Mám kamarátku, ktorá prečíta jeho „zimnú“ knihu vždy presne 25. decembra, na 1. sviatok vianočný. Tentoraz čítala súbežne so mnou „letnú“ dovolenkovú detektívnu porciu počas nášho spoločného pobytu pri mori. Skončila skôr ako ja, posunula krimiromán svojmu mužovi a tajomne sa usmievala, aby nijako neovplyvnila náš názor. Proste, Dominik Dán bol s nami dvojmo ako súčasť nášho relaxu – a na záver nás všetkých troch, jeho verných čitateľov, mierne „spláchol“. Ako keď vlnka v mori zaleje nápis vyrytý ukazovákom v plážovom piesku skôr, ako si ho stihnete odfotografovať. A to vás rozladí.
Dej najnovšej „dánovky“ sa odohráva v roku 1993. V podobnom období sa odohráva aj jeho výborná kniha „Krv nie je voda“ (dvadsiata prvá v poradí). Je to obdobie Havlovej porevolučnej amnestie, ktorá spôsobila, že po uliciach behá dostatok vagabundov, ktorí by inak asi sedeli za mrežami. V ostatnej knihe však nie je práve to jednoznačným dôvodom spáchania trestných činov.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Mimochodom, aj v 21., aj v tejto 34. detektívke sa vyšetruje vražda prostitútky, ktorú páchateľ zniesol zo sveta nožom. V kancelárii 141 nájdeme štandardne „natvrdlého“ Kukyho a večne hladného Váňu, ktorí však tentoraz v príbehoch nehrajú sólo, sú skôr len povinným doplnkom vo vzájomných slovných súbojoch (takzvanom „špičkovaní“) detektívov. No áno, dialógy už boli aj vtipnejšie, ale „treskúca sranda“ nemôže byť stále a po troch desiatkach kníh sa už ťažko hľadajú objavné vetné konštrukcie. Takisto sme zhodne čitateľsky vyhodnotili, že zomknutosť kriminalistického tímu a všetky vzájomné dobré, kamarátske vzťahy „rozumných chlapcov“ na rôznych úrovniach policajného zboru patria do série romanticko-naivných. Podobne aj opakované ponúkanie „niečoho výdatnejšieho“ kriminalistom vždy, keď prídu niekoho vypočúvať. Bežnému človeku by nenapadlo kriminalistovi v službe ponúknuť nič iné ako pohár minerálky a kávu, ale v 90. rokoch ešte nebola taká prohibícia v záujme ochrany zdravia pracujúcich. Je však pravdou, že Dominik Dán urobil za roky písania svojich kníh pre propagáciu slovenskej polície viac ako akékoľvek PR oddelenie či reklamná agentúra.
Objaví sa aj Canisovo meno či permanentne vystresovaný šéf Mayor. Sólo však hrajú ostrieľaní Burger s Hanzelom a v tom čase mladý Krauz s Chosém, ktorí sa po rýchlom uzatvorení prípadu beštiálnej vraždy spojenej s konzumáciou vo výbehu tigra v zoo ocitajú vo „výbehu“ prostitútok na Panónskej ceste v Našom Meste. 17-ročná prostitútka, narkomanka Ružena, ktorá sa špecializovala na kamionistov, napriek svojmu životnému štýlu ešte nebola vo veku na odchod z tohto sveta. Silná je aj scéna z nemocnice, kde zomiera Alica v poslednom štádiu AIDS, v tom čase ešte medicína nemala k dispozícii liečbu, aká je dnes. Na rad príde aj otravný navrátilec zo zahraničia, umelec, ktorý do bodky splní svoj sľub „ja sa asi zabijem“ a poriadkumilovne to pomocou strelnej zbrane vykoná vo svojej záhrade pred domom, možno, aby manželka nemusela dať vymaľovať.
Čítajte aj Dánova Mačacia stopa. Premenlivá a vrtkavá
Ako to už teda v „dánovkách“ býva, v knihe sa začnú rozvíjať tri rôzne príbehy. V knihe „Krv nie je voda“ sa rôzne dejové línie v závere prepojili. Bude to však aj v tejto? Je ťažké komentovať mnohé veci bez toho, aby sme prezradili priveľa, názor nech si každý urobí sám. Dominik Dán už vo viacerých knihách zaviedol čitateľa do slepej uličky, kde dejová línia nepokračovala a výnimkou nebolo ani to, keď sa páchateľa podarilo odhaliť, ale nie potrestať, pretože v „Krv nie je voda“ napríklad zaúradovali mocné sily tajnej služby.
Čo však zaúradovalo tentoraz? Záver knihy „Tajomný závoj“ vám možno vyrazí dych. Už názov je vlastne čudný a zdanlivo s ničím nesúvisiaci. Pretože…
Dominik Dán, to vážne?
