospech.

Tie roky boli podobné aj u nás.

Áno. Moji rodičia však neboli takéto typy a zákonodarné prázdno v nich vyvolávalo pocit absolútnej beznádeje, nevideli východisko ani v budúcnosti. Navyše môj otec zažíval antisemitizmus od detstva a veľmi túžil odísť. Jeho snom bol Izrael a naozaj tam vycestoval, no bol sklamaný. Tak sme hľadali miesto, ktoré by nás chcelo v Európe. A vtedy sa otvorilo Nemecko. Napokon je realita aj tak iná ako vaše predstavy. Napríklad otec vyhlásil, že od tejto chvíle budeme hovoriť už len po nemecky. Mne to nešlo do hlavy, ako to zvládneme, keď ešte po nemecky vôbec nevieme… Nakoniec otec absolvoval dva jazykové kurzy a ukázalo sa, že je to preňho veľmi ťažký jazyk, aj mama sa uspokojila so strednou úrovňou a nemá už motiváciu sa zlepšovať. Ja jediná som sa po nemecky naučila vďaka svojmu bifľošstvu.

Okrem písania sa venujete aj maľovaniu a herectvu, ostáva vám na to čas?

Herectvu sa momentálne nevenujem, skôr ma láka vyskúšať si kameru alebo réžiu. Kresliť som však neprestala, to ma veľmi baví a chcela by som sa venovať ilustrovaniu aj v budúcnosti. Už sa mi v tom začalo dariť, zverili mi ilustrácie do celého jedného vydania magazínu, ktorý vydáva Literárny dom Bertolta Brechta, získavam skúsenosti aj na tomto poli.

{* sablona=„profil_o­sobnosti“ | osobnost="" | fotka="" *]" *}

Lana Lux

Narodila sa v roku 1986 v Dnepro­petrovsku na Ukrajine. Keď mala desať rokov, spolu s rodičmi sa ako židovskí kontingentní utečenci usadili v Nemecku. Vyštudovala herectvo v Berlíne, kde žije a pracuje. Románový debut Kukolka jej vyšiel v roku 2017 vo vydavateľstve Aufbau-Verlag. V júni 2021 vyšiel v slovenčine vo vydavateľstve Literárna bašta v preklade Paulíny Čuhovej. V marci 2020 vydala svoj druhý román Lovkyňa a zberačka. Okrem písania sa venuje aj výtvarnému umeniu. Má jednu dcéru. Na Slovensko prišla na pozvanie Goetheho inštitútu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Ukrajina #spisovateľka #Nemecko