Kniha je sympatická aj tým, že to nie je honosná publikácia, ale skôr zošitok, ktorý má však veľmi silný obsah. Už preto, že sú v nej texty nielen o ukrajinskej, ale aj o ruskej kultúre a reči. Nezatracuje v mene politiky všetko, čo bolo kedy vytvorené.
V úvode Ľubomír Feldek píše o tom, že aj on je nositeľom Puškinovej medaily. Však o tom je už spomínaná báseň, ktorú sme uverejnili hneď po vypuknutí vojny: „Píšem dnes hru, má len jednu scénu – d'Anthés mi v nej udeľuje Puškinovu cenu.“
Je známe, že básnik Alexander Sergejevič Puškin zomrel 37-ročný v súboji kvôli láske a žiarlivosti. Smrteľne ho zranil francúzsky šľachtic d'Anthés. Feldekova báseň, rozsahom je to skôr aforizmus, vyjadruje absurdnosť tej i dnešnej doby. Vyvoláva úžas nad tým, ako sa môžu deje zauzliť a nadobudnúť iné významy. Ako sa vtedy zachovať? Niektorí vyznamenaní cenu vrátili, Feldek nie. Prečo?
Verný Puškinovi
„Mám rád Puškinovu poéziu, rád ju prekladám,“ hovorí básnik, ktorý nedávno vydal aj výber z Puškinovej poézie Daj, Bože, nech sa nezbláznim. Je rád, že si prekladateľskou prácou Puškinovu medailu vyslúžil. „No od chvíle, čo prezident Putin začal špeciálne operovať na Ukrajine, mám pocit, akoby mi medailu, nesúcu meno zavraždeného básnika, udeľoval jeho vrah d'Anthés. Puškinovu medailu si však napriek tomu ponechávam.“
Ľubomír Feldek dostal Puškinovu medailu roku 2007 za preklad výberu z poézie Sergeja Jesenina Neodovzdaná lýra. Udelenie ceny podpísal vtedy aj prezident Putin, čo dnes vrhá tieň dokonca aj na nebohého Puškina a niektorí nositelia ceny sa jej vzdávajú. Feldek sa však nezachoval teatrálne, neodhodil všetky hodnoty spolu s faktami hodnými odsúdenia a zostal verný Puškinovi.
Kto rozumie po ľudsky?
Tak mohla vzniknúť aj táto ekumenická publikácia, ktorá zbližuje. Titul Leť, vietor, na Ukrajinu je pre tých, čo rozumejú rôznym jazykom, ale hovoria najmä po ľudsky. Je aj kritická, ale najmä – vyjadruje sa originálne a nepoužíva rôzne súčasné omieľané klišé.
V publikácii sú dojemné návraty k pôsobivým veršom, ale aj prekvapenia. Napríklad slová piesne Donna, Donna, ktorú zložil hudobný skladateľ Sholom Secunda, narodený roku 1894 na Ukrajine. Pieseň je metaforou holokaustu a preslávila ju Joan Baezová.
Po tomto unikáte nasleduje známe Podobenstvo o pravde a lži, ktoré spieval Vladimir Vysockij, a vzápätí krásne verše Tarasa Ševčenka: „Široký Dneper smutne kvíli. Aj bledý mesiac z modrej pláne, na chvíľu sám sa vynoril, ako loď v modrom oceáne a znovu sám sa ponoril.“
A clivú tóninu vystrieda piesenka Leť, vietor, na Ukrajinu, podľa ktorej je kniha pomenovaná, od ukrajinského básnika Stepana Rudanského (1834 – 1873). Zaujala ma aj báseň Slovenské madony od Romana Lubkivského (1941 – 2022), ktorý býval častým hosťom na Slovensku. Pochádzal z Ľvova a dobre si rozumel s našimi spisovateľmi. Ľubomír Feldek inicioval vydanie výberu z jeho veršov ešte roku 1988 (prebásnil ich spolu s Jurajom Andričíkom). Keď kniha Slovenské madony vyšla, dosť sa o nej hovorilo, lebo autor písal o Slovensku a bol to srdečný vzťah.
Čítajte viac Ľubomír Feldek: Ako Šuhaj Váňa zachránil svetKaždý deň verš
Zaujímavé je, že jednotlivé verše Ľubomír Feldek v knihe aj glosuje, komentuje či informuje o pozadí ich vzniku, ako aj o živote ich autorov. Zbierka má dynamiku aktuálnej reflexie. Vznikala na pochode, ide vlastne o spisovateľov denník, ktorým reagoval na udalosti na Facebooku od začiatku vojny.
Zaujímalo ma, či v denníku pokračuje. „Stále som v takýchto veršovaných reakciách na hrôzy páchané na Ukrajine pokračoval – a aj potom, keď tie moje verše zhrnula knižka Leť, vietor, na Ukrajinu.
A stále mi to nedá, pár veršami si vzdychnem každý deň. Veď moja pôvodná profesia – v ktorej pokračujem dodnes – je písanie veršov, rozprávok a hier pre deti – a na Ukrajine ruskí agresori každý deň zabijú nejaké dieťa. Už ich zabili okolo päťsto.
Ďalšie tisíce ukrajinských detí uniesli. A súcit si zaslúžia aj ukrajinskí (a takisto ruskí, na zbytočnú smrť posielaní) vojaci – veď aj mnohí z nich zomierajú vo veľmi mladom veku. Včera to boli ešte deti.“