Prečo sa kniha volá Zamatový jež?
Je to metafora o vzťahu matky k synovi. Majú veľmi blízky vzťah, ale chlapec, keď dospieva, začne sa do seba uzatvárať a vystrkovať „pichliače“. Pre rodiča je vtedy ťažké prijať, že z dieťatka, ktoré sa túlilo a hovorilo o všetkom, je tínedžer, ktorý tieto potreby nemá, a občas ťažko hľadajú spoločnú reč. Peter, hlavný hrdina mojej knihy, je jež, ktorý sa dokáže schúliť do klbka a chrániť sa, keď má potrebu, tak pichá, ale vo vnútri je to stále mamin „zamatový“ chlapec, jemný a plný lásky. Mama musí len trpezlivo čakať, kým k sebe znova nájdu cestu.
Svoju knihu ste predstavili ako viacvrstvový spoločenský román. Aké sú jeho témy?
Tém je viacero: viacnárodné manželstvá – zmiešané vzťahy, rozpadnuté rodiny, domáce násilie, šikanovanie, ale aj spoločenský systém, ktorý nám určuje pravidlá, silný moment návratu a hľadania svojho miesta, svojej identity. Veľa mladých ľudí s tým bojuje, nevedia sa zaradiť, možno sympatizujú s niečím iným než doma, a tak majú pocit, že ani domov už celkom nepatria, sú stratení a hľadajú sa. Je to prirodzená súčasť dospievania. V dnešnej dobe tisícok možností sa problémy s hľadaním môžu týkať aj iných ročníkov, všetci poznáme pojem kríza stredného veku, ktorá môže byť tiež zapríčinená tápaním a uvedomením si, že ak chceme niečo zmeniť, mali by sme to urobiť čo najskôr. V Zamatovom ježovi sa s podobnými problémami stretáva viacero postáv, nielen tínedžeri. Nikto z mojich hrdinov nie je vyslovene záporná ani vyslovene kladná postava, všetci máme v sebe viaceré stránky a závisí od okolností, ktoré sa viac ukážu. Peter má pocit, že to, čo sa stalo, sa s ním bude ťahať celý život. Hoci sa snaží začať odznova, minulosť sa nie vždy dá hodiť za hlavu. U niekoho to môže byť rozvod, strata zamestnania alebo niečo iné, čo prináša pocit vyčlenenia, straty pôdy pod nohami.
Čítajte viac Kniha týždňa: Zamatový jež. Na lásku neveria, na bolesť áno
Prečo ste si za hrdinu svojho románu vybrali mladého chlapca?
Najprv som začala písať o tom, ako sa hrdina príbehu Peter vracia ku starým rodičom na Slovensko. Vedela som, že sa mu niečo vážne stalo, cítila som moment bezmocnosti, keď sa veci dejú aj bez vášho pričinenia, a akéhosi obrátenia, odrazenia sa od minulosti a hľadania si cesty vpred, ale neplánovala som celý príbeh, postavy a udalosti sa na seba nabaľovali, román vznikal krok za krokom, až z toho bolo päťsto normostrán. Nechala som pracovať svoju fantáziu, dala som sa viesť príbehom a všetko sa začalo postupne vrstviť, udalosti, postavy aj opis spoločenských pomerov.
Žijete v zahraničí a v knihe ste použili model národnostne zmiešanej rodiny s európskou identitou. V čom tá „európska identita“ podľa vás je?
Žijem v krajine, kde cudzinci tvoria takmer polovicu obyvateľov. Zmiešané manželstvá vidím bežne, a to aj na Slovensku. V zahraničí nie každý vie Slovensko zaradiť, no ak sa rozprávate s niekým z iného kontinentu, ste preňho Európan. Ani ja sa už neidentifikujem iba vo vzťahu so Slovenskom, ale s viacerými európskymi kultúrami a krajinami, všade nájdem niečo, čo mi je blízke. Otvorené hranice sa mi páčia, je dobré inšpirovať sa tým, čo funguje inde. Ľudia sa možno obávajú, že sa pri tom prepájaní a zmiešavaní môže potrieť to, čo je naše, ale podľa mňa to práve vtedy môžeme objaviť a vyzdvihnúť, viac si to vážime.
Foto: Lindeni
Trocha ma zaskočilo, s akým pokojom ste oznámili: žijem v krajine, kde polovica obyvateľov sú cudzinci. Na Slovensku narobí rozruch pár desiatok migrantov…
Roky žijem na ulici, kde v každom dome býva niekto inej národnosti. Naučili sme sa používať spoločný jazyk, žijeme viac-menej rovnako, ráno vstávame, berieme deti do školy či do škôlky, ideme do práce. Máme o čom spolu hovoriť, ale nikto nikomu nepozerá do hrncov. Mám to vyskúšané a viem, že to funguje, ale rozumiem, že tí, čo sa s tým nestretli, môžu mať predsudky. Dajú sa však prekonať. Napríklad moja mama stále žije v malom meste na Považí, odkiaľ pochádzam, a dva domy od nej teraz býva indická rodina, s ktorou sa navzájom navštevujú a ochutnávajú svoje iné jedlá. Myslím si, že keď takto dokáže fungovať žena v zrelom veku, so svojimi životnými skúsenosťami, prečo nie aj iní? Stačí prekonať strach, otvoriť dvere a vidíte človeka, nie inú farbu pleti, iné náboženstvo, inú národnosť a podobne.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Jednou z tém vašej knihy je aj migrácia, románová slovensko-poľská rodina sa prisťahovala do Británie. Majú to tam podľa vás migranti ťažšie či ľahšie ako u nás?
V Británii som žila iba krátko a bolo to dávnejšie, začiatky sú podľa mňa všade rovnako ťažké, najmä ak neovládate jazyk. Potrebujete si vytvoriť svoju komunitu, nájsť si prácu, nové priateľstvá, tehličku po tehličke si budujete miesto, kde sa cítite dobre. Každý z nás potrebuje niekam patriť, hľadáme miesto, kde sa cítime bezpečne, prijatí. A to platí nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku. Treba ísť von, aktívne sa stretávať s ľuďmi a uvedomiť si, že nie ste v tejto situácii sami, takých ako vy je veľa, len sa treba spojiť a hľadať k sebe cestu. V Luxembursku sme si založili združenie pre Slovákov, čím sme vytvorili platformu, ktorá tu je pre celú komunitu, je jedno, či tu žijete desať, dvadsať rokov, alebo ste prišli na ročnú stáž. Život vonku ma naučil, že ak nie som spokojná so stavom vecí, môžem sama urobiť niečo pre to, aby som to zmenila. Kritika a čakanie na lepšie časy či na niekoho, kto by to zlepšenie mal urobiť, sú možno tiež spôsobom, no pomalým, nie veľmi funkčným. V Zamatovom ježovi som sa snažila poukázať aj na to, že nielen naše činy, ale aj naša pasivita majú svoje dôsledky. Jednotlivci tvoria spoločnosť a možno je naša aktivita len kvapkou v mori, ale ktovie, aký prúd naštartuje.
Čítajte viac Mimóza: Mimoriadne lákavé poviedky Adriany Boysovej. Čítanie o rôznych formách lásky
Cielene ste chceli písať o migrácii alebo to vyplynulo z príbehu?
Táto téma sa do knihy dostala spontánne a hoci nie je nosná, páčilo sa mi zakomponovať do príbehu rôzne kultúrne vplyvy. Aj na Slovensku už dlho fungujú zmiešané manželstvá s Čechmi, Maďarmi či Poliakmi, ale ak žijú spolu v krajine, kde ani jeden z nich nie je doma, narážajú na rozdiely ešte viac. Svet sa čoraz viac premiešava a sú rôzne cesty, ako vzťahy môžu fungovať. Migrácia je prirodzená súčasť sveta, vďaka nej k nám v minulosti dorazili objavy, vynálezy, koreniny, knihy, náš jazyk je plný slov pochádzajúcich z iných krajín. Hviezdoslavove surmity či šíky by ste v staroslovenčine nenašli. Slováci majú veľmi silnú historickú skúsenosť s emigráciou a miešaním národností, vezmite si také Rakúsko-Uhorsko či cestovanie za prácou do Ameriky. V posledných rokoch akoby sa na to zabudlo a v spoločnosti sa čoraz viac objavujú zvláštne diskusie na obnovu čistoty toho slovenského, ale čo je naozaj naše a čo vzniklo vďaka vplyvu ostatných národov? Spomeniem jeden príklad – dcéra mala v rámci osláv dňa Európy doniesť do školy slovenské jedlo a niečo o ňom povedať. Spolu so slovenskou spolužiačkou sa rozhodli priniesť pagáče. Lenže pagáče v ten deň doniesli aj maďarské spolužiačky a dokonca aj Chorváti a Česi sa prihlásili, že pagáče sú predsa ich jedlo.
Váš mladý hrdina sa dostane do nápravno-výchovného ústavu a to je v príbehu silný moment. Poznali ste také prostredie?
Je to fikcia, nikdy som v takom zariadení nebola ani nikoho odtiaľ nepoznám. Počas písania som sa snažila čerpať z informácií na internete či z filmov. Keďže dej sa odohráva vo fiktívnom mestečku, mala som slobodu vymyslieť si, ako to tam funguje a snažila som sa do toho vžiť.
Povedali ste, fikcia je vám bližšia, že zámerne nechcete dávať do svojich kníh to, čo skutočne zažijete. Prečo?
Možno sa obávam, že by to potom preniklo do môjho súkromia alebo by sa to dotklo ľudí z môjho okolia – a to by nebolo fér. Mám dostatočne bujnú fantáziu, nepotrebujem všetko zažiť a ani by som to všetko zažiť nechcela. Autorov krimi literatúry sa tiež nikto nepýta, či skutočne niekoho uniesli, mučili alebo zabili a majú ho schovaného doma pod kobercom. A pritom dokážu vraždy úžasne opísať! Fikcia je oslobodzujúca, svoje postavy nemusíte „opisovať“, sama ich vytvárate hoci s troma náušnicami v uchu a keď sa vám to na druhý deň nepáči, tak ich zmeníte. Môžete si vymyslieť čokoľvek.
Foto: Pravda, Robert Hüttner, Robert Huttner
Pre koho ste písali Zamatového ježa?
Publikum môže byť široké, ale keďže všeobecne vo svete viac čítajú ženy, predpokladám, že to budú práve ony, čo siahnu aj po tomto románe, a vďaka hrdinovi v tínedžerskom veku by kniha mohla zaujať mladých. Ja sama mám rada „young adult“ literatúru, ako mnohí iní skôr narodení. Vek čitateľov teda nemá vrchný limit, ten spodný je od pätnásť – šestnásť rokov.
Píšete knihy, ale máte to ako svoje hobby, živíte sa inou prácou a máte rodinu, ste matkou troch detí. Ako sa to dá skĺbiť?
Na Slovensku sa asi málo spisovateľov živí výlučne písaním. Aj pre mňa je to koníček, ktorý ma baví, ale účty mi nezaplatí. Píšem, keď mám z toho radosť. Nemám presnú osnovu, často si príbeh premyslím napríklad pri šoférovaní, na prechádzke, pri varení, prehrávam si v hlave nejaký rozhovor, udalosť a potom čakám na chvíľu, kedy to budem môcť zapísať. Prednosť má rodina a práca. Občas je to náročné, ale stále ma to ťahá k písaniu a aj moja nová kniha je dôkazom, že keď veľmi chcete, tak sa to dá.
Čítate v štyroch jazykoch, žijete v Luxembursku a píšete po slovensky. Nechceli ste písať radšej v angličtine? Alebo si sama budete svoje knihy aj prekladať?
Uvažovala som o tom, keď ma oslovilo jedno luxemburské vydavateľstvo kvôli knihe Mimóza, keďže niekoľko poviedok sa odohráva práve v Luxembursku. Lenže s prekladmi je to vždy náročné a napokon sami povedali, že bude lepšie, ak napíšem niečo rovno v angličtine. Pred cudzím jazykom mám však rešpekt, stále sa cítim viac doma v slovenčine, tak funguje aj moja obrazotvornosť. Prácu prekladateľov si veľmi vážim a aj moje knihy by som nechala na profesionálov. Mňa by lákalo text pozmeňovať, vylepšovať, až by mohol vyzerať celkom inak než ten pôvodný…
