Adolf Medzihradský (1835 1919) bol učiteľom v Leštinách, kam chodil Pavol Országh od roku 1860. Na škole sa pričinením Medzihradského vtedy iba 25-ročného vyučoval slovenský jazyk. V slovenčine tam boli napísané aj pravidlá správania sa, ktoré sú vystavené v múzeu v Kežmarku.
Medzihradský zasiahol do osudu svojho žiaka, keď presvedčil rodičov, aby ho poslali do škôl. Na to odišiel Pavol Országh iba ako 13-ročný k strýkovi do Miskolca, kde študoval tri roky na tamojšom gymnáziu. S Medzihradským udržiaval kontakty aj neskôr, ako študent kežmarského gymnázia. Počas letných prázdnin v roku 1867 práve Medzihradský ovplyvnil začínajúceho básnika, aby sa pri písaní veršov priklonil k slovenskému jazyku. Podobnú rolu zohral v Hviezdoslavovom živote kubínsky evanjelický farár Samuel Novák (1816 1895). No pre mladého spisovateľa bol dôležitý aj preto, že si jeho dcéru, Ilonu Novákovú, vzal Pavol Országh Hviezdoslav za ženu. Sobáš mali v roku 1876.
Čítajte aj Akým človekom bol Hviezdoslav?
Básnik a prozaik Koloman Banšell (1850 1997) študoval s Pavlom Országhom v Prešove. Kým Országh študoval právo, Banšell študoval na evanjelickom kolégiu teológiu. V roku 1871 spoločne vydali známy almanach Napred s prácami nielen svojimi, ale aj svojich literárnych rovesníkov. Banšell sa v roku 1879 pokúsil o samovraždu a roky 1880 – 1885 strávil v ústave pre choromyseľných v Budapešti. V roku 1887 sa v stave hlbokej depresie zastrelil. Viliam Paulíny Tóth (1826 – 1877) bol spisovateľ, zodpovedný redaktor Národných novín a podpredseda Matice Slovenskej. Práve on v roku 1868 vybral a redigoval Országhovu básnickú prvotinu – Básnické prviesenky Jozefa Zbranského.
Čítajte aj Storočnicu Hviezdoslava si pripomenie RTVS
Pod básnický nekrológ k jeho úmrtiu v roku 1877 sa básnik po prvý raz podpísal ako Hviezdoslav. Janko Matúška (1821 1877), známy autor básne Nad Tatrou sa blýska, pôsobil ako stoličný úradník na súde v Dolnom Kubíne, kde sa neskôr stal Pavol Országh jeho podriadeným. Posudzoval prvotiny mladého básnika a dodával mu odvahy.
Svetozár Hurban Vajanský (1847 1916), slovenský spisovateľ a autor románu Suchá ratolesť i mnohých ďalších diel, bol spriaznenou dušou Hviezdoslava, čo potvrdzuje ich čulá korešpondencia. Hviezdoslav v jednom z listov Vajanskému píše: „Len pracuj, pozdvihuj, ožiaruj svetlom ducha svojho, naša hrdosť, naša ozdobo! Hovorím úprimne, presvedčene, lichotiť nevedel som nikdy, a nechcem vedieť.“ Vajanský hodnotil Hviezdoslavovu poéziu väčšinou pozitívne, no poukázal aj na niektoré jeho umelecké nedostatky a neváhal Hviezdoslavovi vytknúť napríklad zdĺhavý opis svadby v epose Ežo Vlkolinský.
Čítajte aj Hvie100slav: Hravá pocta Hviezdoslavovi
Jozef Škultéty (1853 1948) bol veľkým propagátorom Hviezdoslavovej poézie, čo sa odrazilo v spôsobe jej kritickej prezentácie. Škultéty Hviezdoslavovu tvorbu vysoko vyzdvihoval a súčasne ju propagoval ako redaktor Slovenských pohľadov. Albert Pražák (1880 1956) sa venoval slovenskej literatúre a ako vysokoškolský učiteľ v rokoch 1921 až 1933 pôsobil na Slovensku. Učil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, v rokoch 1928 a 1929 bol rektorom UK. V roku 1945 bol predsedom Českej národnej rady. Je autorom životopisnej knihy S Hviezdoslavom s podtitulom Rozhovory s básnikom o živote a diele. V češtine vyšla v roku 1949 pri príležitosti 100 rokov od básnikovho narodenia, slovenským čitateľom sa dostala do rúk v roku 1955 v preklade Gabriela Rapoša.
