Foto: Literárna baša
Súčasná mladá generácia je pod neustálou kontrolou, zovšadiaľ, 24 hodín denne
Prečo ste sa rozhodli napísať román práve o dospievaní?
Preto, že je to fáza života, keď sa všetko deje po prvý raz a takých období v živote nie je veľa. Prvýkrát sa možno opijete alebo si zapálite cigaretu, prvýkrát sa s niekým pobozkáte, ale možno sa prvýkrát stretnete so smrťou. Už keď som mal pätnásť rokov, rozmýšľal som, koľko bude takých období, keď je niečo prvý raz.
Myslím, že v tom veku má človek pocit, že svetu celkom rozumie, a pritom mu absolútne nerozumie. Je to tak?
Určite áno.
Veľké leto nie je „bezstarostná jazda“ dospievaním, otvárate aj témy smrti, rodinných vzťahov, duševného zdravia dospievajúcich. Čo podľa vás najviac trápi dnešných mladých ľudí?
Rozdiely medzi tým, čo v mladosti prežívala moja generácia a čo prežívajú dnešní mladí, nie sú podľa na veľké, ale je tu jeden podstatný rozdiel. Súčasná mladá generácia je pod neustálou kontrolou, zovšadiaľ.
V akom zmysle?
Kedysi keď sa niečo udialo v škole, spravidla to tam aj zostalo. Dnes fungujú triedne čety a ak vás niekto prichytil, ako sa s niekým bozkávate, hneď to vedia všetci. Všetko je verejné, 24 hodín denne.
Čítajte viac Kniha týždňa: Veľké leto omamne vonia mladosťou
Vo vašej knihe sú aj postavy zo staršej generácie, napríklad niektorí trocha bizarne pôsobiaci učitelia. Čerpali ste z osobnej skúsenosti?
Áno, zažil som dve skupiny učiteľov, jedni boli tí starí, ktorí učili ešte za čias nacizmu, a zrejme si odtiaľ prevzali aj niektoré metódy. A potom tu boli mladší a slobodnejší, ktorí zažili rok 1968. A tak v škode dochádzalo ku kolízii dvoch rôznych svetov – a niektoré postavy boli naozaj bizarné. V knihe sú tri celkom autentické učiteľské postavy.
Cez moju mamu som si uvedomil, ako tie zažité traumy prekračujú generácie, dedia sa z pokolenia na pokolenie, hoci sprostredkovane
Román Veľké leto otvára aj tému rodiny – a to vo viacerých podobách. Je tu vykreslená mnohodetná rodina hlavného hrdinu Friedera, nešťastná rodina jeho najlepšieho priateľa Johanna a neúplná rodina jeho kamarátky Bei. Ktorá je autobiografická?
Pochádzam zo siedmich súrodencov a pri Friederovej rodine som čerpal z vlastných skúseností. Ostatné rodiny sa vyvinuli počas písania. Keďže Frieder veľmi túži dostať sa do Ria de Janeiro, z otca jeho priateľky Bei som spravil Brazílčana a túžby do seba zapadli.
V románe je tiež atypický model ďalšej rodiny, starých rodičov, v príbehu zohrávajú veľmi dôležitú úlohu medzigeneračné vzťahy. Bolo to vaším cieľom venovať im špeciálnu pozornosť?
V románe je veľa autobiografických čŕt, mal som starého otca, ktorému som musel rovnako ako hlavný hrdina románu vykať. Bol to veľmi tvrdý muž. Zároveň som podobne ako môj hrdina Frieder zdedil babičkine denníky. Starí rodičia sú v príbehu protikladom všetkého nového a lákavého, čo sa deje prvý raz – sú zlomenou generáciou, ktorá zažila vojnu. Cez moju mamu som si uvedomil, ako tie zažité traumy prekračujú generácie, dedia sa z pokolenia na pokolenie, hoci sprostredkovane.
Akoby tá skúsenosť bola v génoch?
Presne takú otázku som si kládol.
U nás na Slovensku o veciach, ktoré sa nám v dejinách nepáčia, neradi hovoríme. Ako je to v Nemecku dnes?
Tu je iná kultúra pamäti ako u nás. V Nemecku sa historická pamäť spája s veľkou vinou a rozoberá sa možno až priveľmi a všade. Aj na vyučovaní. Ja učím dejepis a žijem v Norimbergu, už to samo osebe nedáva možnosť vyhnúť sa historickej pamäti.
Z vašej knihy sála veľká radosť zo života, napriek vážnym témam. V ktorých jazykoch už vyšla?
Po slovenskom preklade vyšla aj v češtine, holandsky, estónsky, chystá sa v angličtine aj taliančine a vo francúzštine. Dokonca podľa knihy vznikne film. V spolkovej krajine Bádensko-Württembersko sa Veľké leto stalo povinným čítaním.
Gratulujem!
Chudáci žiaci! Všade na svete je povinné čítanie strašiakom… Nikdy som si nemyslel, že túto knihu budú čítať mladí ľudia!
Tak tomu nerozumiem, veď je o mladých. Aj ja som si ju prečítala s chuťou, ale predpokladám, že mladí sa v nej nájdu.
Nemyslel som si, že ľudia s mobilmi budú čítať moju knihu, ale stal sa opak, čítajú ju a zaujímajú sa, ako to mali ich rodičia.
Čo sa vás pýtajú na besedách?
Viac ako na knihu sa pýtajú na mňa, akoby nevedeli pomenovať tému knihy. Ja im hovorím, že sa môžu pýtať čokoľvek, lebo žiadna hlúpa otázka neexistuje. Pýtajú sa ma aj koľko ako spisovateľ zarobím a prečo sa kniha volá práve Veľké leto. Tak im poviem o vydavateľskom svete, kde autor na názov knižky prakticky nemá dosah, porozprávam ako sa na knihe pracuje, kým vyjde. Veľmi ich zaujíma aj téma Johannovej psychózy a smrti, ale nepýtajú sa otvorene, počkajú, kým sa beseda skončí a pýtajú sa ma, až keď si prídu podpísať si knihu. Boja sa, že keby sa spýtali nahlas, budú sa blamovať.
Foto: Literárna baša
Okrem románov píšete aj divadelné hry či krimipríbehy. V češtine vyšiel okrem Veľkého leta váš román Staré odrody, koľko ste toho už napísali v nemčine? Aký žáner je vám najbližší?
Nechcem sa opakovať, tak striedam rôzne žánre. Živím sa ako učiteľ a píšem to, čo je mi práve v tej chvíli najbližšie, nič ma naobmedzuje. Napísal som dvanásť-trinásť románov, veľmi veľa poviedok, štyri hry pre divadlo a ďalej už si ani nepamätám… A sú medzi nimi aj také, čo nikdy nevyšli a zrejme ostanú v zásuvke.
Ako dlho píšete pre divadlo?
Začal som pred dvadsiatimi rokmi, keď ma o to požiadali, a dopadlo to vtedy dobre. Vždy som mal rád divadlo, jeden z mojich bratov je herec, švagor je muzikálový režisér, s divadlom som spojený.
Ako zasahuje vaša učiteľská profesia do vašej spisovateľskej tvorby – brzdí vás alebo, naopak, ponúka témy?
Na to sa ma často pýtajú. Ako spisovateľ chodím na besedy, dostávam ceny, ale vrátim sa domov a som zasa „len učiteľ“, ktorému žiaci kladú obvyklé otázky: prečo mám trojku? Na druhej strane sa im páči, že ich učí niekto „slávny“. Tí mladší by sa nechválili, že moju knihu čítali, starší žiaci už so mnou o knihách hovoria, ale nikdy nie na hodine.
Foto: Literárna baša
Budem teraz ako váš študent a opýtam sa: prečo ste napísali Veľké leto? Dlho vás tá téma „tlačila“?
Študentom by som povedal, že som knihu napísal pre peniaze alebo pre úspech u žien – čo ja viem? Ale to žartujem. Naozaj som už dlhšie chcel spracovať príbeh mojich starých rodičov. Lenže témy, ktorými sa intenzívne zaoberáme, pomaly vyprchajú a keď mal môj najmladší syn pätnásť rokov, uvedomil som si, že deti z domu odchádzajú a treba tieto témy uchopiť.
Z románového príbehu sála pocit spolupatričnosti – teraz sa pýtam učiteľa – sú dnešné vzťahy v triede otvorené a priateľské?
Mám dvadsaťročnú učiteľskú prax a dodnes existujú triedy, ktoré sú veľmi súdržné a iné naopak. Nejde to zovšeobecniť. Učím deti od 15 do 18 rokov, do maturity.
Aký je podľa vás dobrý žiak a aký je dobrý čitateľ?
Dobrí žiaci majú radosť z práce a rád by som takých vychoval. A dobrí čitatelia sú tí, u ktorých pri čítaní vznikajú obrazy a chcú sa nechať zabaviť.
Aký je dobrý učiteľ a dobrý spisovateľ?
Študenti viac oceňujú šou, ale určite sú učitelia, pri ktorých sa žiaci naučia viac a pri ktorých menej. Dobrý spisovateľ sa stále učí a zlepšuje svoj jazyk, stará sa oň ako o Rolls Royce, aby sa krásne kĺzal.
