Priznám sa, že keď sa mi do rúk pred rokmi dostala jej útla zbierka poviedok Nič, len prízraky s nie príliš lákavou obálkou, bola u nás Judith Hermann neznáma. Jej strohý, scenáristický štýl písania v obrazoch a náznakoch o témach malých súčasných ľudí, ktorí sú stratení sami v sebe, mi pripadali až príliš výnimočné a zároveň okrajové na to, aby ich kvality tak jednoznačne uznali aj autority hlavného prúdu.
Judith Hermann sa už vtedy dokázala dotknúť osobných kríz a existencie tak hlboko, že sa stala mojou najobľúbenejšou autorkou beletrie. Píše priamo, no zároveň v každej vete necháva priestor pre imagináciu, stimuluje všetky zmysly a najmä premýšľanie o náznakoch v statických príbehoch, ktoré definujú jej poetiku.
Čítajte viac V Žiline si pripadala ako v Hollywoode. Známa bábkohorečka pracovala s Bednárikom aj s Dočolomanským
Čakanie na hurikán
Hoci ju to ťahá spravidla do zimného Berlína a na sever, za polárny kruh do Tromso alebo na pobrežie Baltského mora, kam situovala zatiaľ posledný román Domov, jednu z deviatich poviedok prvotiny zasadila do tropického leta na karibskom ostrove.
Hrdinka je na návšteve a čaká na hurikán. Od prírodného živlu očakáva, že rozhodne za ňu, vyrieši jej nerozhodnosť aj komplikovaný vzťah s hostiteľom a bývalým priateľom Kasparom. Odovzdáva sa, nie je kolonizátorkou svojho času a priestoru, tak ako mnoho Hermannovej postáv. "Hra sa volá Predstav si život,” fantazírujú priateľky v letnom bezčasí o svojich alternatívnych príbehoch, aby prehlušili neschopnosť iniciovať peripetie vlastného života.
Foto: Artforum
Postavy raných próz Judith Hermann definuje bezmocnosť voči vlastnému osudu, letargia, únava a rezignácia, ktorú vystihuje napríklad poviedka o mileneckom trojuholníku Sonja. Hrdina je síce zamilovaný, no nedokáže premôcť sám seba a konať. Bilancuje nedávnu minulosť a kontemplácia spätných udalostí definuje krízu ako východiskový bod všetkých Hermannovej próz.
Kríza vyjadruje pocit generácie, ktorá sa ocitá na rázcestí: doterajší svet stráca tvar a stále niet máp pre blízku budúcnosť. Judith Hermann ešte zachytáva mladého človeka pred permakrízou dneška, pred priamym uvedomením si klimatickej katastrofy a blížiaceho sa konca ľudstva. Podobne ako jej postavy ani my nemáme osud v rukách, svet nám nepatrí. Čakáme na hurikán, ktorý to potvrdí a potrestá našu omylnosť.
Čítajte viac Nemecká spisovateľka Judith Hermann: Samota nie je nešťastie, ale luxusný dar
Zdolať čas
V poviedke Na tejto strane rieky Odry sa manželia Constanze a Koberling utiekajú na vidiek. Nachádzajú tu monotónnu rutinu zachraňujúcu Koberlinga pred úzkosťou a depresiou. "Kedysi, v Berlíne a v zime, počas nocí ešte v starom jednoizbovom byte zaspával s hrôzou pri predstave všetkých ďalších dní, mesiacov a rokov, ktoré ho čakajú. Čas. Čas, ktorý musí vyplniť, zdolať, premárniť.” Aj na vidieku si stráži monotónnosť plynutia svojho času.
Od prvého riadka v poviedke Červené koraly, ktorá je reminiscenciou na babičku mladej hrdinky posadnutej mĺkvym a depresívnym "mužom-rybou”, vzýva Judith Hermann starý svet mŕtvych duší, ktorých príbehy dokončujeme a v ich histórii hľadáme svoju identitu.
Čítajte viac Kniha týždňa: Ostrov stratených stromov je raj aj peklo na zemi
Dielo Judith Hermannovej definuje sila minimalistického, úsporného jazyka, nedejovosť, atmosféra stroho načrtnutých obrazov a pomalá melanchólia každodennosti, ktorá existenciálne tlie v každej postave a situácii. Hermann je v pozícii pozorovateľky, ale vonkajšie javy zvnútorňuje. Skladá detaily, čím odlupuje obavy, smútok či samotu svojich hrdiniek a hrdinov, aby priznala a zdieľala ich zmätok. Otvára prázdne miesta, kde sa napokon ocitá sám čitateľ v zrkadlovej sieni.
Príbuznosť s nemeckými filmárkami
Hermannovej postavy, hoci ožili pred dvadsiatimi piatimi rokmi, sú nadčasové. Sužuje ich podvedomá úzkosť z vyprázdnenosti zdevastovaného sveta, v ktorom sa strácajú, utekajú od neho na nekonečné večierky, k voľným vzťahom, na vidiek alebo sa nemotorne primkýnajú k tradícii v očakávaní, že ich útek ochráni a prehluší zabehnutý stav.
Príbuzné témy utvárania novej nemeckej identity a tvorivý princíp pozorovania mestského človeka je prítomný vo filmoch Angely Schanelec, ktorá debutovala v prvej polovici 90. rokov. Nemecká filmárka tiež zobrazuje citlivých mestských ľudí, ohrozených túžbou po zmysle, ktorú prebíjajú nehybnosťou a malátnosťou. Referenčný s Hermannovej ranými poviedkami je jej debut Šťastie mojej sestry o "nehybnom” mužovi zamilovanom do dvoch sestier alebo film Môj pomalý život.
Čítajte viac Recenzia: Domov majstrovsky kladie otázky
Hermannovej prózy sú v mnohom sesternicami s tvorbou autoriek a autorov "berlínskej školy”. Paralela nie je náhodná, tento filmový prúd nezávislej nemeckej autorskej kinematografie sa formoval a silnel v čase vydania Hermannovej debutu.
Lakonickosť, akou dokáže Judith Hermann vystihnúť smiešnu trpkosť existenciálnej prázdnoty a márnivosti mladých, dosahuje napríklad Maren Ade vo filme Všetci ostatní zo začiatku milénia. Partnerský pár tu Ade posiela na dovolenku, aby v dusnej vzájomnosti neustále prehodnocovali nielen svoj vzťah, ale aj svoju vlastnú hodnotu.
"Pre mňa príbehy žijú z prázdnych miest, nie z tvrdení. Prázdno je spojenie, do ktorého vstupuje text s čitateľom, práve tým sa text čitateľovi sprístupňuje,” hovorí spisovateľka. Práve tento tvorivý princíp robí jej dielo individuálnym zážitkom a otvára ho pre ďalšie generácie čitateľov. <pe>
