Čítala som o vás, že ste Dublinčanom skrz-naskrz. Znamená to, že neexistuje lepšie miesto na život ako Dublin?
Žijem v Dubline celý život. Je to zábavné, asi ako keď si ryba neuvedomuje, že je mokrá, pretože je obklopená vodou. Ja sa cítim rovnako, keď žijem v Dubline. Moja prvá kniha Leonard a hladný Paul, ktorú som napísal v roku 2017 (vyšla v českom preklade), bola tento rok vybraná v projekte Dublinskej mestskej rady nazvanom One Dublin One Book (Jeden Dublin, jedna kniha). Ide v ňom o to, aby si ľudia každý rok v apríli prečítali jednu knihu spätú s írskym hlavným mestom.
Vtedy som rozmýšľal, čo pre mňa mesto znamená a ako ovplyvňuje moje písanie. Dej mojich kníh sa totiž neodohráva priamo v Dubline, ale čo sa mi páči na Dubline, ktorý je podobne veľký ako Bratislava, je to, že je to malé mesto. Takže tu máte anonymitu, ale zároveň sa dokážete stretnúť s ľuďmi, ktorých chcete vidieť. Zároveň je to veľmi literárne mesto so špeciálnymi vzťahmi. Je to iné ako žiť v Londýne či New Yorku, v Dubline máte pocit, že je váš.
Zaujímavé je, že pracujete ako štátny zamestnanec na írskom ministerstve financií. Nie je to pre spisovateľa nezvyčajné?
Možno je zvláštne, že mám plnohodnotné denné zamestnanie a popritom píšem knihy. Páči sa mi predstava, že nežijem len v jednom svete. Existuje však tradícia spisovateľov, ktorí pracovali v štátnych službách – napríklad írsky básnik Thomas Kinsella alebo môj obľúbený spisovateľ, Egypťan Naguib Mahfouz. Rád ich aj spolu s Flannom O'Brienom uvádzam ako príklady, že sa dá zlúčiť písanie a úradnícke zamestnanie. Štátni zamestnanci a spisovatelia sa zaujímajú o rovnaké veci: o ľudí a ich postavenie v spoločnosti.
Kedy si teda nachádzate čas na písanie? V noci?
Moje prvé dve knihy som písal od desiatej večer do polnoci, šesť nocí v týždni celé štyri mesiace. Potom som si oddýchol. Práve som však dokončil tretiu knihu Ghost Mountain a usúdil som, že pracovať takto nebude dlhodobo udržateľné.
Musí to byť vyčerpávajúce.
Veru je. Keby som tak pokračoval, vyhorel by som. Rozhodol som sa teda písať vo dvoch vyhradených časových úsekoch týždenne, jeden z toho je cez týždeň, druhý cez víkend, a túto knihu som písal rok a pol. Bolo to príjemné. Keď som napísal kapitolu, bola dosť krátka, dal som ju prečítať svojej žene Sinead, čo na to hovorí, a potom som písal ďalej. Po prvých dvoch knihách som sa cítil trochu prázdny, preto som svoje metódy adaptoval do trochu humánnejšej podoby.
A ešte stále sa venujete aj hudbe? V kapele Mumblin'Deaf Ro ste vydali tri albumy.
Dlho som pôsobil na nezávislej dublinskej hudobnej scéne, posledný album Dictionary Crimes (voľný preklad: Slovníkové zločiny) sme však vydali v roku 2012. Album bol nominovaný v súťaži Choice Music Prize na írsky album roka. Mám pocit, že v hudbe už som vyjadril to, čo som chcel. Naživo už veľmi nehrávam, aj keď nás teraz pozvali na knižný festival v Dubline. Vo štvrtok 9. novembra budem spolu s novinárkami a hudobníčkami Edel Coffey a Megan Nolanovou viesť debatu s pesničkárom a gitaristom Kieranom McGuinnesom o vyjadrení kreativity cez písanie a hudbu. Hrávam príležitostne, teraz mám 47 rokov, takže možno povedať, že do päťdesiatky som stihol tri albumy a tri romány. Uvidíme, čo zvládnem za druhý polčas života.
Aký dôležitý je pre vás názov knihy či albumu? Páčia sa mi Slovníkové zločiny.
Ten album je dosť o rodine, odvoláva sa na hru scrabble, kde sa skladajú slová a získavajú sa za ne body. Moja mama a sestra v nej podvádzali, keď sa mi nechcelo veriť, že také slovo existuje, trvali na tom, že to je skutočné slovo. Takže páchali slovníkové zločiny.
Prezraďte nám viac o vašej rodine. Čítala som, že váš otec bol pracovníkom pošty, zomrel, keď ste mali sedem rokov a mama ostala sama s ôsmimi deťmi.
Áno, je to pravda, otec zomrel v 47 rokoch, toľko mám ja teraz. Mama mala osem detí, najmladšie malo päť rokov. Bola v domácnosti, večer ešte pracovala ako upratovačka v nemocnici. Uložila nás do postele, šla do práce, a keď sme sa ráno zobudili, odprevadila nás do školy. Mala ťažký život, zomrela v roku 2007, ale nikdy sa nesťažovala. Bola veľmi schopný človek. Ja som bol jej siedme dieťa. To bola moja rodinná situácia. Som ženatý, mám dve deti – majú 12 a 14 rokov.
Hrali ste v detstve futbal?
Mnoho rokov som bol futbalom posadnutý, cítil som sa slobodný, keď som behal po ihrisku. Bol to nejaký môj „sociálny pas“, lebo keď ste dobrý športovec, ľudia vás akceptujú, máte priateľov. Keď som sa začal venovať hudbe, futbal som na dlhý čas opustil. Až potom som ho znovu objavil.
Ako?
Vďaka deťom. Keď som mal 40, začal som znovu hrať. Kým sú totiž deti malé, nemáte na nič čas. Keď sa pozerám na fotky synov z ich narodeninových osláv, vidím, že na všetkých mám rovnakú košeľu. Akoby som nemal ani čas kúpiť si nové oblečenie. Na futbale je však skvelé, že sa k nemu dá vrátiť. Môžete pritom na všetko zabudnúť. Na ničom nezáleží, len na vás. Niekedy, keď som cestoval mimo Írska, som s nikým celý deň nehovoril, akurát som 90 minút kričal pri sledovaní futbalového zápasu.
Ako vám napadlo napísať knihu Panenka?
Mal som niekoľko dôvodov. Prvým bol, samozrejme, futbalista Antonín Panenka. Čítal som s ním interview o jeho veľkej sláve. A videl som dokument o anglickom neurochirurgovi, volal sa Henry Marsh. Ten si zobral voľno a odišiel na Ukrajinu zaúčať ukrajinských chirurgov, operoval tam zadarmo, priniesol nástroje z Británie do ukrajinských nemocníc. Bolo to ešte v roku 2010. Ostala mi v hlave scéna, ako za ním prišla žena s bolesťou hlavy. Mala nádor na mozgu, o šesť mesiacov mala oslepnúť a do roka pravdepodobne zomrieť. Ako to tej žene povedať? A tretí dôvod bolo starnutie, s vekom ľudia viac uvažujú nad minulosťou. Čím ste starší, tým viac minulosti máte. Rozmýšľal som, ako nájdete pokoj, ak sa neviete zmieriť so svojou minulosťou, napraviť, čo bolo zlé. Všetky tieto tri nite sa zbiehajú v knihe Panenka. Začína sa touto otázkou.
Foto: Jakub Kratochvíl
Váš Panenka je bývalý futbalista Joseph, ktorý zlyhal ako manžel aj ako otec. Neznie to zábavne, no vy ste do knihy dostali aj humor. Ako?
Keď chcete niekoho spoznať, je to ako ísť do múzea, prechádzate sa popri sochách a pozeráte si ich z 360 stupňov. Takto aj v knihe máte postavu v rôznych situáciách s rôznymi ďalšími postavami, ktoré odhalia jej charakter. Panenka je sám sebou, keď je so svojím vnukom Arthurom. Keď je sám, je introvertom, s priateľmi prichádza aj špecifický humor. Mám veľa dlhoročných priateľov, o ktorých ani neviem, či majú bratov alebo sestry. Muži nemajú vo zvyku sadnúť si a rozprávať sa, čo robí ich žena, akú má sestru, že práve skončila univerzitu a cestuje. Neviem, aká je Michaelova žena, nebavíme sa o tom. Aj toto možno prináša do knihy humor, toto odosobnenie.
Vaša kniha sa páči mnohým ľuďom, ktorí sa vo futbale vôbec nevyznajú, ako som aj ja. Viete prečo?
Futbal a umenie sú dva rôzne svety a aj keď literatúra môže experimentovať s formou, keď som spomenul, že napíšem o futbale, vydavateľ sa zľakol: ach nie, nie, nie. Ja som však cítil, že chcem napísať príbeh z futbalovej komunity. Ľudia v mojej knihe nie sú úspešní, ale futbal funguje ako niečo, čo ľudí spája. Takže som vydavateľovi po úspechu prvej knihy Leonard a hladný Paul povedal, že ďalšia kniha bude o futbale. A on: to nie. Mám však kreatívnu slobodu, nehovoria mi, o čom mám písať, to je pre mňa dôležité.
Všimnite si, že v anglojazyčnej verzii knihy Panenka nie je na obálke žiadny futbalista – je tam tvár človeka. Ani na zadnej strane obálky sa futbal vôbec nezmieňuje. Prvá kniha bola o dvoch tichých priateľoch, ktorí nešplhajú po kariérnom rebríčku, druhá o zostarnutom futbalistovi. Myslím, že na svete je tri a pol miliardy futbalových fanúšikov. Ale keby sa niečo stalo ľudstvu a to by sa v budúcnosti snažilo z kníh zistiť, čo bolo pre ich predchodcov dôležité, neverili by, že niečo ako futbal vôbec existovalo. Akoby to vôbec nebola súčasť spoločnosti, nepíšu sa o nej knihy.
Niektorým kritikom sa vaše knihy pozdávajú práve pre akúsi rozprávkovú jednoduchosť a množstvo aforizmov. Píšete tak úmyselne?
Rád sa dostávam k základom ľudskej skúsenosti, snažím sa vidieť, čo je univerzálne. Ani rozprávky nemajú pevne zakotvené prostredie, kde sa odohrávajú, tak ako píšem ja. A aforizmy možno pramenia z čias môjho písania pesničiek. Nemáte veľa riadkov, kým sa dostanete k pointe. Stále sa snažíte stručne vyjadriť to, čo je podstatné. Asi mi ten zvyk zostal. Zaujímam sa o … filozofické otázky je možno trochu prehnané, no povedzme otázky života, nielen osobné. Vždy som sa tešil, keď som mohol čítať knihy autorov z rôznych častí sveta spred dvesto rokov. Spoznával som sa v nich. Baví ma to spojenie, nadčasové porozumenie. Romány môžu čosi uchovať pre ďalšie generácie.
Kdesi ste povedali, že rád čitateľov spomaľujete. Prečo je to dôležité?
Neviem dosť o slovenskej literatúre, ale anglosaská literatúra sa veľmi sústreďuje na konflikt, drámu, riešenie. Zatiaľ čo v iných častiach sveta, ako je Japonsko či Čína, to tak nie je. Ľudia u nás často čítajú, lebo chcú vedieť, čo sa stane ďalej. Ak však chcete lepšie porozumieť sebe či iným, musíte sa vzdať tohto prístupu: Ach, to je veľmi hrubá kniha, bude dlho trvať, kým ju prečítam. Veď to nie je zlé. Ja sa snažím trénovať v čitateľovi pozorovateľa, aby dával pozor, aby nepotreboval dejové zvraty.
Poznáte knihu Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži a dlhočiznú kapitolu Paríž z vtáčej perspektívy? Mnohí ju preskakovali. Vy ste zrejme opačný typ čitateľa.
V staršej literatúre bola potreba opisu, čitateľ totiž nikdy nemusel vidieť Paríž ani interiér katedrály Notre Dame, takže to bolo treba opísať. Zatiaľ čo keď vám poviem, že som bol na safari, viete si to predstaviť, lebo ste to určite videli v televízii. Ak však skúmate ľudskú povahu, v niektorých textoch je dôležité poznať aj prostredie, kde osoba žije.
Keby sme sa deň prechádzali po Bratislave, a pritom sa rozprávali, celkom dobre by sme sa spoznali. Ale keby sme šli lyžovať, hrať paintball, raftovať, bolo by to vzrušujúce, ale na konci by sme zistili, že sme boli takí zaujatí všetkými tými činnosťami, že sa vlastne nepoznáme. Takže občas nezaškodí zmeniť prístup a dať čitateľovi aj oddychové kapitoly. Tak ako na albume občas poslucháčovi dožičíte inštrumentálnu skladbu bez slov.
Takže vôbec nečítate napríklad severské detektívky, trilery?
Nepoznám ich, detektívky veľmi nečítam. Moja mama pritom krimi milovala, keď som bol dieťa, pozerali sme spolu stále seriály ako Poirot, Columbo, To je vražda, napísala. Buď to mohlo zbrzdiť môj záujem o krimi, alebo zo mňa urobiť kriminalistu.
Aké typy postáv máte v literatúre rád? Keď som nedávno robila rozhovor s izraelskou spisovateľkou Ajelet Gundar-Gošenovou, bavili sme sa o tom, ako jednu jej mladú americkú čitateľku urazila postava, ktorá sa jej zdala sexistická a šovinistická. Spisovateľka však povedala, že píše o ľuďoch, akí sú, nie, akí by mali byť. Stalo sa vám niekedy niečo podobné, že by sa váš čitateľ urazil?
Neurazil, ale ľudia občas cítia lojalitu k určitým postavám a odpor k iným. V mojej knihe Leonard a hladný Paul je tiež postava staršej sestry, ktorá kohosi popudila. Ale postavy si netreba idealizovať. Ak máte realistickú knihu, nie fantasy, a chcete porozumieť svetu, potom musíme postavy zobrazovať, aké sú. Nepáči sa mi, ak má spisovateľ pre postavu opovrhnutie a očakáva, že to tak bude cítiť aj čitateľ. Postave treba dať hĺbku a čitateľ si môže vybrať. Nepísať stereotypné figúry ako nenásytný bankár či developer, korupčný politik či zlý učiteľ. Umenie spisovateľa spočíva aj v tom, že vie postavy charakterizovať.
Tak nám teraz charakterizujte Panenku, vašu literárnu postavu, prosím.
Príbeh Panenku rozpráva o päťdesiatnikovi, ktorý urobil v živote chyby – ako futbalista aj v láske. Vyrovnáva sa s nimi tak, že si ich zvnútorňuje a akceptuje zodpovednosť. Zmieri sa so svojou odcudzenou dcérou Marie-Therese a to zlepší aj jeho vzťah s vnukom Arthurom. Panenka má vážnu chorobu a musí sa rozhodnúť, či bude naďalej vnútorne trpieť, alebo dá veci do poriadku. Kniha je o tom, ako stretneme ľudí, čo nám pomôžu opraviť dovtedy neopraviteľné veci v živote a ako nájsť pokoj.
Koľko ľudí ako Panenka žije v Írsku?
Zrejme je dosť bežné, že ľudia dlho znášajú bolesť.
Možno preto je vaša kniha taká populárna.
Niekedy ľudia musia veci spracovať a zrejme sa ľudia s mnohými situáciami stotožňujú, niektoré možno prežili.
Knižku Panenka ste venovali svojim synom Thomasovi a Jacobovi. Už ju čítali? Páčila sa im?
Nie, nečítali, majú 12 a 14 rokov. Neviem, či by jej rozumeli, dúfam, že si ju prečítajú, keď budú starší. Ale postava Panenkovho vnuka je napísaná podľa môjho syna Jacoba. Na literárny festival v Írsku pred pár mesiacmi som vzal aj Jacoba, čítal som z knihy kúsok o Arthurovi a Jacoba, ktorý ma predtým nikdy tento úryvok nepočul čítať, som sa spýtal, či je s tým spokojný. A on na to: Je to okej. Je rád, že je v knihe. Pritom mi kedysi povedal, že deti sú v knihách často znázorňované veľmi zjednodušene.
Deti sú však bystré, nemajú rady klišé. Páči sa mi predstava, že jedného dňa si moje deti Panenku prečítajú. Keď môj otec pred 40 rokmi zomrel, uvedomil som si, že o ňom veľa neviem. Aký mal hlas? Nemám veľa fotiek, neviem, aký bol a už to nemám od koho zistiť. Mama je mŕtva, súrodenci majú odlišné spomienky. Preto sa mi páči, že syn môže vďaka knihe vedieť, čo sa mi preháňalo hlavou.
Čo na vašu knihu povedali vaši súrodenci?
Neviem, či ju čítali. Viete, je to zábavné, ale spisovatelia by vám povedali, že rodina nemusí nevyhnutne čítať vaše knihy. Niekoľko mojich bratov moje knihy čítalo, je to zábavné, ale nikdy sme nemali konverzáciu v rodine o mojich knihách a čo robím. Niekedy vám priatelia povedia, že niečo vo vašej knihe spoznali – napríklad obľúbený pub, kam spolu chodíte. Vieš, tam, kde sme si dali niekoľko káv. Aj v tvojej knihe tam pijú niekoľko káv. Nechcel som im kaziť radosť, ale nie každý je v knihe.
Je Panenka v Írsku slávne meno?
Panenkova penalta sa dostala do futbalového slovníka. Ale sám Antonín Panenka – neviem. Kým som začal písať knihu Panenka, čítal som interview s futbalistom Danielom Timoftem. Tento talentovaný Rumun nepremenil penaltu v zápase s Írskom. Interview vzniklo asi 25 rokov po zápase, ten športovec mal ťažký život, jeho kariéra sa potom zastavila, aj po rokoch ho za to ešte kritizovali a preslávil sa práve tým, že nepremenil penaltu.
Je zábavné, že kedykoľvek niekto zvládne či nezvládne panenku – teda techniku pokutového kopu, pri ktorej hráč kopne loptu do stredu bránky rátajúc s tým, že súperov brankár sa predčasne hodí do jednej zo strán bránky – ľudia si spomenú na moju knihu Panenka. To je marketing zadarmo! Meno Antonína Panenku poznajú tí, čo sa zaujímajú o futbal.
Myslíte si, že ľudia dnes dosť čítajú?
Je veľa oddaných čitateľov. Čítanie sa – usudzujúc podľa toho, čo vidím vo verejnej doprave – stalo menej populárnym, než bývalo. Vždy som dúfal, že si udrží svoje miesto v spoločnosti. Keď sa bavíte s ľuďmi z kníhkupectiev a vydavateľstiev, je situácia na knižnom trhu zložitá. Sú elektronické čítačky, ktoré mohli zničiť kníhkupectvá s papierovými knihami, nebezpečná bola aj pandémia covidu. Ale ukázalo sa, že čítanie je veľmi odolné, ľudia tak spoločne prežívajú zážitky.
Ale ani moje vlastné deti veľa nečítajú. Čítajú encyklopédie, nie beletriu, zaujímajú ich videohry, história. Asi im to neškodí. Literatúra je pre strednú triedu, preto sú dôležité knižnice. V Írsku máme dobrý systém knižníc, ak ste členom jednej knižnice, automaticky ste aj členom všetkých ostatných knižníc. Kým som prišiel do Bratislavy, hľadal som nejaké slovenské knihy, žiadne som v kníhkupectve nenašiel. Mali slovinské aj chorvátske, našťastie som nejaké slovenské knihy našiel v knižnici.
Poznáte Íra Johna Minehana, ktorý niektoré slovenské knihy preložil do angličtiny? Dokonca Krvavé sonety od nášho básnika Hviezdoslava.
Nie, ale počul som o ňom dnes na našom veľvyslanectve v Bratislave. Stretol som sa s írskou autorkou Louise Nealonovou (napísala knihu Snehová vločka, označujú ju aj za novú Sally Rooney – pozn. red.), šla tu do umeleckého múzea a našla informačný panel, ktorý prekladal práve John Minehane. Cítim veľký rešpekt pred prekladateľmi, som im vďačný.
Do írskych novín píšete knižné recenzie, jednu ste venovali aj nórskemu spisovateľovi Jonovi Fossemu, čerstvému nositeľovi Nobelovej ceny.
Je fantastický spisovateľ, keď som čítal jeho knihu Septology, užasol som. Skvelá je aj jeho Melanchólia a ďalšie knihy. Viete, 95 percent sveta hovorí iným jazykom ako anglicky, preto je veľká nerovnováha v čitateľskom vkuse. Ja preto radšej čítam veci v prekladoch, aj prekladateľ Fosseho do angličtiny Damion Searls je výnimočný. Keď som počúval vyhlásenie Nobelovej ceny na Youtube, zdalo sa mi, že počujem meno Ian Foster. Čudoval som sa, kto to je. Potom spomínali jeho hry a záujem o Samuela Becketta a ja som si pomyslel, to je podobné ako v prípade Jona Fosseho. A vtedy spomenuli Septology a mne došlo, veď hovoria o Jonovi Fossem!
Čítajte viac Laureátom Nobelovej ceny za literatúru sa stal "nový Ibsen" Jon Fosse. Jeho manželka je Slovenka
Viete, že Fosse má slovenskú manželku?
Och, to som nevedel. Ona bola jeho prekladateľka? To je naozaj zaujímavé.
Ako si vyberáte knihy, ktoré recenzujete?
Snažím sa o rovnováhu medzi kontinentmi, striedam Afriku, Európu a Južnú Ameriku, chcem udržať rovnováhu medzi mužmi a ženami, medzi témami. Mám obľúbené vydavateľstvá, ktoré vydávajú kvalitné knihy – aj slovinské, chorvátske či rumunské. Zo Slovenska mi odporučili knižku Letmý sneh od Pavla Vilikovského. Nedávno som recenzoval debut rumunského spisovateľa, ktorý má 90 rokov! Bol filmovým editorom v Hollywoode, sú to jeho memoáre. Rád hľadám rôzne zaujímavé knihy.
A čo vaša vlastná tretia kniha?
Ghost Mountain vyjde v máji 2024. Bude to zasa niečo celkom iné, čakajú vás kratšie kapitoly. Teším sa na to.
