Foto: LIC, 2021
Všetko je to medzi sebou spojené ako na drobno vyšívanom obruse a popri čiastočnej melanchólii, ktorá je pre mnohých viac než opodstatnená, Veronika nestráca ani svoj svojský humor. Vonia modranskými kopcami, spieva modranským vínom a rozozvučí všetkých, ktorí sa ešte chcú zohnúť po vtáčie pierko k zemi.
Atramentové srdce
Len vďaka autorkinmu rozprávačskému talentu stretávame ako živé postavy, ktoré poznala, aj tie, ktoré stretla kdesi v histórii a v knižkách. Okrem spisovateľov, výtvarníkov, skladateľov, hudobníkov a ďalších priateľov vie pred vami vyčarovať aj takého Samuela Jurkoviča, Ľudovíta Štúra či Marcela Prousta, Timravu aj Sylviu Plathovú a Béla Bartók si u nej podáva kľučku s Jánom Cikkerom. To všetko zvládne v jednej útlej knižke, cestou z Modry do Pezinka, kde je nadýchané ako v jej živote a šofér vám zastaví, aj keď meškáte a dobiehate. A keďže Veronika Šikulová píše celý život akoby jednu a tú istú knižku, znova v nej nájdete rodinu a rodinných priateľov, jej dom na modranskom námestí a znova zistíte, že z toho jej okna vidí celý svet.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
„Celý život mám slabosť pre dreveného panáčika Pinnocchia,“ priznáva autorka hneď na prvej strane a svoje „slabosti“ odhaľuje na každej ďalšej. A práve v tom je krásna! Tvrdí, že kladní hrdinovia ju nikdy neočarili (aspoň v literatúre), najmä pre nudnú a okázalú dobrotu, no ak sa začítate hlbšie, zistíte, že jej svet je plný kladných hrdinov – minulých aj súčasných. A najúžasnejšie na tom je, že všetci sú skutoční! Prvá slovenská botanička Izabela Textorisová, neopakovateľná riaditeľka Štúrovho múzea Oľga Pavúková, obľúbený profesor zo školy Fraňo Ruttkay, známi spisovatelia a spisovateľky (tých je v knihe mnoho) aj šofér autobusu, čo počká na starenku. Mnohokrát vyzerajú celkom obyčajne nehrdinsky, ale nedajte sa oklamať, lebo z klamstva človeku narastie dlhý nos ako Pinnocchiovi!
Čítajte aj Vianočné voľačo
Spisovateľka pracuje v knižnici na detskom oddelení a má „atramentové srdce“. Robí si starosti, akú čarodejnícku lavínu spustil Harry Potter, ktorý je v tom celkom nevinne, a poctivo vyratúva názvy všetkých kníh, ktoré by ste asi svojim deťom alebo vnúčatám pred spaním čítať nechceli. Báli by ste sa – a deti tiež, že po nich zostane prázdno. Strachuje sa však aj o to, ako správne napísať, keď sa pán Fiala ocitne v nohaviciach fialovej farby – ako ho tak pri tom prezliekaní sleduje cez vysoký plot pravidiel slovenčiny, veľmi sa jej žiada napísať, že je vo Fialovych fialových gatiach! No zato, keď sme „zabudli, že staré stromy sú našimi rodičmi a možno aj rodičmi našich starých rodičov“, si robí neporovnateľne väčšie starosti.
Čítajte aj Recenzia knihy: Veronika Šikulová videla báseň v rieke
Aby sa nezabudlo
Veronika Šikulová ako skvelá spisovateľka vie, že „to, čo si predstavuje autor, je jedno, čo divák, druhé, to, čo tam je v skutočnosti, tretie, a čo je nad tým, vie len Pánboh…“ Preto vie oceniť svojich kolegov spisovateľov, ktorí to vedia tiež. „Krarsznahorkai vás vodí trocha za nos, bludiskom, trocha strašidelným, nastavuje nohu, zámerne, literárne, aby ste si to užili. V každej vete trochu tancuje… Esterházy nepíše príbeh. Jeho príbehom je reč, "páli na prvú“, trebárs o futbale (ale aj o Bohu, o mame, o slobode, o histórii). „Proustove vety sú Fabergého vajíčka.“ A tak ďalej. Postupne navštevujeme a potriasame si rukou s autorkinými obľúbencami a verte či nie, už po takých dvoch stránkach sú z nás celkom dobrí známi, vďaka hostiteľke. A nazbiera sa ich toľko, že zaplnia celý dom. Lebo „bez obsahu je dom prázdny, večer sa v ňom nesvieti, nik sa v ňom nestretáva, je ošarpaný“.
Veronika Šikulová píše, „aby sa nezabudlo, aby sa vedelo“. Vôbec pritom neprekáža, že v tejto knižke dala dokonca vytlačiť mená všetkých hrdinov, o ktorých je práve reč, k číslu každej strany, ako keď si študenti robia poznámky na okraj. Stoja tam pekne rad za radom ako na prahu a čakajú. Keď máte dosť miesta a pustíte ich dnu, prinesú vám do vašich dní veľa radosti!
