Foto: BRAK
Fialka
Už na začiatku nás autor privádza do sveta, ktorý stratil akúkoľvek farbu a chuť. Nachádzame sa v neznámej osade, ktorú obýva niekoľko stratených existencií. Postavy, s ktorými sa čitateľ postupne stretáva, sa neraz zlievajú dokopy, pretože v nich už akoby dohárala iskra života.
Nenachádza sa medzi nimi žiaden výraznejší charakter, nikto, pri kom by si človek pomyslel, že jemu sa možno podarí zmeniť svoj osud. Keď sa do osady nečakane vráti tajomný Irimiáš, všetci ho začnú vzývať ako samotného spasiteľa a veria, že ich odvedie za lepším životom.
Svet, v ktorom sa odohráva dej Satanského tanga, býva často označovaný za apokalyptický či postapokalyptický. Mne však pripadá skôr ako očistec. Na jednej strane totiž máme nevábne prostredie, ktoré akoby ani nemohlo byť súčasťou tohto sveta – nenachádza sa v ňom nič pekné, neustále prší a fúka vietor, všade je neporiadok a nepríjemný zápach.
Foto: ČTK
Ľudia na tom nie sú o nič lepšie, nielenže sú zaseknutí na jednom mieste, ale aj v jednom stave bytia, ktoré predstavuje ich najnižšie pudy a neresti. Márne by ste v románe hľadali akýkoľvek náznak lásky či priateľstva.
Azda jedinou postavou, ktorá sa spomedzi ostatných obyvateľov bezmennej osady vymyká, je malá Fialka. Ostatní ju považujú za čudáčku, najmä jej krkavčia mať, ktorá využíva svoje ostatné dve dcéry na to, aby jej prostredníctvom prostitúcie zarobili peniaze. Aj brat, u ktorého sa Fialka snaží nájsť útechu a pochopenie, jej dáva poriadne zabrať.
Úsek knihy, ktorý sa zaoberá jej príbehom a zvláštnymi vnútornými pohnútkami, je z celého románu najzaujímavejší a neskôr je dokonca zdrojom mystických úkazov. Je paradoxné, že Fialka, ktorá je podľa opisu čiastočne mentálne hendikepovaná, má azda najzdravší pohľad na život. Svet okolo nej ju však predsa len stihol nainfikovať svojím hnusom – prejaví sa to tým, že umučí mačku na smrť.
Čítajte viac Recenzia knihy Letný dom, neskôr: Napokon sa vždy niečo stane
Čakanie na Godota aj Kafka
Spočiatku môže mať čitateľ trochu problém s Krasznahorkajovým svojským štýlom, ktorý sa vyznačuje rozvláčnymi vetami. Čítanie si vyžaduje skutočnú pozornosť – ľahko sa totiž môže stať, že kým sa dostanete na koniec vety, zabudnete, čo bolo na jej začiatku. Čo sa týka samotného deja, človek najprv očakáva, že sa stane čosi zásadné, postupne však o svoje ilúzie prichádza.
Protagonisti sa neustále točia v kruhu vlastnej bezmocnosti, ktorá má neznámy pôvod, no pre ich životy predstavuje neprekonateľnú bariéru. Satanské tango môžeme vzdialene prirovnať k Čakaniu na Godota, s tým rozdielom, že Godot v podobe podvodníka Irimiáša prišiel, no bez sľúbeného pokladu.
Foto: Peter Stas
Dielo Lászlóa Krasznahorkaja nie je prechádzka ružovým sadom, ale keď sa doň človek začíta, už sa od neho neodtrhne. Záver neponúka žiadne zadosťučinenie, ide však o dobrú analógiu na to, ako občas funguje život. Satanské tango je surové, miestami surreálne, obsahuje prvky paródie a naturalizmu. Jeho azda najsilnejšou stránkou je aktuálnosť, ktorá je až odstrašujúca.
Tak, ako postavy v románe, by nechcel dopadnúť nikto. Autor však nepomenováva príčiny, ktoré viedli k ich vnútornému rozkladu, necháva čitateľa, aby si veľa vecí domyslel sám. Veď aj samotný časopriestor, v ktorom sa odohráva dej, je akýsi zahmlený, nejasný. K tejto neurčitosti sa dokonale hodia scény z úradu, ktoré čímsi pripomínajú Kafkov Proces.
Satanské tango nie je ľahkým čítaním, no svojím nezvyčajným štýlom a motívmi, ktoré rozoberá, môže zaujať nejedného zvedavca s otvorenou mysľou a zdravou čitateľskou trpezlivosťou.
