Ivan Franko: LÁMAČI SKÁL
(prebásnil Ľubomír Feldek)
Čudesný sen som mal — že stojím v šírej pláni, ktorá je divoká a pustá nesmierne, železnou reťazou som pevne prikovaný k masívu zo žuly a z každej mojej strany tisíce takých, čo sa podobajú mne.
Čelo nám každému už rozbrázdili muky a v oku každého plá láska plameňom a hady-reťaze nám opantali ruky a všetky chrbáty sa zohli ako luky — dlávené jediným a strašným bremenom.
V dlaniach nám spočíva len váha ťažkých kladív a zhora mocný hlas k nám hrmí ako hrom: „Lámte to bralo! Nech vás páľa neodradí! Zneste hlad, zneste smäd i hlad i drinu radi, lebo vám súdené je cestu prebiť v ňom!“
A tisíc našich rúk sa zodvihlo v tej chvíli a bralo tisícom tých kladív zaznelo, kusy aj úlomky sa prudko roztrúsili, na tisíc strán: to my sme zo zúfalej sily bili a búšili tej skale o čelo.
Ako ryk vôd, či huk, čo od bojísk sa valí, spod kladív valil sa nám hromu rovný hlas, a my, piaď za piaďou, sme priestor dobývali – hoc nejedného z nás aj skaličili skaly, ďalej sme kráčali, nič nespätilo nás.
A vedel každý z nás, že nekynie nám sláva, že zabudnutie len nám bude súdené — že ľudia potom až krok po tej ceste spravia, keď prerazíme ju a keď ju sprava, zľava vyrovnáme a hniť už pod ňou budeme.
No sotva v niekom z nás tá slávybažnosť drieme, aby sa hrdinom či bohatierom stal. Sme rabi slobody, čo dobrovoľné bremä pút vzali na seba — sme rabi len a chceme byť na postupe vpred len rozbíjačmi skál.
My uverili sme, že granit skalných opách rozbiť a rozdrviť vie naša mocná päsť, že krv a kosti, čo sme zanechali v kopách, vydláždia cestu a tou cestou v našich stopách bude môcť nový svet a šťastný život prejsť.
A vedeli sme, že je svet tam za horami, čo zanechali sme pre prácu, putá, pot, tam oplakávajú nás ženy, deti, mamy, a dielo našich rúk tam preklína aj s nami zlobivý nepriateľ a s ním náš vlastný rod.
Všetko sme vedeli — aj dušu zabolelo, aj srdce pukalo, aj prsia zvieral žiaľ! No kliatby, žiaľ a bôľ, čo stravoval nám telo, nepohli nikoho z nás zradiť svoje dielo a v rukách kladivo z nás každý udržal.
A takto ideme, súc dohromady skutí posvätnou ideou a v rukách kladív tiaž. Hoci sme prekliati a svetom zabudnutí, my skalu lámeme, čo pravde bráni v púti, šťastný ľud príde sem po našich kostiach až.
(Z knihy Ľubomír Feldek, Preklady, 1981)
Čítajte aj Kniha týždňa: Očarujúca Hymna demokratickej mládeže
