Foto: Lindeni
Petržalská temnota
Hrdinovia Pupalových poviedok sú ľudia osamelí, stratení alebo azda pomýlení a dokonca aj ľudské trosky. Všetci ich poznáme, buď v sebe samých, alebo niekde veľmi blízko. Ich príbehy sa odohrávajú najčastejšie medzi panelákmi petržalského sídliska, ale tiež na vidieku. Z Druhého čierneho zošita vyskakujú deti, tínedžeri, mladí rodičia aj starci a stareny ako súbor navzájom prepletených postavičiek, ktoré niečo spája.
Pán osamelosti, strachu a neistoty je temný a Dominik si ho chce privolať, aby mu pomohol poradiť si so svetom, v ktorom sa necíti dobre
Hneď v úvode spoznáme trojicu tínedžerov, ktorých vedie Dominik, „chlapec s myšlienkami, v ktorých blčal oheň“. „Hľadá Pána, ktorý ho nebude ignorovať, vypočuje jeho prosby a pomôže mu zbaviť sa neistoty a strachu, a ktorý, pokiaľ to bude možné – nerád by tlačil na pílu – potrestá jeho nepriateľov, aktuálnych aj tých, ktorých budúcnosť ešte len vyplaví.“ Jeho Pán osamelosti, strachu a neistoty je temný a Dominik si ho chce privolať, aby mu pomohol poradiť si so svetom, v ktorom sa necíti dobre. V poviedke nazvanej Jednej letnej noci sú umne a celkom prirodzene spojené hneď tri príbehy v jednom, keď osud zvedie na jedno miesto, na kopec za dedinou, okrem troch mladých ľudí aj dvoch bratov, dospelé dvojčatá a deda s vnukmi, ktorí tu lovia nočné motýle. Dominikov Pán je temný a objaví sa v každej z poviedok, hoci nie vždy sa zhmotní. Niekedy na seba vezme podobu nevysvetliteľných úkazov a živých snov, v ktorých sa dostáva k slovu to skryté hlboko v ľudskom podvedomí. Keď trestá, je nekompromisný.
Tak sa vzťah matky a malej dcérky v jednej z poviedok premietne do bábiky, ktorá sa stane symbolom ich odcudzenia, nemou výčitkou, ktorá pod ťarchou udalostí zrazu dostane svoj hlas. Hoci nerozpráva, vidí všetko, pretože má oči z korálikov a nikdy ich nezatvára. Tá istá bábika sa potom objaví aj v celkom inom príbehu.
Čítajte viac Richard Pupala: Ženy aj muži, zvieratá
Stratené existencie
Špeciálnou kategóriou hrdinov čierneho zošita sú „stratené existencie“, ľudia bez domova, alkoholici. V Pupalových poviedkach sú to ľudia bez pomoci, ľudia unavení životom, ktorý im neponúkol veľa pekného, a niektorí predsa dokážu byť láskaví. Stretneme ich v meste, v krčme na terase ako anonymných stroskotancov, ktorí obťažujú náhodných hostí, v malej dedine, kde každý každého pozná, a predsa tam vie byť človek človeku vlkom, a dokonca aj v lese, kde spolu pracujú aj žijú v unimobunke. Aj do ich životov a do životov tých, čo ich míňajú, zasiahne temný Pán, pretože ich vidí. Vyzerá to tak, že si jednoducho nemôže pomôcť, aby nezasiahol, rovnako ako si nemôže pomôcť sám autor, aby tieto prehliadané postavičky nevytiahol na svetlo. A dobre robí. Hoci niektorí hrdinovia vo svojom konaní zájdu až do absurdna, ako bizarný starý mládenec Miloš, vysvetlenie je celkom jednoduché: to dlhá samota im zatemnila mozog.
Stratené existencie, ľudia bez domova, alkoholici, sú v Pupalových poviedkach ľudia bez pomoci, ľudia unavení životom, ktorý im neponúkol veľa pekného
Tak ako oni väčšinou ostávajú uviaznutí vo svojich napohľad bezcieľnych životoch, rovnako môže pochodiť aj úspešná žena, čo akceptuje manželove „pičurdy“. Odlesk na hladine ich bazéna, v ktorom sa už nik nekúpe, odráža všetku márnosť, a ona sa v snoch tajne pohybuje po svojom dome s verandou. Ten starý dom je skutočný, ibaže jej sa zjavuje v živých snoch a ktosi jej kroky sleduje…
Otázka je, čo sleduje autor touto knihou? Načo mu je temnota a čierna mágia, ktorou nechal svoje príbehy nasiaknuť? S tajomnom a napätím vie narábať so zručnosťou autora detektívok, a predsa nechce rozsievať strach. A hoci nás vie svojimi postrehmi tiež rozosmiať, nechce sa nikomu vysmievať. Otočí kríž hlavou dolu ako jeden z jeho hrdinov, lebo ho baví dávať veciam opačný význam? Áno aj nie. Veď svoje „panelákové poviedky“ nazval Petržalské rozprávky a v rozprávkach vždy víťazí dobro. Možno iba spolu s nami hľadá vieru v to, že nikto by nemal byť sám a horlí za všetky stratené a opustené duše, ktoré si zúfajú.
S tajomnom a napätím vie narábať so zručnosťou autora detektívok, a predsa nechce rozsievať strach. A hoci nás vie svojimi postrehmi tiež rozosmiať, nechce sa nikomu vysmievať
Richard Pupala vydal už štyri knihy a prvé tri sa dostali do prvej desiatky súťaže o najlepšiu slovenskú prózu Anasoft litera, jeho prvý Čierny zošit získal cenu gymnazistov René. Aj Druhý čierny zošit jeho poviedok je „strašidelný“, a zároveň hlboko ľudský – lebo v mikropríbehoch vie v úžasnej skratke odhaliť presne to, čoho sa bojíme. Keby sme si aj my založili svoj „čierny zošit“, čo by sme si doň asi tak napísali?
Čítajte viac Kniha týždňa: Kto je Mastný muž? Jedenásť poviedok, ktoré sa riadne kĺžu
