Zblíženie až za hrob
V románe, ktorý miestami pripomína esej, Julian Barnes približuje spomienky študenta, presnejšie frekventanta vzdelávacieho kurzu (lebo už je starší, má za sebou neúspešnú hereckú prax, tak chce písať), na veľmi zaujímavú profesorku Elizabeth Finch. Najprv ju spoznáva len na akademickej pôde a úrovni, ale časom sa Elizabeth s poslucháčom kurzu zblíži. A to – hoci len po duchovnej stránke – až za hrob.
Elizabeth Neila dokonca poverí, aby za istých zvláštnych okolností spravoval jej literárno-vedeckú pozostalosť, knižnicu a celý myšlienkový svet. Ten je veľmi bohatý a čitateľ má možnosť do tohto sveta spolu s Neilom preniknúť. Dozvie sa nielen o Finchovej vkuse, názoroch, ale aj o tom, ako boli jej teórie prijímané okolím. Barnes píše, kto si čo o profesorke myslel a ako si jej prednášky publikum vykladalo.
Čítajte viac Julian Barnes: Jediný príbeh
Elizabeth bola svojská a odvážna, takže s jej názormi mnohí aj nesúhlasili, posmievali sa z nich alebo ich zhadzovali. Prejavilo sa to už na prednáškach, keď niektorí poslucháči, hoci nie otvorene, vyjadrovali svoj nesúhlas a spochybňovali jej výroky. Neskôr ju jeden z nich v liste Neilovi nazval dokonca neúctivo !starou Finchkou" a písal, že jej názory na to, čo je kultúra a civilizácia, boli totálne nedotknuté moderným myslením, čiže boli amatérske. A okolo takýchto sporov sa kniha krúti.
Elizabeth bola však priekopníčka. Snažila sa na všetko pozrieť z nového uhla pohľadu a vnášať do diskusií nové argumenty. Neil ju chápal a zaujímal sa o jej myšlienkové pochody. Rád s ňou debatoval. Postupne si vytvorili tradíciu pravidelných obedov. Debaty vytvorili medzi nimi dôverné puto, hovorili o histórii, o kultúre, ale o súkromí sa nebavili vôbec. Po Elizabethinej smrti teda Neil pátra, kto vlastne v skutočnosti bola. V akej rodine vyrastala, koho milovala, kde brala svoj pokoj? Čo skrývala?
Pôsobila vraj ako žena s tajomstvom, Barnes to priznáva, ale aj popiera. Bola vraj tajomná, ale aj výnimočne zrozumiteľná, lebo to, čo povedala, bolo vždy pravdivé. A to aj vďaka presnému výberu slov. Takto krásne a originálne sa Barnesov hrdina vyznáva z lásky a obdivu k žene! Aj slová môžu mať sexappeal. A Neil tie Elizabethine hltal!
Čítajte viac Julian Barnes: Šum času
Neošúchané témy
A o čom najradšej Elizabeth rozprávala? Bolo to vlastne filozofovanie. Príbehy a úvahy o tom, že sa dejiny mohli vyvinúť celkom inak, že historické postavy môžu byť celkom iné, než sa zdajú. Jej obľúbencom bol napríklad Julian Apostata. Bol to rímsky cisár, ktorý obhajoval pohanstvo a za zničujúce považoval kresťanstvo. Pre návrat k pohanstvu a odklon od kresťanskej viery mu prischla prezývka Apostata, čo znamená Odpadlík. V jeho názoroch sa Elizabeth rada vŕtala. Nie je to provokatívna téma?
Elizabeth si dovolila okolo tejto postavy rozvíjať rôzne hypotézy a kládla otázky, ako sa mohli odvíjať dejiny, keby sa Odpadlíkov osud aj história náboženstiev vyvinuli inak. Podobných horúcich tém mala v repertoári viac (otrokárstvo, feminizmus, kolonializmus, fašizmus, emigrácia) Barnes ich cez jej postavu dáva do pľacu. Núti čitateľa krútiť hlavou a uvažovať nad minulosťou aj budúcnosťou ľudstva. A cítiť sa pri tom dôležito, lebo Barnes čitateľa povyšuje na svojho partnera, baví ho, ale aj akoby mu zodpovednosť za všetko, čo sa udeje, vkladal do rúk.
Kniha Elizabeth Finch má skrátka grády. Je priam slasťou čítať si ju v dnešných časoch, keď ľudia rezignovali na fundované dišputy, nemajú radosť z presviedčania protivníka, snažia sa ho iba uhádať a prekričať. Barnes píše o noblese vo výmene názorov, o rozkoši z polemiky a dokazuje, že sa tak dá dosiahnuť najviac.
