Preto v jeho textoch možno nájsť presahy medzi hudbou a jazykom a hudobné motívy. V jeho románovej prvotine Hrady hnevu (1991) sa objavuje humanofón – zvláštny nástroj z ľudských hlasov, o pianistovi už bola reč. Alessandro Baricco začínal ako hudobný kritik v talianskych denníkoch La Stampa a La Repubblica.
Foto: KONVERGENCIE/ARTFORUM
Jeho úvahy o hudbe a hudobníkoch vyšli v zbierkach esejí Génius na úteku (1988) a Hegelova duša a kravy z Wisconsinu (1992). Druhá zbierka práve teraz vychádza vďaka spolupráci hudobného festivalu Konvergencie a vydavateľstva Artforum. Štyri eseje v preklade Stanislava Valla majú podtitul Úvaha o osvietenej hudbe a modernosti.
Sám Baricco v úvodnej poznámke útlej, ledva 80-stranovej, knižočky, píše, že by bol rád, keby sa jeho štyri eseje čítali ako dlhé aforizmy. Pokúša sa takto vraj „použitím úkladnej pasce nastoľovania otázok destabilizovať určitý systém skostnatených istôt. Aj tam, kde formulujú odpovede, v skutočnosti ich len očakávajú.“ Ďalej vysvetľuje, že výraz „osvietená hudba“ použil pre to, čo ostatní označujú ako klasickú či vážnu hudbu. Považuje svoju voľbu za menej nepresnú „ako tamtie dve“.
V prvej eseji nazvanej Idea osvietenej hudby sa vtipne zaoberá jej výnimočnosťou či kultúrnou nadradenosťou a prichádza k tomu, že vlastne ide o predsudok. Za ten podľa neho vďačíme romantizmu a Beethovenovi ako mučeníkovi, ktorý „sakralizoval niečo, čo bolo dovtedy výsostne laické, ak nie priam komerčné.“
A potom sa tento model „aplikoval na celé generácie nič netušiacich hudobníkov 17. a 18. storočia, ktorí jedávali pri stole so služobníctvom a na chlieb si zarábali tým, že neskladali nič viac a nič menej ako dobrú konzumnú muziku“. A tak sa podľa Baricca stalo z remesla zrazu umenie.
Čítajte viac Prekladanie je radosť aj drina
Baricco vôbec nie je proti osvietenej hudbe, no prichádza k tomu, že zachrániť ju pred smutným osudom spiatočníckeho javu môže len úzke prepojenie s modernosťou. V eseji Interpretácia upozorňuje publikum na to, že originál neexistuje, aj skutočný Beethoven sa stratil a od Beethovenových čias sa veľa zmenilo. Nejestvuje teda originál, ktorému by sme mohli ostať verní.
Interpretácia musí byť podľa Baricca traumou, šokom a osvietením súčasne. Čo je pre Baricca musica colta čiže ušľachtilá hudba a čo si myslí o Mahlerovi či Puccinim? Ak vás to zaujíma, siahnite po výnimočnej knižke s pozoruhodným názvom Hegelova duša a kravy z Wisconsinu.
