Poznatky kusé, ale stačili na to, aby som bola na ňu zvedavá. Potešilo ma teda, keď vyšla pred časom kniha Silvestra Lavríka Posledná barónka. Téma je stále aktuálna: tento rok v máji uplynie polstoročie od Czóbelovej smrti a v Divadle Astorka práve mala premiéru inscenácia podľa Lavríkovej knihy v réžii Ondreja Spišáka.
Spisovateľ Silvester Lavrík si dal s barónkou poriadnu robotu. Kniha má vyše štyristo strán a je nielen o zvláštnom osude, ale aj o kraji pod Tatrami, v ktorom barónka žila. Autor sám pochádza zo Spišského Štiavnika, čiže prostredie dobre pozná. V mnohých pasážach písal nielen o barónke, ale aj o dejinách regiónu, o náture tunajších obyvateľov, o tom, ako reagovali na rôzne historické udalosti, ktoré sa v minulom storočí odohrali. A mnohé miestne skúsenosti sa týkajú celého Slovenska, lebo aj inde sa prelínalo vznešené s plebejským, však je to jeden z princípov vývoja. Je dobré si to pozrieť pod mikroskopom literárneho textu, so všetkými detailmi – nadýchať sa ho s vôňami aj zápachmi.
Foto: SNG
Starší i mladší si takto môžu uvedomiť, čo znamenali obe svetové vojny, aké zmeny priniesli a ako sa tie zmeny premietali do každodenného života. Aj do života Margity Czóbelovej. Najprv patrila k významnej rodine, ktorá bola vážená a starala sa o rozvoj regiónu, potom ich zbavili všetkého lesku a dostali sa na okraj diania. Z barónky sa stala v rodnom kraji cudzinka. Do cestovného dokladu jej napísali, že je miešanka, mysleli tým asi človeka, ktorý nepatrí nikam. Ona sa však vyšachovať nedala, dokázala si zachovať rešpekt a dôstojnosť, čo vyvoláva sympatie dodnes. Ako? To práve približuje Lavríkova kniha.
Margita Czóbelová sa narodila v roku 1891, zomrela v roku 1972. Hoci patrila k európskej šľachte, väčšinu života prežila v Strážkach pod Tatrami. Kraj milovala, nad nízke dianie sa vedela povzniesť tak, že bola nedotknuteľná. Lavrík výborne stvárnil v jej postave človeka, ktorý prevyšuje svoje okolie aj dobu, ale nepovyšuje sa. Nejde do konfliktu, len všetkému rozumie a správa sa ľudsky. Margita bola vzdelaná, kultivovaná, vedela žiť skromne. A silu jej dávala aj tvorba, bola maliarkou. Keď ju chceli zamestnať, dali jej kresliť agitačné a budovateľské plagáty. Aj to urobila poriadne, ako štúdiu postavy s hrabľami, len tie potom zmenila na zástavy. Neškriepila sa, radšej bola vtipná. Miatla tým hlupákov – nevedeli si s ňou poradiť.
Salónne debaty
Margita mala po kom zdediť talent: bola neterou slávneho maliara Ladislava Mednyánszkeho, ktorý bol bratom jej mamy. Tiež sa v Strážkach zdržiaval. Kým bola Margita malá (vtedy ju volali Babu), v kaštieli bolo krásne prostredie, veľká knižnica, ateliér, salón, portréty predkov na stenách. Vyrastala medzi zaujímavými ľuďmi, bola blízko prírode, lyžovala, milovala kone. Do kaštieľa chodili rôzne návštevy, debatovalo sa, filozofovalo. Jedného dňa k nim zavítali aj mladí ruskí intelektuáli Vladimír Iľjič Lenin a Felix Dzeržinskij.
Túlali sa po Európe, ešte len zamýšľali urobiť revolúciu a patrili tiež k nóbl ľuďom, mali mnoho priateľov. V salóne v Strážkach popíjali víno, diskutovali o svete a budúcnosti. Bolo to v roku 1913, keď Lenin vystúpil na Rysy. V spomínanej kapitole popíja Lenin aj s maliarom Mednyánszkym, filozofujú a malá Margita všetko pozoruje, naťahuje uši. Vždy bola zvedavá, o všetko sa zaujímala, utvárala si originálne názory. Bola vytrvalá a čestná. Celý život milovala jedného muža, ako dievča ju učil lyžovať. Bol vlastne zamestnaný v kaštieli a myslel si, že nemá právo zaujímať sa o urodzenú slečnu. Rozdelil ich tento pocit a reálne aj vojna. Motív Margitinej lásky sa tiahne príbehom.
Foto: Dixit
Keďže Silvester Lavrík mal kvantá materiálu, musel uvažovať, ako ho podať, aby sa text pohodlne čítal. Zvolil si zaujímavú formu – kombinovanú techniku. Veľkú časť príbehu rozpráva Šlauko Probier, ktorý je pozorovaním barónky priamo poverený miestnou mocou. Aj keď si Margita vytvorila špeciálne pozíciu, mala byť stále pod dozorom, či sa nespája s bývalou šľachtou a či niečo protištátne nechystajú. Ďalšiu časť knihy tvoria kapitolky v rôznych žánroch – citáty z archívov, z listov, Šlaukove zápisky, reprodukcie rôznych dokumentov, autorský Lavríkov text a podobne. Každá kapitola je uvedená názvom a doplnená fotografiami z rodinného albumu Czóbelovcov či kresbami Margity Czóbelovej, ale aj Ladislava Mednyánszkeho.
Je priam osudové, že kniha chytá druhý dych práve v čase, keď sa svetová situácia opäť komplikuje a v Európe je vojna. Formujú sa názory a od človeka sa očakáva zodpovedné stanovisko. Kniha o barónke je v tomto smere inšpirujúca. Poskytne veľa informácií z dejín a opisuje veľa situácií, ktoré sa aj v súkromnom živote opakujú. Ako sa zachovať v zlomových situáciách, keď sú tlaky na krehkých ľudí príliš veľké. Barónka prišla o majetok, o honor, bola ponížená s celým jej rodom, zrútil sa jej svet, nenaplnili sa jej sny, a predsa prežila krásny život, ktorý je hoden knihy i javiska: konala vždy vznešene, hoci aj uprostred marazmu.
Čítajte viac Do Astorky prišla Posledná barónka
Lavrík a barónka sú z jedného sveta
O tom, ako kniha Posledná barónka vznikala, nám porozprával jej autor Silvester Lavrík.
Kedy ste o barónke Czóbelovej počuli po prvý raz?
Odjakživa bola súčasťou môjho sveta. Bola fenoménom, o ktorom sa u nás hovorilo so zmesou obdivu, úcty a závisti; aj vo vysokom veku jazdila na koni, lyžovala, kúpavala sa v rieke Poprad bez ohľadu na ročnú dobu. Bývala v kaštieli! Nakupovať chodievala na koči. Bola to postava z iného sveta, napoly mýtická, no zároveň vzrušujúco prítomná. Starý otec chodievali za jej štolbom kvôli koňom, občas ma brávali so sebou, na hodiny kreslenia.
Foto: archív Silvestra Lavríka
Ste zo Spišského Štiavnika, to bol aj jej kraj. Spomína sa tam dodnes?
Nuž, spomína, ale dnes je to spomienka už veľmi vzdialená. V kraji bolo aj viacero takýchto silných mien a osobností, o ktorých sa hovorilo stíšeným hlasom, lebo boli režimu nepohodlné. Súčasťou mojej rodnej dediny je aj časť, ktorá sa volá jednoducho Kaštieľ, bolo to letné sídlo spišských biskupov, okrem iného teda aj Vojtaššáka. Ďalšími silnými menami prítomnými v kraji sú trebárs Coburgovci. Z detstva si pamätám drevený automobil bulharského cára, roky ukrytý v sene. Existuje celá vrstva historickej pamäti Spiša, o ktorej by sa dalo povedať, že sú to skryté dejiny kraja.
Od barónkinej smrti už uplynulo polstoročie, vy ste mali asi osem rokov, keď zomrela… Bola vám téma blízka?
Na uchopenie takejto štruktúrovanej témy som musel dozrieť, alebo možno len zostarnúť. Voľakedy som sa ponáhľal žiť, no stále viac ma baví plnokrvnému životu sa prizerať. Na Margite Czóbelovej ma fascinovalo, ako verne sa v jej životnom príbehu odrážajú dejiny celého môjho rodného kraja. Vzostupy a pády, no vždy s noblesou a neochvejným odhodlaním vytrvať. Uvedomil som si to na výstave v SNG venovanej jej strýkovi Ladislavovi Mednyánszkemu.
Chápali ste ju dobre? Ste aj vy z noblesnej rodiny?
Och, neviem, či sa mi podarilo zachytiť to, čo by ona považovala za dôležité. Ale snažil som sa. A pokiaľ ide o druhú časť vašej otázky, nuž pochádzam z jednoduchých pomerov, ale mama sa snažila zničiť mi detstvo bielymi podkolienkami. Našťastie iba v nedeľu. No treba povedať, že som síce chlapec z dediny, ale som pomerne čistotný a boli časy, keď som bol aj pobožný.
Ako dlho ste knihu písali a čím ste začali? Museli ste mať veľmi veľa materiálu, aký kľúč ste zvolili? Kniha akoby mala dvoch autorov a dva titulné listy. Hneď ste vedeli, že to bude Zipser Landbuch Šlauka Probiera? Zips, čiže spišský kraj, ste výborne rozobrali a opísali.
Dnes si už s čistým svedomím neviem spomenúť na úplné začiatky môjho uvažovania o autorskej stratégii, kompozícii, rozprávačovi a podobne. Vyvíjalo sa to a menilo niekoľkokrát, najčastejšie pod vplyvom nových zistení. Na zhromažďovaní materiálu a jeho štúdiu som pracoval hádam aj viac než desať rokov. Veľmi nápomocní mi boli pracovníci SNG, v Bratislave aj v Strážkach, takisto historici zo Spišskej Soboty a archivári v Levoči. Veľa informácií som našiel v literatúre faktu poľskej a ukrajinskej proveniencie. Napríklad zmienku o tom, že v Tatrách bol ako turista nielen Lenin, ale trebárs aj taký Dzeržinskij. No a pokiaľ ide o zachytenie Spiša, som rád, že čitateľov oslovuje, táto kniha mala od samého začiatku byť aj poctou rodnému kraju.
Báli ste sa niektorých pasáží? Barónkin osud sa odvíjal v historicky veľmi zložitom období. Pasáž o návšteve Lenina a Dzeržinského v kaštieli v Strážkach sa vám podarila na prvý raz?
Tú pasáž som si v hlave skladal pomerne dlho, ale nie preto, žeby som mal prehnané obavy z toho, ako ju čitateľ prijme. Za dôležité som považoval využiť túto príležitosť na objasnenie východísk reprezentantov odchádzajúceho a nastupujúceho sveta, sveta aristokracie a sveta socialistov, ktorí sa usilovali udržať či presadiť svoje hodnoty, svoje presvedčenie. Tí prví trochu komótne a beznádejne kultivovane, tí druhí, naopak, dravo a bez škrupúľ.
Poznali ste aj predobrazy ostatných postáv z knihy? Sú v tom kraji známe alebo sú vymyslené? Napríklad motív obchodníka s kávou.
Špeciálne obchodník s kávou a pochutinami Zeek je napísaný podľa reálne žijúceho človeka. Viaceré ďalšie sú často kompilátom viacerých žijúcich ľudí; naozaj existoval novinár s menom Šlauko Probier, naozaj to bol oportunista kverulant (podľa toho, čo písal).
Ovládate mieste nárečie? Bolo ťažké tak písať?
Ta ňe? Bola to pre mňa radosť, všetky východoslovenské nárečia majú v sebe veľa poézie, humoru aj šťavnatosti. No a to spišské je môjmu srdcu najbližšie. Ovládam ho a aj ho používam – keď prídem domov, spontánne diferencujem nárečie a spisovnú slovenčinu, s tými, s ktorými som sa v detstve rozprával po spišsky, hovorím aj dnes po spišsky.
Barónka z vašej knihy je veľmi sympatická. Zmieňujete sa však aj o tom, že napríklad spisovateľ Ladislav Mňačko ju stvárnil v knihe Kde končia prašné cesty úplne inak, ako čudácku starenu. Pôsobila aj tak alebo novinársky preháňal?
Neviem, prečo sa Mňačko tak potreboval vŕšiť sa na inom človeku. Teda, samozrejme, že viem o jeho nadšení pre vec komunizmu v istej etape jeho života. Ale on tu zlyhal aj ako autor reportáže. On ju naozaj nepekne poohováral. Margita Czóbelová bola dôstojná dáma. Drobná a skromne oblečená, aj sa hrbila… Ja si myslím, že zámerne opísal niekoho iného a ten opis použil vo svojej reportáži, lebo taká bola redakčná či spoločenská objednávka. Ale to predsa nie sú dôvody na to, aby som niekoho, koho som zazrel iba spoza plota, takto zopsul. Úprimne povedané, hnevám sa preto naňho.
Foto: OSOBNÝ FOND MEDNYÁNSZKY - ARCHÍV VÝTVARNÉHO UMENIA SNG
Ako sa vám páčia Margitine výtvarné diela? Zdedila talent po strýkovi maliarovi Mednyánszkom?
Výtvarný talent určite mala, mne najviac imponujú jej autoportréty. Či ho mala po strýkovi, alebo tak ako on po niektorom z iných nadaných predkov, to sa dnes už posúdiť nedá, lebo jej život sa zvrtol iným smerom a maľovaniu sa nemohla venovať tak a toľko, ako si to zrejme naplánovala, keď šla na akadémiu v Budapešti.
Bavila vás táto postava?
Veľmi. Mojou hlavnou starosťou bolo nesploštiť ju, nezredukovať na symbol doby či spoločenského postavenia. Jej denníky a skutočne zaujímavá osobnosť mi v tom boli nanajvýš nápomocné.
V závere ďakujete Anne Wielandovej, ktorá je tiež barónkou a pamätníčkou starých čias, a poskytla vám spomienky. Čítala potom vašu knihu?
Čítala a bola taká láskavá, že aj po jej dočítaní mi odpovedá na pozdrav a dvíha telefón, čo si nesmierne cením. Mimochodom, jej život a život jej sestry by takisto stál za pekný román.
Ako ste prijali, že bude podľa knihy inscenácia v Divadle Astorka?
S veľkou radosťou. Hlavne preto, že sa réžie ujal jej umelecký šéf Ondro Spišák.
