Čo z vašej rôznorodej tvorby vám získalo Puškinovu medailu?
U mňa ocenili prínos v oblasti rusistiky – v umeleckom preklade ruskej literatúry, hlavne klasiky 20. storočia (diela spisovateľov a básnikov Andreja Belého, Alexandra Bloka, Viačeslava Ivanova či Fiodora Sologuba) a na druhej strane, vo vedeckom výskume. Napísala som literárnovedné knihy Symbolizmus ako princíp videnia, Andrej Belyj / celistvosť (v) mnohosti a ďalšie práce. No vyzdvihlo sa aj to, čo som urobila pre poznávanie kultúry a literatúry Osetov, jedného z národov obývajúcich Rusko, ide o prerozprávanie hrdinských osetských bájí Nartský epos a iné projekty.
Kto všetko je nositeľom tejto medaily a akou autoritou je dnes Alexander Puškin?
Dostať Puškinovu medailu predstavuje aj z medzinárodného hľadiska veľkú poctu, napĺňa ma, že som sa ocitla vo výbornej spoločnosti všetkých tých, ktorí ňou boli počas 22 rokov vyznamenaní. Nositeľmi medaily sú viacerí básnici, spisovatelia a prekladatelia, umelci, humanitní vedci a kultúrni činitelia, ale aj politici či diplomati. Spomeniem českého pesničkára Jarka Nohavicu a politika Václava Klausa alebo našich – dramatika Osvalda Zahradníka i angažovanú šíriteľku ruského jazyka profesorku Evu Kollárovú: Je to aj americký básnik Julian Henry Lowenfeld, ktorého preklady Puškinovej poézie do angličtiny majú najlepší cveng, a tiež Puškinov prapravnuk Alexandr Alexandrovič Puškin, predseda spoločenstva ruskej šľachty v Belgicku, a množstvo ďalších. Čo sa týka samotného Puškina, podľa mňa svoju autoritu vôbec nestráca, doma, ani v zahraničí, navždy ostáva mladým, prenikavým duchom, ktorý privial do ruskej poézie vánok osobitého vzrušenia a ľahkosti, no zároveň silu skúsenej triezvosti, realizmu ľudskej existencie.
Čítajte viac Peter Jaroš: Som Európan až do špiku kostí
V poslednom čase sa v niektorých literárnych kruhoch spochybňuje dielo a osobnosť F. M. Dostojevského. Čo ako znalkyňa ruskej literatúry a spisovateľka hovoríte na takéto trendy?
Je známe, že na tvorbe F. M. Dostojevského rástla moderná svetová próza, v jeho dielach ohuruje nesmierna hĺbka, ba až priepastnosť. Spisovateľ, ktorý si dennodenne čítal Sväté písmo, viedol neraz polemický dialóg s Bohom, čo sa odráža v jeho románoch. Tie rozoberajú kardinálne otázky o človeku „stvorenom na obraz Boží“. Bratia Karamazovovci, Diablom posadnutí či Zločin a trest vypovedajú aj o osobitostiach ruskej mentality, extrémnych krajnostiach, ktoré dokáže Rus obsiahnuť, zžiť sa s nimi. Práve aj od krajností spisovateľ asi dospel k takému hlbokému prieniku. Čítanie Dostojevského, samozrejme, kladie na čitateľa nemalé nároky a to sa dnes, keď vo všetkom a všade víťazí povrchnosť, niekomu nemusí pozdávať. No spochybňovanie hodnoty jeho diela mi pripadá úplne od veci.
Sledujete ruské umenie, najviac literatúru, čo je tam nové, čo by sme mali poznať?
Tak ako inde aj v Rusku sa píše, vydáva sa veľa kníh z pera domácich autorov, niektorí sú naozaj dobrí a sú aj veľmi populárni. Čoraz častejšie ide o diela veľkého rozsahu, v ktorých sa dá téma dôkladne rozobrať, poobracať zo všetkých strán. Tomuto formátu žičí aj komerčný zreteľ dnešnej covidovej doby, keď majú čitatelia zrazu dosť času na čítanie a dozaista prispieva i to, že v Rusku je spisovateľ profesionálom, často sa venuje len písaniu a je za to náležite odmeňovaný. Aktuálne sú v popredí napríklad Jevgenij Vodolazkin, ktorého román Laurus poznáme v slovenskom preklade, podobne Guzeľ Jachinová, jej román Zulejka otvára oči máme tiež preložený, ďalej Valerij Zolotucha s románom Sviečka alebo román Generál a jeho rodina básnika Timura Kibirova. Stále je uznávaná aj Ľudmila Ulická a ďalší spisovatelia. Naďalej pretrváva tradičný kult divadla, obdiv divadelných predstavení, režisérov či hercov, no ako sa zdá, vlna uvádzania nových, objavných ruských autorov pôvodnej drámy tu už opadla.
